Sídlo klanu Dreyar

Jedná sa o obrovský hrad niekoľko kilometrov za južnými hranicami Kaminari no Kuni. Hrad je umiestnený vysoko v horách ako strážna veža nad malým mestečkom pod ním. Okrem prírodných hradieb ktoré mu poskytujú hory je hrad obklopený množstvom ručne vytvorených múrov s obrovským množstvom brán, veží, strážnych buniek a troma hlavnými mostami. Od hlavnej brány vedie obrovské mramorové schodisko až k mestečku ktoré sa skrýva pod záštitou hôr a klanu Dreyar. Jedná sa skôr o obchodnícke mesto s množstvom remeselníkov a bánk, trhovísk a barov ale aj množstvo hazardných podnikov a podsvetia. Hrad ako aj mesto je chránené množstvom najatých žoldnierov ktorí majú za úlohu chrániť trezor v hlavnej budove hradu.

Keď sa Tori prebudila slnko už začalo vychádzať. Vďaka vysokým horským hrebeňom slnko vychádzalo neskôr ako obyčajne, chvíľu trvalo než vyšlo spoza hôr. Keď sa rozhliadla mohla si všimnúť že leží vo zvláštnej búde z dreva ktorej chýbala jedna stena. Sama ležala na množstve starších perín a lístia, pričom prikrytá bola mojim kabátom. Rána bývali chladnejšie. Povedľa nej bolo niekoľko lesných plodov ktoré som narýchlo nazbieral na ráno, a keďže sa Tori vyznala v divočine, mohla si všimnúť, že nie všetky boli úplne jedlé. Ja som sa totiž nevyznal! My sami sme sa nachádzali na jednom z výbežkov v okolí môjho klanu. Namiesto malého mesta v okolí som sa rozhodol kráčať s ňou až sem, nechcel som príliš riskovať a hlavne ju budiť keď zaspala. Bližšie som sa neodvážil ešte prísť, nie kým Tori spala a kým som si nebol istý že Hashiru je v blízkom okolí. Takto som nemal nič a predovšetkým, nemal som žiaden plán ako to obísť. Nehovoriac o zmlátenom žoldnierovi ktorý bol neďaleko dobitý a zviazaný o skalnú stenu.

Hideo sa ani v najmenšom nesnažil zakryť svoju jemne brutálnu povahu. Nezdalo sa však žeby skúšal Tori, ktorá sa obstojne držala aby nevybuchla. Skôr sa po chvíľke zdalo že má nejaké nevyriadené účty so samotným Raijinom, ktorý teraz zmizol spoločne s maskovaným mužom niekde v čiernote skrývajúcej sa za masívnymi dverami, vedúce do dlhej a priestrannej chodby. Tadiaľ ďalej viedli dlhé a točité schody až do podzemia, kde mal byť odvedený Raijin. Pre Tori mohol konečne nastať i krajší pohľad keď do vnútra haly kde stála spoločne s Hideom začal cez vysoké okná presvitať slnečný svit. Svetlo konečne začalo odhaľovať luxus a bohatstvo klanu. Ak by tu mal na chvíľu zlodej čo i len pár minút, dokázal by si vybraním i dvoch predmetov zarobiť na niekoľko rokov. Pre Tori to ale vôbec neskončilo.

Hideo sa pousmial sledujúc ako vláčia bezvládne Raijinovo telo do podzemia. Len čo zmizol v chodbe svoj pohľad otočil späť na Tori. Zaujala ho, predovšetkým jej ostrá povaha. Bola naozaj drzá a až príliš si dovoľovala a on si v hlave predstavoval len to, akoby ju dokázal zlomiť. Pri predstave že by mu padla ku kolenám so slzami v očiach a prosíkaním o svoj vlastný život, ho takmer striaslo. Udržal to v sebe.
„Ale no, ako lovec s lovcom sa môžeme úprimne porozprávať..“ Jazykom si prešiel po perách a prikročil bližšie. Na malý okamih mu mohla Tori zahliadnuť v tvári zlomyseľný výraz, ktorý okamžite vystriedal kamenný. Scenáre ktoré sa mu odohrávali v hlave by Tori určite nepotešili.
„Ak tu chceš teda ostať, chvíľku tu vydrž, prinesiem ti niečo..“ Jeho hlas bol zrazu pokojný, bez nadšenia či známky emócii, úplne rovnaký ako ho videla a počula na schodoch. Jeho nadšenie a predstavy však nevymizli, iba ich schoval. S týmito slovami sa vybral po schodoch znova hore.

V túto chvíľu mala Tori tú najvýnimočnejšiu situáciu do ktorej sa mohla dostať. Stála v prijímacej hale v hrade a bola úplne sama. Dvere ktorými vstúpila boli uzatvorené a tak stráže nemali žiadnu možnosť niečo vidieť, v hale sa nenachádzal nikto. Odtiaľ viedli len schody nahor, podľa všetkého vedúce do hlavnej časti hradu, zatiaľ čo na chodbe dole boli dve rázcestia. V jednom sa stratil maskovaný muž s Raijinom a presne oproti bol podobný vchod, ten však ďalej neviedol k točitým schodiskám nadol ale mieril len rovno s postrannými izbami kde sa takmer nič nenachádzalo. V oboch bočných chodbách však panovala tma, nikto sa ani v najmenšom neunúval tam rozsvietiť.

Hideo sa dlhú chvíľu neukazoval. I vďaka svojim schopnostiam si mohla Tori uvedomiť že sa nenachádza ani v tesnej blízkosti. Dokonca sa nenachádza ani na druhom poschodí. A vôbec, bola úplne sama. V túto chvíľu sa jej podaril celý jej plán perfektne. Nenarazila na žiaden problém a naozaj dokázala premeniť i svoj klon v strážneho. Ten sa vydal v tme smerom na miesto kde podľa všetkého držali Raijina. Jej pocit z toho že by mohla byť prvá ktorý schytá bol ale oprávnený. I keď svetlo dopadalo na jej postavu cez vysoké okná a jemne zahrievalo izbu, sama mohla pocítiť chlad a neistotu. Zdalo sa akoby tu nebola sama, i keď po skontrolovaní čakry tu sama naozaj bola. Keď už bol klon v dostatočnej vzdialenosti v neďalekej izbe na druhej strane rázcestia kde poslala klon niečo cinklo. Cinknutie sa v ozvene ozývalo ako delový výbuch a trvalo hodnú chvíľu než prestalo. Z tmy však nič nevyšlo.

Klon sa dostával presne tam kde potreboval. I keď bola všade obrovská tma, dalo sa v nej pohybovať a pre človeka ktorý celý život trávil v divočine to musela byť naozaj hračka. Po chvíľke sa ale luxusná chodba a jej krásne steny zmenili na niečo hrboľaté a i trochu mokré. V neďalekej fakli si mohol Toriin klon premenený na strážneho uvedomiť že sa istotne nachádza hlbšie v podzemí než je terén mesta pod skalami. Medzi tým ako sa pohybovala sa chodba začala zužovať no začala byť aj osvetlená. Na zemi si mohla povšimnúť dlhé stopy, očividne od niekoho vysokého ktorý bol ťahaný po zemi. Stopy sa však skončili, rovnako ako aj lúče svetla. V tieni zahliadla pred sebou divný obrys. Vyzeral ako vysoký a chudý muž. Zdvíhal ruku a ukazoval na ňu. Akoby si ju vyberal. Svetlo asi 5 metrov pred ňou v ten moment zhaslo a tiene sa priblížili až k nej. Obrysy podivnej postavy so zdvihnutou rukou sa začali hýbať a pomaly smerovali k nej. Oči tieňu pred ňou zažiarili do biela a ruka sa takmer dotkla premeneného klonu. A presne v ten moment zacítila niečo na ramene a obrovský tlak vysokého muža v maske za ňou ako ju tlačí ku stene.
„Čo ty tu robíš?!“ Spýtal sa takmer okamžite sledujúc strážneho pred sebou, pridržiavajúc ho k stene. V rukách zvieral katanu aj keď určite veril že ide o strážneho spred dverí. Teraz si Toriin klon mohol uvedomiť že svetlo ktoré zhaslo znova plápolá a po obryse ani stopa.

Trvalo celú pol hodinu než sa konečne Hideo vrátil z horného poschodia. I tak nemohla Tori cítiť čakru z jediného muža vonku za dverami a ba dokonca, čo bolo zvláštne, ani z Hidea. Ten mal znova na sebe nahodený svoj známy kamenný výraz a pomaly kráčajúc zo schodov sa hral s podivným papierom v rukách. To čo na ňom bolo napísané ale vidieť nebolo. No očividne šlo o dosť zaujímavý dokument. Pomaly zišiel dole a zastavil sa presne na hranici schodov, k Tori sa už nepribližoval.
„Takže, Raijin ti nakoniec podľahol, musíš byť naozaj silná. Silnejšia než sa zdáš. Vôbec sa ti očividne nedokázal brániť.“ Podotkol so záujmom a konečne sa pohol no nešiel k Tori. Namiesto toho sa pomaly dostal až k jednému z obrovských okien a začal sa hrať s červeným závesom a jeho zlatými koncami. Jeho pohľad ale smeroval vonku cez okno, hľadel do obrovskej diaľky. V ruke i naďalej zvieral pokrčený dokument.
„Zajala si ho teda už v Shimo no Kuni?“ Spýtal sa. Očividne mal informáciu o tom že sa tam poslednú dobu pohybovala. O čo horšie bolo, naozaj to vyzeralo že v pokrčenom dokumente sa nachádza niečo nie príliš dobré pre ňu samotnú, nezdalo sa však žeby Hideo začal byť agresívnejší, ba dokonca sa jej ukázal chrbtom a vôbec sa nebránil.

Nakoniec si i Tori všimla že sa tu dialo niečo naozaj divné. Nie len že z nikoho necítila čakru, nikto tu ani nebol. Len Hideo a vysoký muž v maske. O každom z nich ale vedel len jeden z nich. Keby sa ale pokúsila zamerať na to čo sa deje v jej okolí, mohla si ako senzibil samozrejme povšimnúť divný tok jej vlastnej čakry. Akoby ju niekto alebo niečo narušilo. Samozrejme by človeku okamžite napadlo že sa jedná o nejaké podivné Genjutsu. Ale i po tom čo sa niekto z nich pokúsil z neho vymaniť, nevyšlo to. Aj keď to vyzeralo na Genjutsu, čím viac času ubehlo, tým viac si mohla Tori uvedomiť že sa asi jedná o realitu. A fakt že je niečo v tme je naozaj fakt.

„Tam kde aj má byť..“ Zdráhavo odpovedal muž v maske a ešte silnejšie oprel Toriin klon o stenu. Určite jej neveril. Možno si aj myslel že ide o strážnika a ako Raijinov priateľ sa ho snažil chrániť, aj to mohla byť možnosť, alebo neveril že je naozaj pravá a nedôveroval jej, keďže to bola ona samotná kto predhodil Raijina jeho sestre.
„Neposlal ťa náhodou kapitán po ňu? Čo potom robíš tu a prečo hľadáš jeho? Kto si?“ Spýtal sa už viac neveriacky a ešte bližšie posunul svoju zbraň k Tori. Naozaj sa nedokázala vymaniť z jeho zovretia, šlo o silného chlapa a strážnik na ktorého prevzala podobu vyzeral oproti nemu ako obyčajné špáradlo. To ale v túto chvíľu mohlo i Toriin klon zaujímať pretože zacítila príval chladného vzduchu a v pozadí desivé šepkanie. Za vysokým mužom sa v túto chvíľu objavil znova ten istý obrys ktorý videla v tme, no tento krát mal v ruke niečo, čo pripomínalo dlhý nôž. Ním mieril práve na Akia, ktorý vôbec nevenoval pozornosť či už šepkaniu alebo že sa za ním ozvalo zdvíhanie zbrane.

„Iba špeciálnych hostí..“ Zasyčal jemne Hideo a svoj zrak odtrhol od okna. Na tvári mal jemný náznak úsmevu, akoby cez okno videl ohňostroj pretože mal narodeniny. Pomaly urobil krok a priblížil sa k Tori. Teraz si stáli iba na pár metrov od seba. V tejto blízkosti si mohla všimnúť zmeny na Hideovom vzhľade. Jeho takmer až mŕtve oči. Akoby ani pohľadom nevnímal. Nesústredil sa na okolie, v jeho prázdnych očiach plápolala len Tori.
„Takže si ho zahliadla keď sa tadiaľ túlal sám?“ Spýtal sa znova a ešte pevnejšie zovrel papier držiaci vo svojich rukách. O to nechutnejší bol práve jeho pohľad na ňu. Ten sa nemenil ani v okamihu keď sa ho spýtala na jedlo a na miesto kde by sa mohla najesť. V očiach mu zablyslo rovnako ako keď videl Raijina. Hra ktorú s ňou v túto chvíľu hral ho privádzala do extázy.
„Mohli by sme sa najesť priamo tu, jedna z jedálni je priamo tam..“ A prstom ukázal ku chodbe odkiaľ Tori počula ten podivný rachot a cinkanie. Na chodbu ukrytú v šere a tme s mnohými izbami.

Ako už bolo spomenuté, zmenu čakry nakoniec pocítil len klon. Tori prežíval svoju moru úplne inak ako jej samotný klon. Slnko aj keď svietilo najvyššie ako šlo a bol to jasný deň bez jediného mraku, zdalo sa akoby samotné hory tlmili dopad slnka na zem. Svit prechádzajúci cez okná bol mdlý no napätie ktoré bolo vonku sa ešte viac znásobilo. Väčšina obyvateľstva utekala späť do svojich domov, zatvárali sa tam a zamykali. Strážny pobehovali po celom okolí a snažili sa vrátiť na svoje stanovené miesta no k hradu sa nikto nepribližoval, akoby šlo o nejakú zakázanú zónu ku ktorej nesmel nikto vstúpiť. Jediní ľudia nachádzajúci sa v ňom bol podľa všetkého Raijin, maskovaný muž, Hideo a Tori.

Klonu sa nakoniec podarilo naozaj od seba Akia odtlačiť. Ten len s údivom pozeral čo mu zaútočilo na bok a v ten moment sa sám odtiahol, pretože samotným listom by to trvalo oveľa dlhšie. Keďže Toriin klon sa snažil napodobniť strážneho, ktorého Akio poznal už určite dosť dlho, nebolo potrebné viac aby ju nakoniec pustil a odstúpil o pár krokov ďalej od nej, pričom sa sám takmer dotýkal steny za ním. Chvíľu bolo ticho.
„Ty si tá ktorá ho tu priviezla, že áno? Tie papiere. Prečo ho chceš späť, chceš ho uniesť a znova predať niekde inde? Nie je vám lovcom hanba s takýmto zaobchádzaním s ľuďmi?“ Spýtal sa s nervami v hlase. I keď stál pokojne, triaška v jeho ruke so zbraňou a hlas v ktorom znela obrovská nenávisť len dohovárala že by ju najradšej zaškrtil vlastnými rukami. Myslím že by nechýbalo veľa aby to naozaj urobil, bol od nej iba na pár krokov. Zvláštne bolo ale že nevolal po jej odhalení alarm ani sa nijako nesnažil spojiť s ostatnými. Ale čo bolo ešte horšie, vôbec si nevšímal tie hlasy v pozadí a podivný obrys na hranici svetla a tmy. Akoby to nechcel vidieť, akoby to ani naozaj nevidel.
„Čo po ňom chceš?“ Spýtal sa ostrým hlasom a zbraň pozdvihol proti nej.

I keď jej to prišlo nepravdepodobné, naozaj tu bola sama. Horšie ale bolo že si nemohla byť istá či je tu vôbec Hideo. Pravdou ale ostávalo že tu naozaj nebol a pri tom bol zároveň. Ak by si Tori pozornejšie všimla, vrátil sa za Tori až v momente ako sa objavilo slnko. Nájsť nejaký papierik a zistiť informácie predsa netrvá tak dlhý čas kedy bol preč. Len čo sa slnko objavilo, objavili sa s ním aj tiene. Čím mocnejšie svetlo, tým mocnejšia tma. On sám sa podivne pohyboval iba na miestach kde ten tieň dopadal a nevstupoval do svetlých zón.
„V tejto zemi tiež nemáme radi klamstvá a zavádzanie. Vieš si predstaviť čo našli moji muži neďaleko hôr? Jeho kabát pohodený na zemi kde očividne niekto tvrdo spal..“ Pousmial sa no ani sa nepohol. Tak ako ona, aj on bol k nej otočený len chrbtom a nemal vôbec v pláne sa otočiť. Bol rovnako bezbranný a pri tom pripravený ako ona. O čo horšie pre Tori, obidvaja úplne zabudli že tam nechali jeden hrozný dôkaz. Strážny tam bol síce zbitý, nebol však v bezvedomí. A ostal tam priviazaný. A počul všetko.
„Aké bolo pre mňa prekvapenie že sa sem očividne vrátil dobrovoľne, to vrhá na tvoj príbeh zlý uhol, čo povieš? Koľká škoda..“ Neurobil nič, len tam stál. V túto chvíľu to vyzeralo ako na divokom západe kde v tichosti a v očakávaní dvaja kovboji stoja k sebe chrbtom a kto sa prvý otočí a vystrelí, vyhral.

V túto chvíľu to naozaj vyzeralo nebezpečne pre obe osoby ktoré dnes ráno prišli s plánom prevziať moc tohto klanu. Nie len že sa Raijin nachádzal niekde v hlbokom podzemí  v ktorom sa diali čudesné veci, zviazaný a určite obkľúčený množstvom strážcov, Tori samotná začala byť podozrievaná z pomoci pri tomto pokuse o puč a jej oponent očividne nepatril k práve obyčajným Shinobim, aspoň tak sa zdalo. V ten moment, než sa stihlo všetko rozhodnúť ale každý z nich, ako Tori a jej klon tak aj maskovaný muž a Hideo, pocítil menší otras a následne slabý elektrický výboj, ako keď vás kopne elektrina. Ten zasiahol snáď celý hrad ale nič nespôsobil.  

I keď nevidela cez masku, Akio na ňu hľadel s naozaj podivným výrazom. Na jednu stranu jej vôbec nedôveroval a bral ju iba za jednu z lovcov ako bol aj Hideo, na druhú stranu v jej pohľade videl ozajstnú úprimnosť a strach miesenú so zlosťou na Raijina.
„Je v putách, ty si na jeho stra..“  Nestihol ani dopovedať, svoju zbraň stiahol k zemi. Už ňou viacej na Toriin klon nemieril. To ale problém nebol, presnejšie v ten moment i klon i Akio pocítil obrovský nával elektrickej energie ktorú ale Tori poznala príliš dobre. Ďalej v podzemí, ďalej v tej tme a ďalej než bola ona samotná pocítila ako jej roztrhlo motýlika. Ten padol spálený na zem. A ešte dvojnásobne za motýlikom sa ozval obrovský rev. Čo ho ale spôsobilo, čo všetko sa stalo, na to Toriin klon nemal čas pretože zhasli všetky pochodne na okolo a ona sa ocitla v úplnej tme. Nebolo vidieť ani na krok. Nebolo nič cítiť. Steny okolo nej zmizli rovnako ako Akio. V tej obrovskej tme, až si oči nato zvykli zahliadla len jedno. Znova v diaľke stál vysoký obrys.

Hideo naozaj nebol upír, i keď tak vyzeral a pohyboval sa v tieňoch, presnejšie sa vyhýba slnečnému svitu. Nejeden človek by si pomyslel to isté čo Tori, pravda bola oveľa viac fascinujúca. Tiene a jeho boj v nich. Alebo skôr pohyb ktorý mu tieto tiene dovoľovali. Len si povzdychol po jej odpovedi a jej okamžitej agresii. V ten moment ale obaja pocítili jemné mravenčenie zo slabého prúdu elektrickej čakry. Hideo si len povzdychol znova a k hlave si proložil ruku v slabom facepalme. Už mu to bolo jasné.
„Musel si ťa poriadne kúpiť, keď toto podstupuješ, čo?“ Spýtal sa s úsmevom no neotáčal sa. Namiesto toho si mohla Tori všimnúť ako jeho ruka prešla k útrobom jeho dlhého plášťa a na zem pustil papier. Ten sa pomaly vznášal a ešte pomalšie padal na zem. Jeho ruka sa dotkla olova. To patrilo rukoväti jeho katany na pravom boku. Bol tu sám, nebol tu sám, v tú chvíľu si mohla naozaj položiť túto otázku i Tori. Čo ak tu mal nejakého svojho muža. Čo ak tu bol naozaj sám a čo ak, ale iba naozaj čo ak, tu bol sám ale viac krát? Záležalo len na Tori či si uvedomí tú zložitú pascu v ktorej sa práve ocitla. Papierik padol na zem a Hideo zmizol. Ani nie sekundu nato sa doslova ocitol za ňou, akoby sa tam doslova teleportoval a vo vzduchu stihol urobiť ešte jednu poslednú otočku než zaútočil na jej krk.
„Alebo je v tom niečo iné ako peniaze?“ Na tvári sa mu objavil jeho podporný hadí výraz človeka, ktorý sa vyžíva v bolesti ostatných.

Nepriateľ ale neurobil nič, ba čo viac, jej mora sa očividne zhoršila. Všetko okolo nej zmizlo, steny, strop, všetko. Bola tam len ona sama, uprostred čiernej tmy a podivnej čiernej postavy ktorá na ňu stále ukazovala. Bolo to ale zvláštne, v túto chvíľu z nej Toriin klon necítil nejaké autu nepriateľstva. Skôr vyzeral akoby na niečo ukazoval za ňou. To však bol jej posledný problém. Vysoká postava chudého muža v túto chvíľu určite stratila svoju podstatu keď šepkajúce hlasy nabili na sile. A vtedy to prišlo. Hlasy jej otca a matky ako ju cvičia, ako jej vyčíta matka že nosí mužské oblečenie, ako ju otec cvičí nie príliš humánnym spôsobom. V pozadí videla znova les.. les v ktorom ako maličká strávila svoju prvú noc v honbe za králikom. No bol oveľa strašidelnejší, ozývali sa z neho otrasné zvuky. A králik bol mŕtvy. Na kameni ležalo Toriino mŕtve telo. A znovu hlas. Hlas muža ktorý utiekol lebo nechcel bojovať vo vojne. Ona ho chytila, ako lovec nebrala ohľady. Kontrakt je kontrakt. Plač detí ktoré nechceli domov. Úsmevy ľudí ktorý si ju najali a zatajili jej načo presne potrebujú lovených ľudí. A vtedy keď si prežívala nočnú moru sa obrys postavy zviditeľnil. Bol to Reizo. Stál tam, triasol sa. Bol celý od krvi a v hrudi mal zarazenú obrovskú zbraň. V tvári trpel, no snažil sa to ako správny rytier premôcť. Ukazoval na ňu. Pohľadom jej vyčítal že s nimi nebola. Na druhú stranu sa usmieval. Tori bola predsa v bezpečí. A prst? Keď sa otočila, zahliadla Raijina. Konečne. No niečo nebolo v poriadku. Kľačal v kolenách, celý od krvi, dosekaný na mnohých miestach. Krvácal. „Uteč.“ Zahlásil a otočil sa vpravo. Tam stála obrovská osoba so zahalenou tvárou. V rukách mala nožík a s ním mu prešla po krku. Raijin padol mŕtvy na zem. Zrazu triaška a pocit bolesti na ramene.
„Vstávaj.. Vstávaj, nech vidíš čo vidíš, nie je to pravda..“ V diaľke počula podivný hlas. Ak sa za ním vydala, otvorila oči. Teda klon. Všimla si vysokého muža stojaceho v priestrannej hale, osvetlenej fakľami. Muž bol ten istý ako ten s maskou, no tú mal dole. Hľadel na ňu svojimi očami dosť ustarostene. Keď sa rozhliadla, zistila že leží na zemi a opiera sa o stenu.
„Nadýchala si sa príliš plynu. Je to halucinogén. Iba strážnici majú protilátku. Už by to malo byť v poriadku..“ Prehovoril, hlas mal ustarostený. Bol tom naozaj silný jed ktorý posilňoval strach. Nech videla čo videla, snažil sa ju upokojiť za každú cenu a podal jej vodu.
„Si jeho spojenec, že áno?“ Spýtal sa.

Jej plán bol naozaj brilantný. I napriek jeho neznámej technike bola schopná okamžite určiť čo bolo jej základom a takmer v sekunde nato reagovať. I v túto chvíľu si Hideo pomyslel že nebojuje len s tak rádovým Shinobim ale s plne hodnotným súperom ktorého by nemal podceňovať. A že ju na začiatku až príliš zbytočne podcenil, teraz by ho to mohlo stáť celý tento nečakaný útok, kým sa presunie do druhej fázy. Predsa len ani on nebol nejaký slaboch. I keď sa správal ako úplný idiot.
„V našej branži by takéto veci nemali zahmlievať náš posudok, predsa len, peniaze sú peniaze, nie? Keby to nebolo, dávno by si už utekala s peniazmi niekam do čerta..“ Jeho posmešný výraz nezmizol ani v momente ako na neho zaútočila. Na počudovanie všetky jej lístky naozaj prešli nie len okolo neho, ale aj ním, akoby tu ani nebol. Výbuch nastal okamžite a než sa stihla osvetliť miestnosť, mal by dostať priamy zásah, no nedostal. Akoby bol len tieň, akoby bol vzduch s nejakým obrazom v jeho podobu. Avšak sama si mohla všimnúť že jeho útok papieriky potrhal. Síce nemal fyzickú podobu, no i tak dokázal niečo poškodiť, načo predsa len potrebuje fyzický tvar. Okamžite však zmizol a objavil sa pri schodoch, kde ho zahalil tieň zo zvyškov steny a predmetov ktoré sa rozhádzali po celej hale.
„To je všetko? Obmedziť mi pohyb? I keď ma nedokážeš zasiahnuť a ja teba áno?“ Niečo si ale Tori mohla všimnúť, že občas pokukoval po tmavej chodbe s izbami odkiaľ nedávno počula zvuk. V ten moment ale na malý okamih zahalil slnko mrak a Hideo sa dostal pred ňu, útočiac takmer v tej istej sekunde ako sa tam objavil tieň. Doslova sa teleportoval pred ňu, zaútočil z vrchu a pokračoval v útoku kým mal šancu vďaka mraku. Bol až príliš neuveriteľne rýchly, pohyboval sa v tieni ako on chcel. Ona ho nemohla trafiť ale on ju áno. Technika aká sa nevidí. Čo bolo jej kľúčom?