Sídlo klanu Toppu

V aktuálnom stave sa jedná výlučne o rozľahlý trávnatý pozemok nachádzajúci sa v južnej časti Tsukiyami neďaleko prístavu. Hranice pozemku z jednej strany tvorí pobrežie a vačšej zostatkovej časti lemujúce kamenné opevnenie hradby. Na pozemku sa zatiaľ nenachádzajú žiadne budovy, rovinatý terén však dovoľuje všestrannú možnosť ďalšej výstavby.

Po dlhom cestovaní z hľadania nového mesta pre život a následnej nečakanej úlohe mal konečne Toshio čas ísť si prehliadnuť pozemok, ktorý mu Hashiru tak ochotne poskytol, aby si na ňom klan Toppu mohol vybudovať svoje vlastné sídlo. Trvalo to, kým prešiel od centra až k prístavu, ktorý si len letmo prehliadol, pretože ho viac zaujímal samotný udelený pozemok. Na prvý pohľad to bolo rozhodne rozľahlé miesto, takže plochou Hashiru rozhodne nešetril a aj umiestnenie sa Toshiovi náramne pozdávalo.
Hneď, ako vstúpil na pozemok neodolal možnosti vychutnať si tú skutočnosť reálneho vlastníctva nehnuteľnosti. Aby sa v tom však utvrdil zložil niekoľko ručných znamení a po celom obvode hranice pozemku sa utvorila lávová cestička, ktorá však potom rýchlo zchladla na tvrdú, čiernu nepriepustnú horninu. Potom si Toshio urobil menšiu prechádzku, až kým nezastal na vyvýšenom mieste nad pobrežím, kde bol výhľad na rozsiahlu vodnú plochu.
,, Tu to bude postačovať." pomyslel si a posadil sa do hustej trávy. Po niekoľkých hlbokých nádychoch začal s vytváraním vlastnej techniky Yōton: Yōgangen. Zatvoril pritom oči, aby sa mohol pokojne sústrediť a vychutnávať si okolité ticho a vánok vetra na tvári, zatiaľ čo hlboko pod povrchom pozemku vytváral rozsiahle lávové jazero.

V tej chvíli mal všetok času sveta, ktorý mohol využiť k tomu, aby pripravil ideálne podmienky pre vytvorenie klanového sídla ku ktorým samozrejme patrila aj zásoba materiálu potrebného pre jednoduché a nenáročné používanie klanových techník. Láva pod povrchom sa postupne hromadila ukladala v čoraz väčšej hĺbke. Keďže pre jej využitie k technikám postačovala aj jej spevnená schladená forma, tlačil ju postupne Toshio vyššie k povrchu.
,, Pri západe slnka, ktoré zapadá po mojej pravici a osvetľuje mi oči, ak by som ich otvoril." napadlo ho v prvom momente, keď zacítil, ako niekto stúpil na hranicu pozemku ďaleko za jeho chrbtom, ktorú počas obeda vytváral a narušil ju.
,, Vietor mi veje priamo do tváre, takže nie je jedinej možnosti, žeby som niekoho zacítil."premýšľal ďalej, keď cítil skutočne veľmi jemné otrasy, keďže jeho technika postupne vytláčala k povrchu tvrdý horninový materiál preplnený jeho chakrou.
,, Niekto tak ľahký, aby nezanechával stopy a mal odvahu sa ku mne priblížiť na blízko. To mi niekoho pripomína." zhodnocoval a premýšľal či vie niekto o jeho aktuálnej pozícii, avšak nevedel o takom nepriateľovi, ktorý by vedel o tom, že vôbec existuje. S každým okamihom, ktorý v jeho hlave trval snáď večnosť jeho inštinkty kričali, aby sa siahol po zbrani a hrozbu bezodkladne a elegantne eliminoval. Inštinkty, ktoré netušili, že teraz si voľne pozbavovať života nemohol kohokoľvek si zmyslel, ako tomu bolo predtým. Z tohto váhania ho v momente vytrhol dotyk cudzích dlaní, ktoré mu zakryli oči a zvonivý tichý hlas, tlmený smiechom, ktorý dlho síce nepoznal, no v jeho mysli zarezonoval viac než ktorýkoľvek iný. Ako však sedel na zemi, obratom po jej otázke upustil od ručného znamenia, ktorým udržiaval svoju techniku a schmatol Rin za sebou a celou silou ju cez seba prehodil, aby dopadla na chrbát pred neho. Z tohto pohľadu to vyzeralo trochu bolestivo. Toshio však nelenil a do svojich dlaní zovrel tie jej. Keď započul svoje meno, prekvapilo ho to ešte viac. Otvoril preto svoje oči, ktoré vplyvom techniky mali sýtočervenú farbu. Nahol sa tvárou dopredu tesne nad tú jej.
,, Myslím, že naše atypické puto, ktoré nás zväzovalo sa stalo ešte viac špeciálnym. Keď si však moje meno objavila, už nič záhadného pred sebou nemáme. A ja sa buď toho mena vzdám alebo ťa donútim ho navždy zabudnúť. Ešte kvôli nikomu som sa ho nevzdal..." prehovoril tichým hlasom s tým, že sa jej snažil niečo naznačiť a popri tom nahol hlavu mierne na pravú stranu. Jej dlane pritom stále zvieral pevne v tých svojich a bol ich pripravený rozpáliť v sebaobrane.

,, Nech by už moja prítomnosť v blízkosti tej tvojej bola akokoľvek mysli, či telu príjemná neviem o dôvode, ktorý by zakladal opodstatnenie pre znalosť môjho mena. Nehovoriac o tom, že existujú striktné dôvody, prečo ho nikde neuvádzam... nehovoriac o tom, že je slušnosťou a dobrým vychovaním sa na meno spýtať a k odpovedi vytrvať." odpovedal jej pokojným hlasom a popritom si ju pohľadom prehliadol. Bola úplne uvoľnená, bez známky jediného napätia, či náznaku vzdoru, ktorým by sa chcela brániť. Dýchanie mala pravidelné, aj keď bolo vidieť, že po tom dopade na chrbát a zadok sa takmer ani nepohla. To mohlo značiť jediné, že nemala záujem míňať zbytočne energiu a chcela šetriť organizmus pred námahou.
,, Ale, čo by som povedal o vychovaní, keď si do môjho domu prišla obutá. Koľká nezdvorilosť." pokrútil hlavou a pohľadom sa zahľadel do jej očí z ktorých nespúšťal pohľad, no jej požiadavku však vehementne a absolútne ignoroval. Takmer by ju prešiel aj mlčaním, no zdalo sa mu to až nezdvorilé.
,, História učí, že strata vyvýšenej pozície končí v každom prípade neblaho... posledný o ktorom viem, prešiel takmer o všetky končatiny a ošľahaný lávou. Jeho životné funkcie do konca jeho života zabezpečovali prístroje. A hoc aj by som prihliadol na naše atypické puto je len jediný spôsob, ako sa prebojovať hore, tak aby som to dopustil." pokrčil ramená aj so svojím suchým a ťažko postrehnuteľným humorom, ktorý ani neočakával, žeby ako narážku pochopila.
,, Navyše cením si tvoju starosť o môj potenciálny diskomfort pri vedení našej konverzácie, ale pre tento raz ti ponechám výhodu ležať, podo mnou. Takže vrav..." nadýchol sa zhlboka a jeho oči stratili červenú farbu.
,, ... čo je tak dôležité, že si ochotná preto tak riskovať?" spýtal sa.

Keďže mal teraz Toshio príliš veľa voľného času, ktorý mohol stráviť nezávisle od okolitého sveta ako sa mu v tom momente zachcelo, pokračoval teda v budovaní prvotnej obrany sídla. Pozemok to bol značne rozsiahly, preto sa nemal vo svojom snažení kam sa ponáhľať a dal si pozorne záležať, aby upravil každú časť múru a lávovej rieky do dokonalosti. Prekračoval postupne z jednej nohy na druhú, zatiaľ čo kráčal po vrchole múru a kontroloval, všetko čo sa pod ním nachádzalo. Bolo to pre neho skôr rekreáciou, než prácou a mohol tým zahltiť celé hodiny svojho času. Keď však kráčal po múre v prednej časti pozemku všimol si osobu, ktorá pomerne priamo smerovala k múru sídla. Pohľadom skúmal pomerne nízku postavu, ktorá na prvý pohľad až tak nevnímala úplne dianie okolo seba, keďže takúto stavbu spoločne a teplom vyžarujúcou lávou bolo vidno z dostatočnej vzdialenosti na to, aby zastavil. Postava však aj napriek tomuto faktu pokračovala čoraz bližšie. Len sa Toshio zhlboka nadýchol a pretočil očami.
,, Mal by si kráčať opatrnejšie." prehovoril Toshio spoza Shigureho, keď ho schmatol za rameno a zastavil skôr než by sa dostal príliš blízko k múru, ktorý objímala lávová rieka ku ktorej sa nebezpečne blížil.

Po tom, čo sa k nemu otočil Shigure mohol Toshio k sebe stiahnu ruku späť a konečne sa chlapcovi zahľadieť do tváre. Vyzeral však na prvý pohľad zúboženejšie, než od niekoho tak mladého čakal. Mohol ho skúmať pohľadom, ako chcel, prichádzal len k nejasným záverom. Na jeho otázku však, iba bez slova jednoducho prikývol. Aj to bolo viac informácii než by mu chcel poskytnúť, ale k takej odpovedi by sa logicky po krátkej chvíli dopracoval aj sám a nepotreboval by k tomu veľa schopností a dôvtipu. Toshia však zaujímala iná skutočnosť, pretože podobný výraz v tvári a neprítomný pohľad videl nie raz.
,, A teba ma na svedomí kto?" spýtal sa ho obratom recipročne zo zvedavosti. nevedel však ešte povedať, či produkt niekoho tvrdej práce bolo úspešné dielo alebo len nejaké duchom neprítomné sklamanie, ktorého sa niekto veľmi jednoducho zbavil.

,, Keď bude posledný ťah štetca vykonaný a dielo dokončené, pochopíš." odpovedal v jednoduchosti Toshio a sledoval, ako sa od neho o nejaký kúsok odtiahol. Pomalým a ťahavým spôsobom, ktorému chýbala elegancia prirodzenosti.
,, Zatiaľ zašiel len veľmi povrchne po učení shinobi." pomyslel si, keď mu myseľ preplnenú myšlienok odrazu pretrhol známy hlas, ktorý veľmi dobre poznal. Tento raz sa ohlásil skôr, než došlo k fyzickému kontaktu. Avšak netušil, či to bolo lepšie zvítanie, než to posledné. Keď sa však na Rin otočil, pochopil jej slová v podstate okamžite obratom.
,, Tak hra pokračuje, niekomu jedna prehra nestačila." napadlo ho v momente a jeho súťaživá stránka, ktorá bola často potláčaná získavala svoju plnú pozornosť zatiaľ, čo Toshio zachovával úplne pokojnú tvár.
,, Predpokladal som vzhľadom na váš vek, že je váš... Sen...pai." odpovedal pomerne jednoducho avšak dal si záležať, aby slová vyslovil pomerne pomalým spôsobom s dôkladným dôrazom na jednotlivé časti vety. Podpichovanie bolo rovnaké závažné umenie boja, ako to skutočné v ktorom šlo o život a Toshio určite nechcel zaostávať.
,, Rovnako ako vy obvykle sen-pai, sa on zjavil odnikiaľ a tá strata zmyslu života v očiach... podobnosť hraničiaca s istotou. Navyše..." prehovoril a pohľadom sa vrátil na chvíľu k Shiguremu, ktorého si prehliadol opätovne v rýchlosti.
,, na to aby bol môj, nemá na tele viditeľné žiadne zranenia... to sa vzájomne vylučuje." pokrčil ramenami a pohľadom sa vrátil k Rin, pretože ho zaujímalo, čo ju viedlo opäť k nemu, teda k múru jeho pozemku.

,, Chlapec má práve za sebou vrcholný sexuálny zážitok svojho života." pomyslel si Toshio, keď sledoval, ako sa Rin snažila láskyplne a nežne objať osobu s očividnou disociatívnou poruchou s ďalšími dodatočnými pridruženými poruchami, ktoré navyše dokáže manipulovať s chakrou. Rin si bola svojim konaním síce maximálne sebaistá, avšak Toshio v živote videl démonov schovaných aj v nevinnejších veciach a preto o kroku smerom k múru od nich ustúpil. Keď ho v tom jej slová absolútne prekvapili a šokovali, čo bolo na okamih zjavné, pretože si ich z teraz bezpečnejšej vzdialenosti premeral pohľadom.
,, Nejako takto?" zopakoval po nej jej slová, avšak s otázkou na konci vety. Skutočne chcela toto nedokončené stvorenie pripisovať, čo i len hypoteticky k jeho osobe.
,, Buď by musel zdediť to najhoršie z vás alebo nie ste dostatočne kvalifikovaný genetický materiál, ak vrcholným produktom by malo byť toto..." dodal s nedôverou a averziou, pričom na nich dvoch ukázal rukou. Na jej poznámku o absencii jedného z bezpečnostných prvkov len pokrútil jemne hlavou. Bez toho, aby z nej spustil pohľad natiahol ľavú ruku za seba smerom k múru, ktorý sa v tom bode rozpálil do žerava a na obmedzenej ploche roztavil na lávu a vytvoril priechod.
,, Koncept brány ako zabezpečovacieho prvku je už dekády prekonaný, nehovoriac o tom, že ... spravodlivé predsa oheň nespáli. Otázne je však, čím som si ja obetavý služobník svojho pána zaslúžil pozornosť, čas a námahu svojej senpai?" spýtal sa záverom otázku.

Rin pomalým a skutočne lenivým tempom šliapala jeden krok za druhým, pričom takmer až recitovala slová, ktoré si Toshio odjakživa pamätal. Slová, ktoré v rôznych formách a podobách boli vtĺkané shinobim od nepamäti, až do momentu, kedy povedala, že mu niečo chýba. Pri týchto slovách sa mierne zarazil, keďže nebolo jasné, čo tým presne myslí, aspoň pre neho. Až keď vstúpila do jeho osobného priestoru priamo pred neho a prekročila ho viac, než kedykoľvek on u nej predtým, začala vysvetľovať v čom vo svojom živote pochybil. Skôr než však stihol odpovedať urobila Rin pohyb, ktorý nepredvídal a objala ho, podobne ako toho chlapca pred malým okamihom, pričom sa na neho úplne pritisla.
,, Vyzerá to tak, že má slabosť pre osoby s určitým druhom duševnej poruchy alebo zjavnou absenciou konvenčného vnímania reality neschopných opätovať pocity, ktoré sú im vnucované." napadlo ho v rovnakom momente, keď ho ešte stále v objímala a očividne s tými nehodlala len tak prestať, no on tam len stál s mierne pozdvihnutými rukami a sledoval, ako si hlavu zaryla do jeho hrudi, keďže od neho bola o niečo nižšia postavou. Toshio sa rýchlym pohľadom zahľadel na jej ružové vlasy a potom na svoje vlastné dlane.
,, Tak to mysleli tou výčitkou v neschopnosti pochopiť bežnú sociálnu interakciu v spoločnosti medzi dvoma osobami. Asi vydedukovala nesprávne signály." premýšľal neustále, ale jej konanie mu skutočne nedávalo medzi dvoma shinobi veľký zmysel aj napriek ich spoločnému "atypickému putu." ruky nechal zdvihnuté ako doteraz, ale hlavu nahol trocha dopredu vedľa tej jej.
,, Nemôže žiť ten, kto už dávno zomrel. Nie je možné pozrieť sa smrti do očí a zostať pritom na žive. Deň za dňom, od tréningu k tréningu, od skúšky po tú ďalšiu zo mňa vytrhávali kúsok po kúsku, kým neostalo nič, čo by by mi mohlo prekážať, k tomu sa pozrieť bez obáv smrti do očí. Ako každý shinobi, bez rozdielu alebo výnimočnosti v mojej osobe." zašeptal potichu smerom k nej. Jej objatie v ňom nevyvolávalo chýbajúce spomienky, ba skôr pripomínali zranenia, ktoré si vyslúžil prejavom takej slabosti, ako potrebe opätovania citov. Potrebe, ktorá shinobimu neprislúchala a on sa jej tak musel už v rannej mladosti vzdať.
,, Položil a obetoval som vlastný život, tak ako si to kódex shinobi a tradície môjho klanu vyžadujú. A žiadne objatie, nech je už akokoľvek silné tento fakt nezmení, senpai. Ale, ak sa vám uľaví pokojne strpím výkon vašej potreby v objímaní. Vašu slabosť pre moju osobu uchovám v tajnosti, keďže som sa ju dozvedel pri výkone svojho povolania a spadá pod mlčanlivosť." pokrčil mierne ramenami a celkom necitlivo odvetil, jemu to však prišla ako normálna odpoveď a práveže táto situácia celkovo bola zvláštna.