Hrad Tsuki no Hikari (Měsíční svit /月の光/)

Po Vyzvani jsem vstoupil do kancelare a ned po vstupu jsem se uklonil a spustil. "Zdravim Hashiru-sama, Prinasim hlaseni z mise. Prevezly jsme 30 clenu klanu Kagutsuchi kteri byly zdrejmne otraveni. Na podrobnosti se musite zeptat mediku. byl zajisten jeden sud jenz byl napodobenina sudu se znakem odkud odebiraly vino. Nic se nestalo behem prevozu ani behem naseho pobyvani v jejich vesnici. Myslim ze to je asi vse k misi." Rekl jsem mel jsem stale kapuci pres hlavu no spise kvuli toho ze jsem nechtel aby si Hashiru vsiml ze jsem stale se zavrenyma ocima. Momentalne jsem kolem sebe vypoustel jen malicke mnozstvi cakry asi v okruhu 1 metru a to abych do niceho nekopl nebo svuj nynejsi stav neprozradil. No dalsi zadost bude dosti neprijemna ale nemam na vyber nez ho pozadat pokud odmitne tak fajn a pokud ne no asi to bude mezi nami jeste divnejsi nez drive a nepochybyju ze me jeste ceka vysvetleni co jsem delal Tobirovi ale preci jen to jsem cekal. " Dale je zde jedna laskavost o kterou vas chci pozadat. Za par tydnu se musim dostavit ke klanu Hyuuga pokud me budete chtit doprovodit budu pocten pokud ne tak chapu ze mate dulezitejsi veci na praci." Rekl jsem a vyckaval na to co rekne ci mali neco na co se chce zeptat.

Slysel jsem nejake ty informace ale i tak to clovek jen tak nebral v uvahu i kdyz co rekl Hashiru ted bylo jasne ze to nebyly jen pouhe Famy. "No rekneme ze to nekdo dela zamerne a nebo nahodne. Ale i tak je to dost neprime reseni. Ted je otazkou zdali to nekdo dela kvuli zdrojum nebo aby oslabil regiony." To byla otazka ale to nebyla pro me ale pro Hashiru ja nemel ani zadnou funkci ke ktere bych se musel nejak moc angazovat. "No ochranu vazne nepotrebuji i kdyz se mi tam zrovna taky nechce, ale bohuzel uz nemam na vyber. Mohl bych to ignorovat ale rekneme ze ani jeden z nas si tu opravdu nepreje celou delegaci klanu Hyuuga. Ani vy a ani ja." Rekl jsem. Veci se zmenily a ja nevedel co se bude dit vedeli ze jsem i Senju a obnovily me zasnoubeni s Yui i bez meho vedomi a ona mi to tu jen nakraci oznamit. Yui nebyla na vine, ja byl ten kdo ji dal kosem. Ale co uz udelam co to je na me rozhodne jsem nemel v planu se tam vratit a yui to vedela coz me celkem desilo jelikoz u te zeny clovek nevedel co ocekavat a Yui umela jit do extremu. "Jeste je zde vec je mozne ze po nasteve sveho klanu uz neobevim, a vratim se zpet k mem toulavemu stylu zivota jaky jsem vedl." Hashiru si musel byt vedom ze jsme mu nikdy definitivne neodpovedel zdali zde zustanu nebo ne. A uprime jsem o tom vubec nepremislel prilis mnohoi veci se delo a tohle byla posledni vec na kterou jsem myslel. Dokud Hashiru vyslovene nevyzadoval mou odpoved tak jsem nad tim moc nepremyslel. Preci jenom jsou dulezitejsi veci nez tohle co zrovna nebylo tak akutni.

Sestra? jemne to vo mne hrklo, moja tvár však ostala milá.
"Nebodaj je dvakrát taká veľká ako vy?" pousmiala som sa pri predstave nejakej veľkej mužatky, ktorá si jednou rukou dvíha lavičku s piatimi svalnatými mužmi. To boli u nich ozaj takéto extrémne silné ženy, ktoré vzbudzovali rešpekt aj u takej hory svalov, akou bol on?
"Vybudoval tu všetko sám, huh? No, účel to rozhodne splnilo, pôsobí to tu trocha ako taká malá utópia," povzdychla som si. ROzhodne šlo o krásne miesto s pomaly budujúcou sa kultúrou, a možno tradíciami. Alebo sa tu zhlukujú ľudia, ktorí už nejaké tradície ctia. Som otvorená novým veciam a iným pohľadom na svet, než len z pohľadu...ľudu, z ktorého som pochádzala.
"Ste ženatý, áno? Máte deti? Je vaša žena tiež taká milá osôbka alebo je to tiež taká hora svalov, ktorá budí u druhých rešpekt?" položila som mu s úsmevom niekoľko otázok. Bola som ozaj zvedavá, a možno nie príliš zdvorilá, avšak Raijin vyzeral byť ako veľmi komunikatívny jedinec a príjemný, starostlivý človek. Staral sa o mňa, aj keď nemusel. Nevedela som prečo.
"Vzal si priveľa na plecia, snaží sa byť silný a uniesť to sám. Tvári sa, že je všetko v poriadku, ale nie je. Nevidím to prvýkrát," povzdychla som si.
"Preto si som stopercentne istá, že je vďačný aj za to, že tu má niekoho ako ste vy, potrebuje to, aj keď si to možno nepriznáva," pripomínal mi moju sestru. Tá sa chovala úplne rovnako, na verejnosti vznešená, nebojácna, odvážna, nezlomiteľná, a vo svojom vnútri prežívala rovnaké pocity ako každý iný človek. Zvykla to v sebe dusiť. Chcela som tomu zabrániť, nevedela som však ako. Zatiaľ.
Zachránili mi život.
Raijin na moju otázku ohľadom náhrdelníku odpovedal takmer hneď. So záujmom som si ho prezrela, bol naozaj nádherný, tie detaily a drahokam, ktorý pôsobil, ako by v ňom bili blesky. V živote som nič také nádherné nevidela.
"Môj...?" prekvapene som zažmurkala.
"Nie, to nemôžem prijať, je to veľmi vzácne a...a...," zakoktala som sa, pretože aj napriek mojim protestom mi ten náhrdelník zapol. Zaškúlila som naň, následne som zdvihla pohľad ku kľačiacemu Raijinovi. Dojalo ma, že sa ma snažil takýmto spôsobom utešiť a za každú cenu odohnať pocit samoty, ktorý sa v mojom vnútri rozplýval a premáhal ma.
"Ďakujem," hlesla som potichu, pričom som sa nahla a odvážila sa k ľahkému objatiu. Netušila som, ako je to možné, avšak aj za takýto krátky čas, čo sme sa poznali, na mňa začal pôsobiť tak...blízko? Ako keby to ozaj nebolo len pár momentov. A možno to bolo len tým, že som cítila tak hlbokú stratu, že moje srdce hľadalo spôsob, ako vyplniť ten chlad a odohnať bolesť, ktorú som neprejavovala v žiadnom prípade.

"Co se tyce te mise o tom se budeme muset poradit s Mediky kdo ji povede." Ja nemel ve zvyku se nekam montovat a Yune a Ugai mely jejich vedomosti. "Co se tyce Hyuugu nejde ani o konflikt jako spise o to ze obnoveni meho zasnoubeni s Yui komplikuje mou pozici. Yui je clenka hlavni vetve a ja vedlejsi. Tim padem v tuto chvili jsem moznym budouci clen rady starsich. No nechci zachazet do podrobnosti ale rekneme ze tady jde spise o to aby se vyjasnilo par veci. No jeste k tomuto tematu asi bych si vypujcil Ugaie nebo Yune-Sama za predpokladu ze se jeden z nich bude chtit ucasnit." Rekl jsem no vedel jsem ze medika budu potrebovat z nejakeho duvodu. "Jak jsem rekl momentalne se nic nemeni pouze je na vas jake informace mi zdelite pokud se obavate ze bych mohl neco vynest." Jeho ton byl klidny a taktez i muj. Hodne veci se kimplikovalo.

"Podle me by mel vest vysetrovani nekdo kdo se v techto vecech vyzna. Jelikoz o jedech toho moc nevim mohlo by to zpomalit vysetrovani. Z druhe strany se zpravnymi informacemi se muze urychlit tim ze ja mam zase jine informace. Ale konecne rozhodnuti je na vas. " rekl jsem a pote se vyjadril k cele te slamastice. " uprime receno je mi to take jedno a nejradeji bych se na to vykaslal taky." Jediny duvod byla Yui ale spise sem mel v planu to rozseknout jednou pro vzdy. "Jiste chapu. Pokud je to vse tak se omluvim a pujdu si odpocinout." Mel jsem dost z tehle mise. A ma cakra pomalu ale jiste ubyvala.

"Tak zatim. Hashiru-sama. " Rekl jsem a mirne se uklonil. Otocil se na pate a pri odchodu malem vrazil do dveri. No nastesti nic se nesalo . A radeji se rychle vyparil bez nejakych velkych nehod.
(Presun)

"Oh," vypadlo zo mňa. Rýchlo som pochopila, o čo ide, a tak nejako som oľutovala, že som mu to pripomenula. Nevedela som, do akej miery je s danými udalosťami zmierený. Možno som sa vypytovala až príliš.
"To je tiež téma na dlhšiu diskusiu, huh? Ľudia v tomto svete sú...rôzni," úsmev mi trocha povädol. Naše mesto bola takisto menšia utópia, avšak vždy sa nájdu tí, ktorých názory sú odlišné. A tí takýto raj skôr či neskôr zničia. Ľudia sú nevyspytateľné tvory.
"Rozumiem. Ženy dokážu byť strašidelné tvory, najmä počas svojho obdobia, ale to ste určite zistili sám," uchechtla som sa. Moja mamka sa tak isto zvykla naštvať takým spôsobom, že som sekala dobrotu a neodvrávala. Za to ja som však bola iná, nahnevanú ma bolo vidieť len málokedy, ak vôbec.
"Oh...," ostala som viditeľne prekvapená, keď prezradil, že naozaj žiadne deti nemá. Mal príliš veľa povinností na to, ale aj tak, pôsobil na mňa ako niekto, kto bol na rodičovstvo pripravený. Myslím, že by som nepreháňala, ak by som povedala, že by z neho bol ideálny otec. Nestihla som však odpovedať, pretože si už začal mydliť ruky a škodoradostne sa usmievať pri predstave, že Hashirovi niečo rozbije. Rozosmiala som sa a odkusla si z cukrovej vaty, ktorú som ešte stále držala v rukách.
"Myslím, že by to bolo preňho príjemné odreagovanie teda," poznamenala som pomedzi smiech a prežúvanie cukrovej vaty. Z dvier niekto vyšiel, divne sa potácal, div nevrazil hlavou do rámu dverí.
Je opitý? udivene som ho pozorovala, ako sa potácal chodbou, až zmizol za rohom. Pokrčila som ramenami, postavila sa a uprela zrak na Raijina. Pobavene som sa zaškerila.
"Budem ho strážiť ako oko v hlave. Je ozaj nádherný," môj výraz trocha zjemnel. Mienila som vykročiť dnu, avšak na chvíľku som sa zastavila, keď preniesol zaujímavú myšlienku. Pocítila som jemnú slabosť a na chvíľu sa úsmev stratil, čo však on zrejme ani nevidel. Mal pravdu, avšak, nebola som ešte pripravená. Povzdychla som si, nahodila úsmev a otočila sa naňho. Zadívala som sa mu na chvíľku do očí, pokývala som hlavou a pokračovala v kroku. Jemne som zaklopala na dvere a vošla dnu.
"Hashiru-sama?" oslovila som ho opatrne a vykukla spoza jemne pootvorených dverí. Nevyzeral najlepšie, nie fyzickej stránke, ako skôr po psychickej. O to viac po tom, čo mi povedal Raijin. Žiarivo som sa usmiala, a či nás už pozval dnu, alebo nie, vykročila som sebavedomým krokom, usmievajúc sa ako mesiačik na hnoji.
"Dáte si?" natiahla som k nemu druhú cukrovú vatu, ktorá bola preňho, s takou tou malou dušičkou, že ho to aspoň prinúti usmiať sa. Mal starosti, mal problémy, ale teraz sme tu boli my. Raijin pripravený znova niečo rozbiť. Bol to človek, ktorý mi dodal nádej, tak prečo sa sama nestať nádejou?

Rozžiarila som sa, keď si tú vatu vzal. Niet nad to doplniť energiu skrz nejakú sladkú pochutinu! Dojedla som rýchlo tú svoju a paličku zahodila do koša.
"Aaale, všetko je v poriadku, len nejaké malé odreniny, prečistili mi rany, nič, čo by som nezvládla, za to Raijina...," presunula som pohľad na blonďatú horu svalov. "...musela naháňať sestrička, aby sa vôbec vrátil," uchechtla som sa pri spomienke na to, ako veľmi sa snažila, avšak nejak sa mu bála odporovať. Raijin mal ozaj vybudovaný rešpekt. Chcela som sa Hashira opýtať, ako na tom je, avšak predbehol ma Raijin. Mĺčky som teda len prikývla na znak záujmu a opäť pohliadla k Hashirovi. Robila mi starosti aura, ktorú aj cez úsmev okolo seba vysielal. Bola som priveľmi empatická na to, aby som to mohla ignorovať.

Zamávala som rukou a pokrútila nesúhlasne hlavou.
"Výhovorky," zareagovala som tvrdohlavo, "až budete mať niekedy viac času, ukážem vám, ako sme takéto situácie riešili my," pousmiala som sa. Vedela som, že je dosť zaneprázdnený, avšak chcela som pomôcť. Ponúknutý pohár čaju som vzala opatrne do rúk a odpila si.
"Je výborný," iný, než doma, veruže, vzhľadom k tomu, že sme žili na ostrove, naša strava bola celkovo iná. A tak isto, bolo príjemné po dlhšom čase vôbec nejaký čaj mať. Posledné dni boli...ťažké. Keď Raijin načal tému môjho bývania, môj výraz trocha zvážnel. Bola to otázka, ktorá sa musela riešiť, avšak nevedela som, čo robiť. Nebola som Shinobi, aj keď som čo to málo vďaka sestre vedela, moja prospešnosť teda bola nulová. Zatiaľ.

Prekvapene som zamrkala.
"U v-vás?" hodila som zmätený pohľad na Raijina, potom späť na Hashira. Môj výraz bol, dalo by sa povedať, šokovaný. Rozhodne som to nečakala. Predpokladala som, že budem musieť nejako žiť...sama. Alebo také niečo.
Shinobi, v duchu som si povzdychla. Niečo, čím som nikdy nemala byť, a predsa, život sa mi zmenil o 180 stupňov v priebehu pár dní. Rukou som sa zľahka dotkla brucha, kde som mala tú pečať.
Kvôli nemu? Nebolo to tak, že by som nebola pripravená viesť aj takýto spôsob života. Koniec koncov, učila som sa nejakým tým základom, lenže stále mi veľa chýbalo. Zistila som, že mojim senseiom bude Yukihiro. Vyzeral byť milý, veľmi schopný a s pekným summonom.
"Uhm...," prikývla som s jemne červenými lícami a sklopila pohľad k zemi, odpíjajúc si z čaju, ktorý mi dolial. Zadívala som sa na jeho dno a povzdychla si. Stále som sa cítila ako v nejakom sne, tá zmena všetkého mi prišla tak nereálna. A to, že som natrafila na tak priateľských a príjemných ľudí, ešte viac. Neozývala som sa, pretože, opäť, Raijin sa opýtal, či sa niečo ešte stalo. Nefungovala na mňa výhovorka, že sa to rozchodí pri tréningu a čas to vylieči. To si myslí každý, ale pravda je niekde inde.