Matsumuto - jo

Sídlo, které původně patřilo nevlastní matce Kotomi, Kaie Yamadě. Sídlo odkoupil sám feudální pán jako dárek k výročí svatby. Když byla Kotomi malá, trávila s matkou na hradě hodně času.
Po událostech, které se staly v hlavním sídle, po zradě, kterou její macecha spáchala, sem Kaia uprchla. Strážena Reininými zřízenci.



Podaří se nám ho získat zpět?

Nakoniec bolo potrebné, vybrať si stranu. Nepatril som práve k ľuďom, ktorý by sa radi viazali kdekoľvek inam, než ku klanu a tak pre mňa bolo ťažké v ten finálny moment nakoniec prísť na pomoc pri dobíjaní tejto pevnosti. No to už bolo dobré dva roky dozadu. Dva roky, ktoré som strávil ako žoldnier klanu Yamada a zároveň aj špión pre môj vlastný klan. Bola to informácia, ktorú som Kotomi nikdy nezdelil, no nikdy som s tým ani neplánoval začať. Na čo si kaziť vzťahy?

Keď som sa ale opieral o chladné múry sídla a pozeral sa na kvety, ktoré začali kvitnúť len pár dní dozadu na miestnych záhradách, vedel som, že nastal čas. K môjmu rozhodnutiu tiež prispel list, ktorý som teraz zvieral v rukách. Povolali ma späť "domov". Vedel som kde sa nachádza Kotomi. vedel som to posledné dva roky, každý jeden jej krok, každý jeden jej príkaz, manéver, každý jeden výbuch zlosti či smiechu. Mal som sa pre to cítiť zle? Povedzme, že som sa s tým naučil žiť. Aj teraz. Nad hradom krúžilo niekoľko desiatok vrán, ktoré sa tu spolu so mnou v tú rozhodujúcu noc usídlili. Boli mojimi očami, ústami...
"Na streche.." Šepol som skôr pre seba, zazerajúc na oblohu a na krúživý signál, ktorý mi moji operení priatelia svojim letom ukazovali. A tak som sa na strechu vydal tiež. 

Nesnažil som sa byť nenápadný. Kotomi by ani nemusela byť senzibil k tomu, aby započula dopadnutie mojich nôh na strechu, len niekoľko metrov za jej chrbtom. Keď sa otočila, ak sa otočila, mohla si všimnúť, že mám na sebe poslednú dobu dosť typické oblečenie. Ani sa príliš nehodilo na boj. Ruky som mal pozdĺž tela, pri čom som v jednej stále zvieral onen list, ktorý mi zaslal môj klan. Čo tiež bolo posledné mesiace typické, nevidela typickú farbu mojich očí. Bol v nich sharingan. Pravdepodobne si ani nevedela spomenúť, kedy som sa na svet pozeral bez neho. Ako keby som jej neveril, alebo hocikomu v tomto mieste. No dôvodov som mohol mať mnoho. Sám som si musel nejaký vybrať. Ale či som toho bol schopný? Na to som si nevedel odpovedať sám.

Chvíľku som tam stál bez odpovedi. Len som si prezeral osobu, ktorej som bol posledné dva roky oddaný.. či už viac, alebo menej. Mala v sebe isté čaro, vyzerala.. staršie. Ani nie vekom, ale skôr skúsenosťami. Pamätal som si ešte to rozplakané a rozmaznané dievča, ktoré sa trápilo pre svoju vlastnú neschopnosť, neuvedomujúc si potenciál v sebe skrívajúci. Vtedy ma táto jej stránka otravovala. Dnes ? trocha mi to chýbalo. Z nejakého dôvodu sa mi zdalo, že bolo všetko.. jednoduchšie. Všetci k sebe boli úprimnejší a otvorenejší.. aspoň teda ku mne. 
No bol som realista. Vedel som, že za všetko dobré aj zlé, som si mohol sám. Taktiež som si uvedomil, že som na ňu stále len pozerám bez odpovedi už niekoľko minút, stratený v mojich myšlienkach. 
".. výhľad." Odvetil som stroho, no minimálne z polovice pravdivo.  Možno toto bol ten problém. Vždy som rozprával neúplné pravdy, niekedy tak trocha v hádankách. No kto vie, možno jej to polichotilo. Výhľad tu bol dobrý ale nevyzeralo to tak, že by ma práve výhľad na krajinu zaujal. No naďalej som bol znova v tichosti, rozmýšľajúc, aké správne slová využiť. Keby že to je len niekto koho "poznám", bolo by mi to jedno. Povedal by som že "končím" a odišiel by som. No kto vie, možno som si ku Kotomi vybudoval istý druh vzťahu, púta či niečoho podobného.

Moja malá polovičná pravda a zároveň aj polovičná lož, mi pravdepodobne vyšla. Potešilo by ma to, keby že to je hociktorý iný deň. No dnes som sa príliš z maličkostí nevedel tešiť.
"Je.... taktiež je to posledný krát, kedy sa ním môžem nechať očariť." Nepovzdychol som, no mal som malé nutkanie. Hlas som mal pokojný netriasol sa a nebolo mi do plaču. Stále v ňom však bolo počuť takú prapodivnú hĺbku, napätie? sklamanie? smútok? Pokojne to mohla byť aj temnota. Papierik som skrčil v dlani a len som si ho schoval do záhybov  môjho vlastného haori. Nakoniec som sa neubránil povzdychu. Sklopil som oči, na chvíľku som ich aj privrel.
"V týchto veciach ja.. nie som moc dobrý." Poukázal som rukami niekam neurčito, okolo seba. ".. v lúčeniach." Do teraz to boli vždy skôr také tie chvíľkové veci. Aj spočiatku to tak bolo. Naštval som ju, stratil som sa, znova som sa objavil a ešte viac som ju naštval. Pamätal som si, keď som ich raz prekvapil večer, takmer moja partnerka prizabila jej bratranca a o Reizovi a mojej malej potýčke s nimi som ani nehovoril. Divoké časy. Vykročil som jej smerom. No nemieril som k nej. Prešiel som popri, sadol som si na okraj strechy, nohy som nechal voľne visieť a rukami som oprel za seba.

Naposledy. Rozloučit. Dvě slova, která mi mi v mysli utkvěla. Když jsem zahlédla ten papírek, očekávala jsem to. Stejně mě to trochu...Zklamalo? Rozesmutnilo? Každopádně, úplně do úsměvu mi nebylo.
Nechala jsem ho dojít blíž a posadit se na okraj střechy. Neřekla jsem na to nic. Jen jsem pár minut v tichosti sledovala jeho záda. Až donedávna jsem za těmi zády stála a čekala, až mě ochrání. A pak se jim zkusila postavit. Při té vzpomínce se mi zvedl koutek rtů v pokřivený úsměv. Sklouzla jsem se níž. V dlouhém kimonu to byl trochu problém, ale posadila se vedle něj. Nohy mi klimbaly ve vzduchu.
,,Nemusíme se loučit." řekla jsem nakonec. Pohled jsem znovu upřela před sebe. V mysli jsem počítala vzdálenost od paláce, kde jsme se vlastně setkali poprvé.

Po jej odpovedi som znova na chvíľu ostal tichu. Len som sa pozeral niekam na obzor, snažiac sa si vychutnať vánok. Úprimne som si nebol tak úplne istý, ako svoje slová myslela. Možno ma len nechcela pustiť no, to nebola jej voľba. Možno som si to však namýšľal. 
"To je jedna z tých vecí, ktoré zaručene musíme spraviť." Uškrnul som sa, no nijak nepríjemne, skôr pobavene.
"Musím ísť.. pravda je taká, že aj chcem, len som k tomu zatiaľ nemal dôvod." Potľapkal som si záhyb kimona, v ktorom bol schovaný papierik. 
"A ten prišiel.. Never to zle.. ani nijak osobne ale hej, nepasujem sem." Zľahka som sa pousmial. Poukázal som rukami na okolo. "Snažíte sa vybudovať niečo, čoho nemôžem byť súčasťou, na to som spravil príliš veľa nepekných vecí."

Na chvíľku som k nej obrátil pohľad. Úprimne mi až tak nezáležalo na tom, čo si o tom myslí. Fakt bol ten, že ideu za ktorou stála táto jej rebélia bolo niečo, čo moja prítomnosť ohrozovala. Vedel som, že tu existovali ľudia, ktorým sa na mňa pozerali skrz prsty. Nedivil som sa im.
"Z nejakého dôvodu som rád, že sa táto tvoja stránka nezmenila." Ale vedela, že s ňou nesúhlasím. Pravdepodobne som jej to už ani nemusel hovoriť. Bol som jeden z tých, ktorý ju dosť kritizoval, aj keď som to vždy myslel dobre. 
"Nemôžem povedať, že som za seba našiel plnohodnotnú náhradu ale.. o polnoci ťa pri bráne bude čakať osoba, ktorá sa k vašemu boju pridá." Nechcel som jej hovoriť, že na mňa bude čakať zbytočne. Aj keď som bol realista a vedel som, že tu nebola príliš existujúca šanca, že sa ešte niekdy uvidíme, aspoň nie ako spojenci a ja som dúfal že nie ako nepriatelia. Spýtavo som sa na ňu pozrel, bol som zaujímavý, ako zareaguje na .. to. No bol som si tiež vedomí, že to je celkom odklonenie od témy.

Ako sa postavila, nedokázal som sa na ňu priamo pozerať. Sklonil som pohľad niekam k zemi. Rukou som si pošúchal miesto, kde ma Kotomi ďobla. Úprimne som bol v takom psychickom rozpoložení, že by som sa radšej postavil trom takým démonom, akých má v sebe, než tu teraz viedol túto konverzáciu. Dalo by sa povedať, že som jej neopetoval pohľad. Len som na jej poznámku prikývol.

Nastala chvíľa ticha. Vlastne to bola dosť dlhá chvíľa. Kotomi si mohla pomyslieť, že som nebodaj túto konverzáciu ukončil a že čoskoro zoskočím zo strechy dolu, niekam do neznáma, odkiaľ sa už nikdy nevrátim.
"Ľutujem jednu vec Kotomi." Pomaly som sa pozviechal zo zeme a len som sa k nej znova otočil tvárou. Trocha som sa pousmial, no bol to celkom smutný úsmev. Vykročil som k nej. Tento krát to bolo naozaj k nej. Nebolo to bokom, sadnúť si niekam, alebo popri nej prejsť. Po ceste som sa jej pozrel do očí. Keďže sa tam chcela pozerať pred tým a stále, nemyslel som si, že pohľadom uhne.
No.. a ona mohla pocítiť, že sa nemôže ani pohnúť. Nebola to bolesť, len taká podivná triaška, ale nedokázala pohnúť ani brvou. No na druhú stranu zo mňa nebolo cítiť žiaden úmysel, jej ublížiť. Skôr naopak. 
Zastavil som sa len veľmi blízko pri nej. Mohla na svojej tvári cítiť môj teplý dych. Bola trocha nižšia a tak som sa musel skloniť. 
"Úprimne.. nikdy som z hlavy nedokázal dostať jednu myšlienku.. jednu... otázku." Jednou rukou som sa pomaly priblížil k jej tvári, na ktorej som ju sam pohladil. Prstami som prešiel cez jej líce, až k perám, po ktorých som si to zamieril k temenu, do vlasov.
Znova som sa priblížil, tento krát k jej perám. Delili nás len centimetre, keď som v poslednom okamihu uhol stranou a ústa priložil k jej uchu.
"Ako je možné.. že mi na tieto veci, vždy tak hrozne naletíš..." Ruku som od nej zložil a nakoniec som ju len obišiel. V momente keď sa naše oči od seba odtrhli, mohla pocítiť, že sa môže zasa pohnúť. Ja som sa sám pre seba usmieval.. vlastne skôr uškŕňal. Dva roky som sa pripravoval na túto chvíľu a znova mi to tak krásne vyšlo. Ani som nepotreboval vidieť jej reakciu. Potreboval som zachovať tú typickú Uchihovskú "nad vecou" chôdzu, samozrejme otočenú chrbtom, smerom od Kotomi.

Ani som nečakal, že by ma nechala ísť len tak, bez nejakej otázky či odpovede. Bola v týchto veciach naozaj predvídateľná. Keď mnou otočilo po tom, ako ma potiahla za lem kimona, mohla si všimnúť ľahký, no veľmi hravý úsmev. Bolo celkom zaujímavé sledovať, aký mala zrazu problém sa mi do očí pozrieť. Vedel som, že to nie je strachom. Mal som ju už celkom prečítanú. 
"Neviem či je dobrý nápad, ma tu začať vyzliekať Kotomi. Čo by si pomyslel Reizo?" Spýtal som sa jej sladkým, no provokačným hlasom. Bol to môj kolega z Kuroi Hitsuji, ešte v časoch, kedy sme fungovali ako oficiálna banda. Nesnažil som sa tváriť, že to medzi nimi neiskrilo .. a samozrejme som využil každú jednu príležitosť k tomu, aby som do tohto rádoby-vzťahu nejakým spôsobom vstúpil a trocha ho poškándlil. Predsa len som bol Hakka-gu (Fire Starter).

Chvíľu to vyzeralo tak, že ju tam tak nechám.. opierať sa. No Kotomi sa takáto činnosť nikdy pred tým nepodarila a mohla tušiť, že aj tento krát to nebude výnimka. Po jej slovách len mohla pocítiť, ako sa moja hruď podivne rozvlnila a moje "telo" sa začalo trhať na desiatku vrán, ktoré sa nakoniec rozleteli a znova ma sformovali o niečo ďalej.
"U mňa v tomto podporu nehľadaj Kotomi.. som vrah, nie básnik či milovník.. tých by si mohla mať plný dvor." Povedal som celkom odmerane, no so značne dobrou náladu. 
"Josh, snáď mi po tom povieš, ako prebiehala." Zastavil som sa z nova na pokraji strechy a otočil som k nej pohľad. 
"Nie že by moje slovo niečo znamenalo.." Na chvíľku som sa odmlčal. No po tom mi kútiky úst znova skryvilo do ľahkého úškrnu. ".. nie že by som niekedy počúval rozkazy." 

Z Goemona se stalo vraní peří. Po vzdechla jsem si a zajela rukou do vlasů, abych si odhodila pramínek z obličeje. Sledovala jsem jeho kroky a protočila oči, když mi v podstatě sdělil, co si o tom všem, co jsem pověděla myslí. Na Reiza a na zbytek myšlenek jsem se rozhodla teď zapomenout, místo toho jsem se trochu ušklíbla.
,,Aaah, no jo, typický Uchiha. Neposlouchám nikoho a jsem radši sám svým pánem." naklonila jsem hlavu na stranu. Pak jsem si povzdechla. ,,Vážně by mě zajímalo, proč jsi tu až do dnes zůstal. A proč ses vlastně přidal." zakroutila jsem hlavou.
,,Já se divím, žes to ještě nevzdala." ozvalo se posměšně. Trhla jsem sebou. Už nějakou dobu se mnou želvák nemluvil. Odmítla jsem na to odpovědět. Raději jsem se zaměřila na Goemona.
,,Dělej si co chceš. Pak nelituj. Tentokrát bych se ale,být tebou, zapojila. Nastane pár změn. Zaprvé: Neznalost neomlouvá. A zadruhé: Kdo dřív přijde...." větu jsem schválně nedokončila. To náš Uchiha zvládne i sám.
Zapochybovala jsem sice, že by tohle sdělení Goemona nějak zaujalo, ale byl aspoň informován.

Počas mojich krokov som sa len otočil, až to chvíľku vyzeralo, že cúvam. "Hehe.." Uškrnul som sa a len som neurčito rozhodil rukami do strany. 
"Tcc poznáš nás Uchihov. Sebecký ľudia, sebecké dôvody." Na chvíľku som sa odmlčal a zahľadel som sa k oblohe, kde stále sem tam preletela nejaká z tých vrán. Páčilo sa im tu a kým som tu bol ja, boli to v podstate chránené tvory. Navyše odtiaľto malé škodlivé hlodavce.
"Vyzerám ako niekto, kto tu je kvôli nejakej odmene?" Podvihol som obočie. Teda.. aspoň tak som si to vyložil. Kto skôr príde, ten sa skôr dostane na rad pri udelovaní kto vie akých hodností, peňazí, majetkov.. či? Možno som to bral úplne zle.
"Oh a mala by si sa niekedy porozprávať so želvákom." Poukázal som niekam smerom k jej bruchu. Následne som si len poklopal po spánku, no skôr som tým chcel poukázať na sharingan žiariaci karmínkovou farbou.
"Už mu začína šibať z mojich kecov." Žmurkol som na ňu. Našťastie som bol dosť ďaleko, aby ma tu len stihla nejak primraziť k mieste a vyžadovať si vysvetlenia, ktoré by som jej tak či taknedal.

Sledovala jsem jeho počínání. ,,Každý jeden člověk je sobecký. Bez výjimky." řekla jsem zamyšleně a spojila ruce za zády. ,,Ať už má jakýkoliv důvod." což byl dodatek na odměnu. Jenomže na rozdíl od začátku, kdy jsem všem prostě jen naslibovala hory doly, aby mi pomohli, teď je to jiné. Dala jsem lidem na výběr, aby si vybrali, zda se jim pod vedením nové princezny bude dařit, nebo se rozhodnou mi pomoci...No, skončilo to celkem dobře. Nyní jsem už na to sama nebyla. Sami si rozhodujeme o svém osudu.
,,Možná je načase probrat se ze svých ideálů, princezno. A touze po spravedlnosti." Zajímalo mě, proč se Sanbi rozhodl komunikovat. ,,A začít žít svůj život."
Goemon naše konverzaci, dalo-li se to tak nazvat, sledoval.
,,Nechci s ním mluvit." stihla jsem pevně rty. Postupně jsem si na démonovu přítomnost zvykala, přesto ten pocit čiré nenávisti vůči lidem, jsem neskousla. Pokaždý, když komunikoval, ty pocity mě dusily. Byly s ním samé problémy.
,,Protože jsi ještě stále slabá..."
,,Přestaň mě laskavě urážet." skočila jsem mu do řeči. Bez zvýšení hlasu, jen s důrazem, který mi byl houby platný. Sanbi se zasmál.
,,Máte se spolu hodně společného." zašklebila jsem se na Goemona.

Bez slova som ju sledoval. Bolo ťažké vyčítať nejaký konkrétny výraz mojej tváre. Bolo ťažké povedať, či tam bol vôbec nejaký záujem, alebo len čisté pobavenie. Kto vie. Ja som svet bral inak, ako druhý ľudia. Viac.. optimisticky. Prišlo mi zaujímavé, ako sa Kotomi stále snaží zachovať chladnú hlavu, aj keď sme obaja vedeli, že by sa najradšej na démona v nej rozkričala.
Keď ale povedala, že toho spolu máme dosť spoločného. Nemohol som sa tváriť, že tým trocha nezranila moje ego.
V momente sa pohľad v mojich očiach zmenil a keď som sa zahľadel do jej očí, realita okolo nás sa pre oboch z nás zmenila. Aj keď navonok sme tam ostali stáť a len na seba civieť.

Pravdou bolo, že som ju teraz neuvrhol do genjutsu, ale do jej "vnútorného" sveta, podvedomia, v ktorom sa nachádzal aj už vyššie spomínaný trojocasý. Ocitli sme sa tam všetci traja, aj keď jeden z nás za nejakou formou pečate (your choice). No Kotomi si v mojich očiach mohla všimnúť zmenu. Už dávnejšie vedela, že sa môj sharingan nejakým spôsobom zmenil. No nevedela ako a bližšie informácie som jej k tomu nepodával. Pravdou bolo, že som na to, čo som teraz urobil, potreboval vyššiu formu, Mangekyou Sharingan.
"Vyhýbaš sa tomu už dva roky.." Povedal som potichu, možno trocha nahnevane. 
"Ak by som dnes naozaj odišiel, nikto v tvojich radách nedokáže obnoviť pečať na tvojom tele na takej úrovni, ako ja. Ak by šiel berserk, zničila by si celý svoj sen, celý tento hrad.. a zabila množstvo ľudí, na ktorých ti záleží.. len kvôli tvojej ignorácií." Dodal som a len som prstom poukázal na miesto, kde sa nachádzal zapečatený Sanbi, ktorý toto celé pravdepodobne vnímal.
"Dnes sa mu postavíš..."

Bola to.. rozhodne zaujímavá vec na pozorovanie. Ja som jej to moc nezávidel. Pomocou shrainganu som videl veci aj v trocha inom svetle. Videl som, kde by sa dalo na pečati čo vylepšiť alebo ak by som potreboval, tak zas povoliť. Reizove Hijutsu alebo.. ako to nazvať, bolo naozaj mocné. Predsa len.. člen klanu Uzumaki. V minulosti sme s nimi mali svoje problémy.
Úprimne som v tomto tu chcel byť nestranne. Pre to ma prekvapilo, keď ku mne obaja prehovorili. Narozdiel od Kotomi som sa ja tváril úplne normálne. Prítomnosť Sanbiho ma nerozhodila. Vlastne to vyzeralo tak, ako keby mi bol trocha ukradnutý.
"Čo ja? Ja sa len snažím vychovať našu malú princeznu k nejakému obrazu." Pokrčil som ramenom a s ľahkým úsmevom som sa na Sanbiho pozrel.
"Nehovor mi, že ti nechýbala aspoň nejaká spoločnosť.. a ty.." Otočil som sa na Kotomi.
"Už to vzdávaš? Strach je dobrá vec, ale niekedy ľudí obmedzuje.. ako napríklad teraz, teba.. ani sa nedokážeš postaviť samej sebe lebo pozri sa.." Poukázal som na spútaného Sanbiho.
"Tento tu, je teraz tvojou súčasťou.." Na chvíľku som sa odmlčal.
"Verím že ti to Reizo povedal ale.. ak sa z teba dostane, tak umrieš. Žiadna iná cesta nevedie.. tak by si si na jeho prítomnosť už mala sakra zvykať." Poškrabal som sa v strapatých vlasoch a len som sa tam nenútene začal kývať zo strany na stranu.
"Tak.. ako sa tu máš?" Spýtal som sa Sanbiho. Nie že by som sa ho snažil provokovať, no nebol som dosť naivný na to, aby som neveril, že presne to práve teraz robím.

Kotomi čakala nie príliš.. chápavá reakcia. Aspoň nie odo mňa. No nemohol som si pomôcť. Presne toto som mal na mysli. Prevrátil som očami nad jej vykrikovaním a s povzdychom som začal reálne uvažovať o tom, či to má vôbec cenu.
"Ak nechceš aby ťa ľudia chápali ako malé decko, tak sa tak prestaň správať.." Odvetil som pomerne chladne. Takéto niečo som očakal aj od nej. Nenechať sa rozhodiť po každom jednom slove, ktoré sa jej nemusí páčiť. Bola emotívna, až moc. Keby že je len normálnou ženou, tak by to bolo každému jedno. Ale ona bola niekým, kto mal v budúcnosti vládnuť tejto krajine.
Lenže  s tým, aká si.. to v živote nezvládneš.. boli slová, ktoré som si povedal v hlave, ale nie jej. Môj pohľad však hovoril za všetko. Bral som to ale tak, že proste nebola pripravená.
Človek mal až pocit, že je k Sanbimu milšia, než ku mne. No ani som sa jej nedivil. Aj ja som bol k Sanbimu milší, než k nej, aspoň teraz.
"Ak ťa len tieto slová vedia rozhodiť Kotomi... tak možno nie si hodná toho, aby ťa ľudia nasledovali. Ospravedlňujem sa.. nie si pripravená na to, aby si sa tomuto silákovi postavila." Kývol som hlavou k Sanbimu, ako keby to bol môj najlepší kamarát. No po tom som si rukou dvoma prstami poťukal po spánku.
"Najprv si to musíš vyriešiť vo svojej vlastnej hlave." Po týchto slovách som len privrel oči a Kotomi si mohla všimnúť, že sa z tohto jej podvedomia strácam, až som úplne zmizol. To či sa prebrala aj ona, alebo ešte chcela zo svojim démonom rozprávať, bolo už len na nej. Tak či tak, ak sa prebrala, ja som tam už nebol, aspoň nie zdanlivo.

(presun?)