Severozápadní přístav
+5
Megumi
Ren Kouen
Mikoto Hyūga
Shinobi (Samurai)
Reina Kana
9 posters
Naruto Stories: The Revolution :: RPG GAME :: Naruto Stories: The Origin :: Herní místnosti :: Shimo no kuni
Strana 2 z 3
Strana 2 z 3 • 
1, 2, 3
Severozápadní přístav
pro Reina Kana Mon Aug 13, 2018 9:11 am
First topic message reminder :
Ač se to nezdá severozápadní přístav je pro Shimo no kuni stěžejní bod, protože odtud se do celé země díky rybolovu a lodí přijíždějícím z velké dálky dostávají zásoby jídla, ryby, nerostné suroviny a další potřeby. Přístav je přísně střežen a nesmí se zde bojovat. Je to poklidné místo, pokud se někdo řídí základními pravidly.
1. Pracuj poctivě
2. Pomáhej pracujícím starcům
3. Podnikání je vítáno
4. Žádné zbraně ani násilí
Poslední bod je velmi specifický, přístav je totiž jako jediný v zemi ohraničen velkou kamennou zdí, kde je jedna brána. U té se odezvdávají zbraně do jistých skříněk, od kterého dostane účastník klíč. Pokud přijede loď i jejich majitelé mohou na pevninu vstoupit pouze bez zbraní. Na tomto místě je velká koncentrace pracujících lidí. Zde se nachází nejvíc pracovních nabídek.
(akorát si odmyslete tu zelenou trávu, přístav je zasněžený a pravidelně je tam teplota kolem nuly. Jsme ve Sněžné zemi přece a od vody jde největší zima.)
Ač se to nezdá severozápadní přístav je pro Shimo no kuni stěžejní bod, protože odtud se do celé země díky rybolovu a lodí přijíždějícím z velké dálky dostávají zásoby jídla, ryby, nerostné suroviny a další potřeby. Přístav je přísně střežen a nesmí se zde bojovat. Je to poklidné místo, pokud se někdo řídí základními pravidly.
1. Pracuj poctivě
2. Pomáhej pracujícím starcům
3. Podnikání je vítáno
4. Žádné zbraně ani násilí
Poslední bod je velmi specifický, přístav je totiž jako jediný v zemi ohraničen velkou kamennou zdí, kde je jedna brána. U té se odezvdávají zbraně do jistých skříněk, od kterého dostane účastník klíč. Pokud přijede loď i jejich majitelé mohou na pevninu vstoupit pouze bez zbraní. Na tomto místě je velká koncentrace pracujících lidí. Zde se nachází nejvíc pracovních nabídek.
(akorát si odmyslete tu zelenou trávu, přístav je zasněžený a pravidelně je tam teplota kolem nuly. Jsme ve Sněžné zemi přece a od vody jde největší zima.)
Reina Kana- S-rank (vůdce klanu)
- Poèet pøíspìvkù : 185
Join date : 06. 11. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Goemon Sat Apr 03, 2021 10:06 pm
Kroky ma viedli vpred. No tento krát som.. si dal na čas.
"Goemon-senpai!" objavila sa pri mne jedna z členiek klanu Uchiha, no ja som nejaké jej ďalšie slová zastavil podvihnutím dlane.
"Ešte nie .. ešte nie je koniec.." Zamrmlal som, na čo som sa jej pozrel do tváre.
"Stále budem potrebovať tvoju pomoc." Poukázal som na Towakiho, ktorý trávil svojich posledných pár chvíľ v utrpení.
Nebol to najkrajší osud.. byť upálený za živa. Ako jeden z najsilnejších užívateľov Katonu v tejto armáde som to vedel viac než dobre.. a možno ako jeden z mála som nezdieľal priam psychopatickú povahu, ktorá by si utrpenie svojich súperov milovala.
Chcel som to ukončiť skôr, zabiť ho rýchlo ale, nemohol som. Bál som sa. A tak som len pomaly kráčal k oceánu, uprostred bojiska ktoré sa okolo mňa stále nachádzalo. Taru ale robila dobrú prácu.
A mi sme sa k nemu nakoniec dostali. Stál som na hladine a pozeral sa na už nehybné telo Towakiho. Respektívne to, čo z neho ostalo. To že zomrel som vedel kvôli deaktivovaní Tenro. Ostávalo už len Amaterasu, ktoré ďalej požieralo jeho mŕtve telo.
O necelých pätnásť minút som sedel na jednej z budove v prístave. Jednej.. vyššej. Vzhliadajúc na bojisko predo mnou. V ústach som prežúval už asi tretiu chakrovú pilulku a za mojim chrbtom sa nachádzal jeden z medikov môjho vlastného klanu, ktorý sa postaral o stabilizáciu môjho stavu. Boj s Towakim bol.. ťažko povedať ako to popísať.
Jeho telo, respektívne časť trupu s jednou rukou a hlavou, bolo nabodnuté na kopiju. Tú som držal v jednej ruke, opierajúc si ju o rameno. Bolo na čase túto vojnu ukončiť.. ukončiť.. a vrátiť sa späť domov.
Pomaly som sa postavil.
"Teraz.." Povedal som jednoduchý príkaz a niekoľko jednotlivcov z môjho klanu zborovo prikývlo.
Okolo celej veže sa do vzduchu vzniesla obrovská a masívna ohnivá stena. Na chvíľku mi úplne zastrela výhľad tam dolu, na mojich spojencov.. na mojich nepriateľov. Mala upútať pozornosť. S masou ohňa snáď každý musel zacítiť aj istú vlnu horúčavy. ktorá sa niesla práve z nášho miesta. Na niektorých miestach začala horieť samotná veža budovy, na ktorej som práve stál.
Ak toto neupúta pozornosť.. tak už nič...
"KAMIMARI NO KUNI!" Zreval som na ľudí pod sebou. Plamene šlahajúce vśade v mojom okolí. Zodvihol som Towakiho zvyšok tela na kopiji do vzduchu. "Váš veliteľ, JE MŔTVY! TOWAKI CHINOKE...." Zas som sa nadýchol.
"PADOL!" ... nechal som moje slová doznieť. Vedel som že na prvý krát to pravdepodobne zachytí len pár ľudí. No ćoskoro.. sa to malo rozniesť ďalej. Ako plamene ktoré mi boli tak blízke.
"Váš veliteľ.. váš HRDINA.. VAŠA NÁDEJ!...." Vypľul som z úst krv a pocítil som, ako sa mi zas otvorili rany na rebier. No ešte na chvíľku som to nechal tak. "JE..... MŔTVA! TOWAKI CHINOKE .... PADOL MOJOU RUKOU!" Zreval som posledný krát pomedzi ťažké vzdychy. Na čo som kopiju hodil ponad svoju hlavu, niekde doprostred bojiska. Samotná kopija bola v plameňoch.. a nimi posilnená, letela ďaleko. Zabodla sa.. kto vie kam? Doprostred? Spolu s Towakiho telom ktoré bolo už na prvý pohľad nezachrániteľné. A ja som tam len stál, aj so zvyškom môjho klanu. Pozerajúc sa na bojisko, v očiach aktivovaný sharingan. Ako aj všetci moji bratia.. sestry.
"Ak sa nerozutekajú.. tak ich dokončíme... a spálime každého jedného z nich.. na popol." Zavrčal som, no slová patrili mojej rodine ... zatiaľ som pokyn k -čo by mal byť finálny útok - nedal.
"Goemon-senpai!" objavila sa pri mne jedna z členiek klanu Uchiha, no ja som nejaké jej ďalšie slová zastavil podvihnutím dlane.
"Ešte nie .. ešte nie je koniec.." Zamrmlal som, na čo som sa jej pozrel do tváre.
"Stále budem potrebovať tvoju pomoc." Poukázal som na Towakiho, ktorý trávil svojich posledných pár chvíľ v utrpení.
Nebol to najkrajší osud.. byť upálený za živa. Ako jeden z najsilnejších užívateľov Katonu v tejto armáde som to vedel viac než dobre.. a možno ako jeden z mála som nezdieľal priam psychopatickú povahu, ktorá by si utrpenie svojich súperov milovala.
Chcel som to ukončiť skôr, zabiť ho rýchlo ale, nemohol som. Bál som sa. A tak som len pomaly kráčal k oceánu, uprostred bojiska ktoré sa okolo mňa stále nachádzalo. Taru ale robila dobrú prácu.
A mi sme sa k nemu nakoniec dostali. Stál som na hladine a pozeral sa na už nehybné telo Towakiho. Respektívne to, čo z neho ostalo. To že zomrel som vedel kvôli deaktivovaní Tenro. Ostávalo už len Amaterasu, ktoré ďalej požieralo jeho mŕtve telo.
O necelých pätnásť minút som sedel na jednej z budove v prístave. Jednej.. vyššej. Vzhliadajúc na bojisko predo mnou. V ústach som prežúval už asi tretiu chakrovú pilulku a za mojim chrbtom sa nachádzal jeden z medikov môjho vlastného klanu, ktorý sa postaral o stabilizáciu môjho stavu. Boj s Towakim bol.. ťažko povedať ako to popísať.
Jeho telo, respektívne časť trupu s jednou rukou a hlavou, bolo nabodnuté na kopiju. Tú som držal v jednej ruke, opierajúc si ju o rameno. Bolo na čase túto vojnu ukončiť.. ukončiť.. a vrátiť sa späť domov.
Pomaly som sa postavil.
"Teraz.." Povedal som jednoduchý príkaz a niekoľko jednotlivcov z môjho klanu zborovo prikývlo.
Okolo celej veže sa do vzduchu vzniesla obrovská a masívna ohnivá stena. Na chvíľku mi úplne zastrela výhľad tam dolu, na mojich spojencov.. na mojich nepriateľov. Mala upútať pozornosť. S masou ohňa snáď každý musel zacítiť aj istú vlnu horúčavy. ktorá sa niesla práve z nášho miesta. Na niektorých miestach začala horieť samotná veža budovy, na ktorej som práve stál.
Ak toto neupúta pozornosť.. tak už nič...
"KAMIMARI NO KUNI!" Zreval som na ľudí pod sebou. Plamene šlahajúce vśade v mojom okolí. Zodvihol som Towakiho zvyšok tela na kopiji do vzduchu. "Váš veliteľ, JE MŔTVY! TOWAKI CHINOKE...." Zas som sa nadýchol.
"PADOL!" ... nechal som moje slová doznieť. Vedel som že na prvý krát to pravdepodobne zachytí len pár ľudí. No ćoskoro.. sa to malo rozniesť ďalej. Ako plamene ktoré mi boli tak blízke.
"Váš veliteľ.. váš HRDINA.. VAŠA NÁDEJ!...." Vypľul som z úst krv a pocítil som, ako sa mi zas otvorili rany na rebier. No ešte na chvíľku som to nechal tak. "JE..... MŔTVA! TOWAKI CHINOKE .... PADOL MOJOU RUKOU!" Zreval som posledný krát pomedzi ťažké vzdychy. Na čo som kopiju hodil ponad svoju hlavu, niekde doprostred bojiska. Samotná kopija bola v plameňoch.. a nimi posilnená, letela ďaleko. Zabodla sa.. kto vie kam? Doprostred? Spolu s Towakiho telom ktoré bolo už na prvý pohľad nezachrániteľné. A ja som tam len stál, aj so zvyškom môjho klanu. Pozerajúc sa na bojisko, v očiach aktivovaný sharingan. Ako aj všetci moji bratia.. sestry.
"Ak sa nerozutekajú.. tak ich dokončíme... a spálime každého jedného z nich.. na popol." Zavrčal som, no slová patrili mojej rodine ... zatiaľ som pokyn k -čo by mal byť finálny útok - nedal.
Goemon- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 118
Join date : 03. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Takumi Yamada Sat Apr 03, 2021 10:59 pm
Nemožno poprieť, že som sa napriek svojmu hrdinskému frontu a silným slovám už nejakú dobu utápal v beznádeji. Pravdou je, že onen bojový pokrik, ktorý som zo seba pred nedávnom dostal, nebol ani tak mienený pre ostatných ako skôr pre mňa. Moja súperka bola skrátka až príliš dobrá. Jednalo sa vonkoncom o kunoichi, ktorá bola považovaná za jednu z troch najlepších šermiarok v celej Kaminari no Kuni, no z nejakého dôvodu som si myslel, že sa jej môžem rovnať. A aj som ten dôvod poznal. To jediné, na čo som bol z hľadiska svojich bojových schopností hrdý, bolo práve kenjutsu. V tom jedinom som bol nepopierateľne lepší ako moja malá sestrička, preto som sa naivne domnieval, že ak príde na skríženie mečov, tak aspoň vtedy budem môcť zažiariť a ukázať svetu, že nepatrím len do kancelárie, no opak bol pravdou. Potreboval som jediný zásah na to, aby som prostredníctvom svojho chakrového prúdu aktivoval Jisarenhyō a ukončil súboj, no za celú tú dobu som nebol schopný učeliť protivníčke ani len jediný škrabanec. Zmohol som sa akurát na blokovanie fatálnych útokov a utekanie. Patetické.
"Musím priznať, že vodca Shimo no Kuni je obdivuhodnejší zbabelec ako som si myslela," neodpustila si už zjavne veľmi otrávená Harui neobvykle uštipačnú poznámku potom ako som sa už asi po stýkrát len tak tak vyhol smrti. To však nič nemenilo na tom, že som vyzeral strašne. Mal som na tele už toľko popálenín a škrabancov, že mi hrozilo vykrvácanie i bez hlbšej rany. Prečo som sa nebránil hyotonom? Mal som už chakru iba na jednu techniku a nechcel som ju premrhať. Nemal som už ani energiu nijak jej na to odpovedať. Je pravda, že som Reinu z celého srdca nenávidel, ale potreboval som jej krv. Bolo zrejmé, že mi nebolo súdené byť shinobi generálom, a môjmu potomkovi bez Reiny už s najvyššou pravdepodobnosťou tiež nie. Niekto ako ja by z neho asi len ťažko urobil S-rankového vodcu. Ach, naozaj som bol patetický. Napokon som za celý svoj bezradný život vôbec nič nedokázal. Bol som pripravený vzdať sa, no vtom akoby znamenie z nebies sa k nám dovalilo Goemonovho epické prehlásenie. Poprvýkrát za celý súboj zo mňa Harui so zhrozeným výrazom v tvári spustila oči, a všetko odhodlanie sa mi odrazu vrátilo. Bolo to teraz alebo nikdy.
Zahnal som sa rýchlejšie ako kedykoľvek predtým, poskytnúc svojej nepriateľke niekoľko otvorených miest na protiútok. Keby sa na mňa plne sústredila, niet najmenších pochýb, že by ma to stálo život, no vďaka príležitosti, ktorú mi porážka Towakiho nadelila, som poprvýkrát zasiahol Harui. Samozrejme, že nešlo o žiadne vitálne miesto, a okamžite bola pripravená vrátiť mi to, no to bolo jediné, čo som potreboval. "Máš pravdu... som slaboch a zbabelec... a presne to ťa bude stáť život!" prehlásil som triumfálne a premenil svoju nepriateľku na ľadovú sochu s čepeľou iba niekoľko milimetrov od môjho srdca. Nemožno povedať, že by som na seba bol po takomto výkone pyšný, no v tejto chvíli som sa rozhodol všetku svoju potupu potlačiť predstieranou hrdosťou hodnou vodcu. "VÍŤAZSTVO JE NAŠE!" skríkol som z plných pľúc krátko po Goemonovi, vlastnými očami sledujúc, ako sa všetci zostávajúci protivníci vydali na útek, a hoci sa mi doslova podlamovali nohy od únavy, vydržal som pyšne stáť do doby, než sa všetci definitívne vytratili. Konečne až potom som si už doprial odpočinok a stratil vedomie...
"Musím priznať, že vodca Shimo no Kuni je obdivuhodnejší zbabelec ako som si myslela," neodpustila si už zjavne veľmi otrávená Harui neobvykle uštipačnú poznámku potom ako som sa už asi po stýkrát len tak tak vyhol smrti. To však nič nemenilo na tom, že som vyzeral strašne. Mal som na tele už toľko popálenín a škrabancov, že mi hrozilo vykrvácanie i bez hlbšej rany. Prečo som sa nebránil hyotonom? Mal som už chakru iba na jednu techniku a nechcel som ju premrhať. Nemal som už ani energiu nijak jej na to odpovedať. Je pravda, že som Reinu z celého srdca nenávidel, ale potreboval som jej krv. Bolo zrejmé, že mi nebolo súdené byť shinobi generálom, a môjmu potomkovi bez Reiny už s najvyššou pravdepodobnosťou tiež nie. Niekto ako ja by z neho asi len ťažko urobil S-rankového vodcu. Ach, naozaj som bol patetický. Napokon som za celý svoj bezradný život vôbec nič nedokázal. Bol som pripravený vzdať sa, no vtom akoby znamenie z nebies sa k nám dovalilo Goemonovho epické prehlásenie. Poprvýkrát za celý súboj zo mňa Harui so zhrozeným výrazom v tvári spustila oči, a všetko odhodlanie sa mi odrazu vrátilo. Bolo to teraz alebo nikdy.Zahnal som sa rýchlejšie ako kedykoľvek predtým, poskytnúc svojej nepriateľke niekoľko otvorených miest na protiútok. Keby sa na mňa plne sústredila, niet najmenších pochýb, že by ma to stálo život, no vďaka príležitosti, ktorú mi porážka Towakiho nadelila, som poprvýkrát zasiahol Harui. Samozrejme, že nešlo o žiadne vitálne miesto, a okamžite bola pripravená vrátiť mi to, no to bolo jediné, čo som potreboval. "Máš pravdu... som slaboch a zbabelec... a presne to ťa bude stáť život!" prehlásil som triumfálne a premenil svoju nepriateľku na ľadovú sochu s čepeľou iba niekoľko milimetrov od môjho srdca. Nemožno povedať, že by som na seba bol po takomto výkone pyšný, no v tejto chvíli som sa rozhodol všetku svoju potupu potlačiť predstieranou hrdosťou hodnou vodcu. "VÍŤAZSTVO JE NAŠE!" skríkol som z plných pľúc krátko po Goemonovi, vlastnými očami sledujúc, ako sa všetci zostávajúci protivníci vydali na útek, a hoci sa mi doslova podlamovali nohy od únavy, vydržal som pyšne stáť do doby, než sa všetci definitívne vytratili. Konečne až potom som si už doprial odpočinok a stratil vedomie...
Takumi Yamada- Daimyo (B-rank)
- Poèet pøíspìvkù : 49
Join date : 06. 07. 18
Mikoto Hyūga likes this post
Re: Severozápadní přístav
pro Mikoto Hyūga Sat Apr 03, 2021 11:48 pm
Vzhľadom k faktu, že Reizo zakročil relatívne rýchlo a jed sa nestihol rozširiť tak, aby po sebe zanechal fatálne následky, alebo v horšom prípade zabil, som krátko po jeho zákroku otvorila oči. Pomaly, mierne v šoku, čo sa vlastne stalo. Očami som sa rozhliadla po miestnosti.
Jed...Takumi...Goemon?...boj? hlavou mi vírili myšlienky. Zrazu som si to trocha v hlave urovnala, spomenula som si na bolesť, na svoje posledné myšlienky. Mala som byť mŕtva. Chcela som prudko vyskočiť, vrátiť sa na bojisko.
"Takumi...!" chcieť som mohla, avšak jediné, na čo sa moje vyčerpané a boľavé telo zmohlo, bol len pomalý presun do sedu. Zdvihla som pohľad k Reizovi. Poznala som ho z videnia, zazrela som ho aj na bojisku. Jeho ruka...bolo mi jasné, že to bol on, kto mi zachránil život, aj napriek faktu, že prišiel o končatinu.
"Ďakujem za záchranu života," vypadlo zo mňa, možno trocha neohrabane, ale úprimne. Prehodila som nohy cez kraj lôžka a opatrne sa postavila na nohy. Bola som slabá, ale aj napriek tomu som bola schopná postaviť sa na svoje.
"...a ospravedlňujem sa za zbytočné komplikácie," nikdy som nebola nejako extra komunikatívna a nemala som rada situácie, v ktorých som bola ja tá, kto potreboval zachrániť. Cítila som sa zahanbene, bola som na seba nahnevaná, preto som čím skôr aj napriek odporúčaniam medikov opustila stan tak rýchlo, ako som len v súčasnom stave dokázala. Reizo mal navyše iste dosť svojich problémov, o to viac, keď sám vyzeral biedne...a skončil bez ruky. Táto bitka si vyžiadala veľké obete. Prišla som akurát včas na to, aby som bola svedkom toho, ako naši nepriatelia utekajú, vzdávajú sa...a Takumi vykríkol víťazné slová, ktoré ma aspoň na chvíľu naplnili pokoj. Ktorý sa hneď rozpadol, akonáhle som ho videla padnúť.
Nie! spanikárila som v mysli a snažila sa zrýchliť krok, ale miesto toho som od únavy padla na kolená. Zradilo ma vlastné telá. Nebola som dostatočne silná na to, aby som aktivovala čo i len Byakugan. Ostatní sa tešili, ale čo ja? Pohľad na zúboženého Takumiho ma desil.
Jed...Takumi...Goemon?...boj? hlavou mi vírili myšlienky. Zrazu som si to trocha v hlave urovnala, spomenula som si na bolesť, na svoje posledné myšlienky. Mala som byť mŕtva. Chcela som prudko vyskočiť, vrátiť sa na bojisko.
"Takumi...!" chcieť som mohla, avšak jediné, na čo sa moje vyčerpané a boľavé telo zmohlo, bol len pomalý presun do sedu. Zdvihla som pohľad k Reizovi. Poznala som ho z videnia, zazrela som ho aj na bojisku. Jeho ruka...bolo mi jasné, že to bol on, kto mi zachránil život, aj napriek faktu, že prišiel o končatinu.
"Ďakujem za záchranu života," vypadlo zo mňa, možno trocha neohrabane, ale úprimne. Prehodila som nohy cez kraj lôžka a opatrne sa postavila na nohy. Bola som slabá, ale aj napriek tomu som bola schopná postaviť sa na svoje.
"...a ospravedlňujem sa za zbytočné komplikácie," nikdy som nebola nejako extra komunikatívna a nemala som rada situácie, v ktorých som bola ja tá, kto potreboval zachrániť. Cítila som sa zahanbene, bola som na seba nahnevaná, preto som čím skôr aj napriek odporúčaniam medikov opustila stan tak rýchlo, ako som len v súčasnom stave dokázala. Reizo mal navyše iste dosť svojich problémov, o to viac, keď sám vyzeral biedne...a skončil bez ruky. Táto bitka si vyžiadala veľké obete. Prišla som akurát včas na to, aby som bola svedkom toho, ako naši nepriatelia utekajú, vzdávajú sa...a Takumi vykríkol víťazné slová, ktoré ma aspoň na chvíľu naplnili pokoj. Ktorý sa hneď rozpadol, akonáhle som ho videla padnúť.
Nie! spanikárila som v mysli a snažila sa zrýchliť krok, ale miesto toho som od únavy padla na kolená. Zradilo ma vlastné telá. Nebola som dostatočne silná na to, aby som aktivovala čo i len Byakugan. Ostatní sa tešili, ale čo ja? Pohľad na zúboženého Takumiho ma desil.
Mikoto Hyūga- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 157
Join date : 16. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Reizo Kaneki Sun Apr 04, 2021 12:22 am
Po zákroku jsem se snažil vypomoct, kde to bylo možné, i když mé tělo pracovalo opravdu nad limitem svých možností. Uchihovskou plamenou show bylo možné zahlédnout i z naší polní nemocnice. Působivé. Zdálo se, že vítězství je konečně na dosah. Na tvářích některých mediků a zraněných při vědomí se objevovala úleva, jiní stále pracovali na 110%, protože i přes vyhranou bitvu, boj o životy nebyl zdaleka dobojován. Rozhodl jsem se před nuceným odpočinkem ještě naposledy podívat na bělokou pacientku. Probrala se, léčba zafungovala a k mému překvapení navzdory vyčerpanému tělu ji něco hnalo zpátky na bojiště. Takumi. Při pohledu na ni jsem si cosi uvědomil. Ta oddanost k Takumimu zrcadlila mou oddanost k ledové princezně. Zamyslel jsem se, zda takový přístup člověka nedovede do záhuby. Možná byl čas přehodnotit smýšlení. Sevřel bych přitom levou pěst, kdybych nějakou měl, tak jsem si jen zběžně prohlédl pahýl. Mikoto jsem nezastavoval. Pokývl jsem hlavou na její poděkování. V této chvíli jsem se také necítil příliš hovorně, ale nakonec jsem chtěl situaci alespoň trošku odlehčit "humorem". "Příště už to nebude zadarmo!" pokřikl jsem na ni ve chvíli, kdy procházela otvorem do stanu a zanedlouho její kroky následoval. Po proslovu Goemona a Takumiho zvolání bylo po všem, nepřátelé utíkali. Sesunul jsem se o stěnu stanu a sledoval se slabými oddychy jejich úprk.
Reizo Kaneki- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 200
Join date : 14. 07. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Goemon Sun Apr 04, 2021 12:44 am
Rozhodli sa utiecť. To bolo múdre rozhodnutie. Ušetrili tým životy na oboch stranách. No moja práca rozhodne nekončila.
"Hatori," Otočil som sa na jedného z Uchihov, ktorými som bol teraz obklopený. Všetci čakali na rozkaz.
"Zober si koho potrebuješ, desať ľudí max." Poukázal som na utekajúcich Kamimarinčanov. ".. uisti sa že naozaj ustupujú." Otočil som sa k ďalšiemu.. a podobná séria rozkazov pokračovala ďalej. Nebolo ich ani veľa.
"A nájdite Takumiho, rozchod!" Vyhlásil som nakoniec a všetky "tieňe" z mojej blízkosti sa rozpŕchli. Až na medika po mojom boku a Taru, ktorá bola niečo ako.. eh, mojim štítonošom.
Presunul som sa ďalej a snažil sa nejakým spôsobom zorientovať v tom chaose. Nakoniec sa Takumi našiel.. v bezvedomí. Vedľa ľadovej sochy jednej z prominentnejších nepriateľov.
"Tsch.." Nespokojne som pri pohľade na neho trhol ústami.
Ak nie si dostatočne silný tak to aspoň predstieraj... pre svojich ľudí..
Pochopiteľne netrvalo dlho, kým ho z bojiska odpratali ďalej.
Ja som tu ešte ostával.. a koordinoval veci. Keďže som bol "druhým" vo velení tejto armády a Takumi bol indisponovaný, neustále ku mne chodil príval shinobi, pomocou ktorých sa rozposielali príkazy ďalej. Nechať to len na "dobrosrdečnosti ľudí", táto výhra by mohla byť pokojne viac devastajúca pre nás, než prehra pre Kamimari no kuni.
Trebalo toho spraviť veľa. Oddeliť mŕtvych od živých, od mŕtvych zas oddeliť zbrane a vybavenie, rozposlať patroly, postarať sa aby si to nejaké skupinky nepriateľov nerozmysleli, vykopať mäsový hrob a rovno aj začal páliť mŕtvoly. Mor a choroby vedeli zdecimovať aj tých najsilnejších. Chcelo sa mi od vyčerpania grcať. Stál som na nohách len vďaka nejakým pilulkám. Medikovi, ktorému by momentálne závidela aj manželka jak ma furt obchytkával (a keby že nejakú mám), a žuvacia droga, alebo tabak, alebo čo to bolo, ktorú som neustále prežúval medzi stoličkami. ľahká.. no na povzbudenie.
Uprostred prístavu som dal dokonca postaviť aj veliteľské stanovisko, provizórne, no so vztýčenými vlajkami. Aby reálne ľudia vedeli, kam sa hlásiť. Bolo to ten otvorený typ stanu, ktorý mal viacero vstupov. Uprostred sa nachádzal dotonom vytvorený stôl, mapa regiónu a niekoľko ďalších kuriozít. Noa bolo to miesto, kde pravdepodobne najbližších desať hodín budem trpieť.. sám.. keďže Takumi sa ráčil odpadnúť. Skvelé..
"Hatori," Otočil som sa na jedného z Uchihov, ktorými som bol teraz obklopený. Všetci čakali na rozkaz.
"Zober si koho potrebuješ, desať ľudí max." Poukázal som na utekajúcich Kamimarinčanov. ".. uisti sa že naozaj ustupujú." Otočil som sa k ďalšiemu.. a podobná séria rozkazov pokračovala ďalej. Nebolo ich ani veľa.
"A nájdite Takumiho, rozchod!" Vyhlásil som nakoniec a všetky "tieňe" z mojej blízkosti sa rozpŕchli. Až na medika po mojom boku a Taru, ktorá bola niečo ako.. eh, mojim štítonošom.
Presunul som sa ďalej a snažil sa nejakým spôsobom zorientovať v tom chaose. Nakoniec sa Takumi našiel.. v bezvedomí. Vedľa ľadovej sochy jednej z prominentnejších nepriateľov.
"Tsch.." Nespokojne som pri pohľade na neho trhol ústami.
Ak nie si dostatočne silný tak to aspoň predstieraj... pre svojich ľudí..
Pochopiteľne netrvalo dlho, kým ho z bojiska odpratali ďalej.
Ja som tu ešte ostával.. a koordinoval veci. Keďže som bol "druhým" vo velení tejto armády a Takumi bol indisponovaný, neustále ku mne chodil príval shinobi, pomocou ktorých sa rozposielali príkazy ďalej. Nechať to len na "dobrosrdečnosti ľudí", táto výhra by mohla byť pokojne viac devastajúca pre nás, než prehra pre Kamimari no kuni.
Trebalo toho spraviť veľa. Oddeliť mŕtvych od živých, od mŕtvych zas oddeliť zbrane a vybavenie, rozposlať patroly, postarať sa aby si to nejaké skupinky nepriateľov nerozmysleli, vykopať mäsový hrob a rovno aj začal páliť mŕtvoly. Mor a choroby vedeli zdecimovať aj tých najsilnejších. Chcelo sa mi od vyčerpania grcať. Stál som na nohách len vďaka nejakým pilulkám. Medikovi, ktorému by momentálne závidela aj manželka jak ma furt obchytkával (a keby že nejakú mám), a žuvacia droga, alebo tabak, alebo čo to bolo, ktorú som neustále prežúval medzi stoličkami. ľahká.. no na povzbudenie.
Uprostred prístavu som dal dokonca postaviť aj veliteľské stanovisko, provizórne, no so vztýčenými vlajkami. Aby reálne ľudia vedeli, kam sa hlásiť. Bolo to ten otvorený typ stanu, ktorý mal viacero vstupov. Uprostred sa nachádzal dotonom vytvorený stôl, mapa regiónu a niekoľko ďalších kuriozít. Noa bolo to miesto, kde pravdepodobne najbližších desať hodín budem trpieť.. sám.. keďže Takumi sa ráčil odpadnúť. Skvelé..
Goemon- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 118
Join date : 03. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Shinobi (Samurai) Sun Apr 04, 2021 11:18 am
Vzhľadom na Takumiho (ne)zaslúžený odpočinok mal Goemon naozaj veľa práce. Nebol v tom však napokon úplne sám. Iba krátko na to, ako totiž nechal vystavať provizorné veliteľské stanovisko, ho prišiel navštíviť starý známy pod zámienkou, že mu pomôže. Jednalo sa samozrejme o Itsukiho, ktorý na počudovanie zo svojho súboja vyviazol nielen živý, ale zdanlivo i bez zranení. Nikto sa nad tým každopádne nepozastavoval - najpravdepodobnejšie vysvetlenie predsa bolo, že sa nechal medzičasom vyliečiť medikmi. Telo jeho protivníka sa nikde nenašlo...
"Pozrime sa na nášho generála," podpichol Itsuki hneď ako sa prepracoval až k mladému Uchihovi. Ničoho iného sa od niekoho ako on vonkoncom ani dočkať nešlo. Napokon však väčšinu času prekvapivo naozaj strávil tým, že sa fakt pokúšal pomôcť, aspoň teda naoko. Jeho hlavným zámerom totiž bolo s najvyššou pravdepodobnosťou mať prehľad o tom, čo sa deje na bojisku, a ako bonus samozrejme získať i nejaké tie ďalšie cenné informácie.
"Neuraz sa, ale ešte stále nemôžem uveriť tomu, že sa ti podarilo zabiť to monštrum," prehlásil Itsuki medzi rečou po nejakej dobe mierne provokačne. Nemožno mu to však zazlievať - Towaki bol mnohými považovaný za najnebezpečnejšieho ninju Kaminari no Kuni súčasnosti. "Náš malý Uchiha dospel. Aký je tvoj ďalší plán?" opýtal sa zelenovlasý muž krátko na to, okamžite v snahe nadviazať konverzáciu doplniac: "Keď ide o mňa, priznávam, že som si Shimo no Kuni celkom obľúbil. Je tu veľa... zaujímavých ľudí. Sťahovanie v najbližšej dobe neplánujem. Bol by som teda nerád, keby ju vojna spustošila úplne. Towaki je mŕtvy, ale Tsubaki stále žije. Dúfam, že zavŕšenie tohto sporu prebehne už na pôde Kaminari no Kuni," naznačil Itsuki nie veľmi taktne, že by si želal, aby sa už všetci Uchihovia a Chinoike zdekovali.
"Pozrime sa na nášho generála," podpichol Itsuki hneď ako sa prepracoval až k mladému Uchihovi. Ničoho iného sa od niekoho ako on vonkoncom ani dočkať nešlo. Napokon však väčšinu času prekvapivo naozaj strávil tým, že sa fakt pokúšal pomôcť, aspoň teda naoko. Jeho hlavným zámerom totiž bolo s najvyššou pravdepodobnosťou mať prehľad o tom, čo sa deje na bojisku, a ako bonus samozrejme získať i nejaké tie ďalšie cenné informácie."Neuraz sa, ale ešte stále nemôžem uveriť tomu, že sa ti podarilo zabiť to monštrum," prehlásil Itsuki medzi rečou po nejakej dobe mierne provokačne. Nemožno mu to však zazlievať - Towaki bol mnohými považovaný za najnebezpečnejšieho ninju Kaminari no Kuni súčasnosti. "Náš malý Uchiha dospel. Aký je tvoj ďalší plán?" opýtal sa zelenovlasý muž krátko na to, okamžite v snahe nadviazať konverzáciu doplniac: "Keď ide o mňa, priznávam, že som si Shimo no Kuni celkom obľúbil. Je tu veľa... zaujímavých ľudí. Sťahovanie v najbližšej dobe neplánujem. Bol by som teda nerád, keby ju vojna spustošila úplne. Towaki je mŕtvy, ale Tsubaki stále žije. Dúfam, že zavŕšenie tohto sporu prebehne už na pôde Kaminari no Kuni," naznačil Itsuki nie veľmi taktne, že by si želal, aby sa už všetci Uchihovia a Chinoike zdekovali.
Shinobi (Samurai)- Non-Player Characters
- Poèet pøíspìvkù : 666
Join date : 12. 05. 12
Hashiru Senju likes this post
Re: Severozápadní přístav
pro Mikoto Hyūga Sun Apr 04, 2021 11:52 am
Niekoľko hodín som strávila tým, že som sa dávala dokopy. Moje telo bolo potomto náročnom boji a skúsenosti s jedom extrémne vyčerpané, avšak po nejakej dlhšej prestávke, počas ktorej som sa nevystatovala zaťaženiu, som obnovila aspoň časť svojich síl. Zašla som skontrolovať Takumiho. Našťastie nebol mŕtvy ani v živote ohrozujúcom stave, len v bezvedomí. Vydýchla som si. Aspoň nejaká dobrá správa, aj keď niekde vo vnútri som cítila...akýsi pocit viny. Zlyhala som.
Otočila som sa a opustila stan, v ktorom Takumiho ošetrovali. Tentoraz som rýchlym krokom vyrazila k provizornému veľiteľskému stanovisku. Už zvonku som počula Itsukiho provokačné poznámky, bol priamy, ako vždy, čo som v rozmedzí posledného roka zistila aj na vlastnej koži, najmä po našom incidente, kedy ma takmer upálil zaživa.
"Ale, ale, Itsuki-kun...," vstúpila som do stanu s jemným úškrnom na perách, pričom som mu zozadu vlepila jemný pohlavok.
"Závidíš, že ti Goemon uchmatol titul vojnového hrdinu, a teda s tým spojenú ženskú pozornosť, huh?" snažila som sa mierne odľahčiť situáciu. Na tvári sa mi na chvíľu usadil pobavený výraz, ktorý však vzápätí zmizol. Pohľad som presunula späť na Goemona, bola som rada, že je v poriadku. Predsa len, celá táto situácia vyzerala tak neisto a sama som sotva vyviazla živá. Nič som sa však nepýtala, konieckoncov, Itsuki mu položil otázku, na ktorú som sama potrebovala vedieť odpoveď, pričom za jeho ďalšie poznámky by som mu s radosťou uštedrila pohlavok ďalší. Slabší, pretože na nič silnejšie som sa v aktuálnom stave nezmohla. Mohla som byť rada, že som schopná udržať sa na nohách.
Otočila som sa a opustila stan, v ktorom Takumiho ošetrovali. Tentoraz som rýchlym krokom vyrazila k provizornému veľiteľskému stanovisku. Už zvonku som počula Itsukiho provokačné poznámky, bol priamy, ako vždy, čo som v rozmedzí posledného roka zistila aj na vlastnej koži, najmä po našom incidente, kedy ma takmer upálil zaživa.
"Ale, ale, Itsuki-kun...," vstúpila som do stanu s jemným úškrnom na perách, pričom som mu zozadu vlepila jemný pohlavok.
"Závidíš, že ti Goemon uchmatol titul vojnového hrdinu, a teda s tým spojenú ženskú pozornosť, huh?" snažila som sa mierne odľahčiť situáciu. Na tvári sa mi na chvíľu usadil pobavený výraz, ktorý však vzápätí zmizol. Pohľad som presunula späť na Goemona, bola som rada, že je v poriadku. Predsa len, celá táto situácia vyzerala tak neisto a sama som sotva vyviazla živá. Nič som sa však nepýtala, konieckoncov, Itsuki mu položil otázku, na ktorú som sama potrebovala vedieť odpoveď, pričom za jeho ďalšie poznámky by som mu s radosťou uštedrila pohlavok ďalší. Slabší, pretože na nič silnejšie som sa v aktuálnom stave nezmohla. Mohla som byť rada, že som schopná udržať sa na nohách.
Mikoto Hyūga- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 157
Join date : 16. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Goemon Sun Apr 04, 2021 12:48 pm
Keď Itsuki vstúpil do stanu, venoval som mu jedne letmý pohľad. Sotva vyzeral na to, že sa zúčastnil boja. Príliš som sa nad tým ale nezamýšľal. Ostatne medici vedeli spraviť divy.. niekedy.
Kývol som mu hlavou na pozdrav. Úprimne sa mi príliš nepáčilo, ako našu spoločnú konverzáciu začal.
"Hmpf..." Otočil som sa späť na mapu. Nie že by som sa urazil, ale zväčša tento tón znamenal, že v ňom bude pokračovať aj ďalej. Pochopiteľne som s ním ale prebral.. potrebné veci. On bol veliteľom Kuroi Hitsuji a aj keď som už nebol ich súčasťou, stále to bola pomerne funkčná jednotka, schopná operácií.
No po chvíľke to začalo znova. On si to proste nemohol odpustiť. Zas som sa naň pozrel, no a moje oči neboli jediné, ktoré sa na ňom zastavili. V stane sme neboli sami a áno, tiež som nebol svätý a o takom Takumim som si myslel svoje, no nikdy som svoj názor nepovedal verejne.. čisto z toho dôvodu, že to nebolo úplne adekvátne.
A po tom do stanu prišla Mikoto. Taktiež som jej venoval jeden pohľad, aj keď o niečo dlhší než Itsukimu. Predsa len som sa o ňu zaujímal viac, aj čo sa týkalo istých starostí. Vyzerala že žije. Vyčerpane ale.. žije. A musela sa cítiť dobre, keďže jej slová boli minimálne tak nevhodné ako tie Itsukiho. Povzdychol som si. Keď už mi má dať niekto zabrať, tak to budú rovno obaja hm?
A ty si musel odpadnúť.. idiot.. moje myšlienky boli smerované na Takumiho.
Obe ruky som trocha ráznejšie položil na stôl, a zas som im obom venoval dlhší, a studený pohľad.
Ako malé deti....
"Skončili ste?" Spýtal som sa. Bolo vidieť že toho na mňa bolo trocha moc a ja som jednoducho nemal náladu sa s nikým naťahovať.. a ani vymýšľať či prijímať nejaké vtipné poznámky a narážky. Proste nie.. ľudia tam vonku stále umierali.
"A na tvoju otázku, nehovorím že je zlá, ale nie je podaná vo vhodný čas. Stále máme pomerne veľa práce. Potrebujem aby Kuri Hitsuji hliadkovali v tejto oblasti." Poukázal som na líniu pobreží rozťahujúcu sa niekoľko kilometrov. nachádzalo sa tam taktiež niekoľko prístavov, niekoľko menších dedín.
"Si ich kapitánom tak to zariaď.." Dodal som, ak by náhodou nerozumel čo som tým chcel povedať.
Kývol som mu hlavou na pozdrav. Úprimne sa mi príliš nepáčilo, ako našu spoločnú konverzáciu začal.
"Hmpf..." Otočil som sa späť na mapu. Nie že by som sa urazil, ale zväčša tento tón znamenal, že v ňom bude pokračovať aj ďalej. Pochopiteľne som s ním ale prebral.. potrebné veci. On bol veliteľom Kuroi Hitsuji a aj keď som už nebol ich súčasťou, stále to bola pomerne funkčná jednotka, schopná operácií.
No po chvíľke to začalo znova. On si to proste nemohol odpustiť. Zas som sa naň pozrel, no a moje oči neboli jediné, ktoré sa na ňom zastavili. V stane sme neboli sami a áno, tiež som nebol svätý a o takom Takumim som si myslel svoje, no nikdy som svoj názor nepovedal verejne.. čisto z toho dôvodu, že to nebolo úplne adekvátne.
A po tom do stanu prišla Mikoto. Taktiež som jej venoval jeden pohľad, aj keď o niečo dlhší než Itsukimu. Predsa len som sa o ňu zaujímal viac, aj čo sa týkalo istých starostí. Vyzerala že žije. Vyčerpane ale.. žije. A musela sa cítiť dobre, keďže jej slová boli minimálne tak nevhodné ako tie Itsukiho. Povzdychol som si. Keď už mi má dať niekto zabrať, tak to budú rovno obaja hm?
A ty si musel odpadnúť.. idiot.. moje myšlienky boli smerované na Takumiho.
Obe ruky som trocha ráznejšie položil na stôl, a zas som im obom venoval dlhší, a studený pohľad.
Ako malé deti....
"Skončili ste?" Spýtal som sa. Bolo vidieť že toho na mňa bolo trocha moc a ja som jednoducho nemal náladu sa s nikým naťahovať.. a ani vymýšľať či prijímať nejaké vtipné poznámky a narážky. Proste nie.. ľudia tam vonku stále umierali.
"A na tvoju otázku, nehovorím že je zlá, ale nie je podaná vo vhodný čas. Stále máme pomerne veľa práce. Potrebujem aby Kuri Hitsuji hliadkovali v tejto oblasti." Poukázal som na líniu pobreží rozťahujúcu sa niekoľko kilometrov. nachádzalo sa tam taktiež niekoľko prístavov, niekoľko menších dedín.
"Si ich kapitánom tak to zariaď.." Dodal som, ak by náhodou nerozumel čo som tým chcel povedať.
Goemon- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 118
Join date : 03. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Shinobi (Samurai) Sun Apr 04, 2021 1:58 pm
Bolo zrejmé, že Goemon aktuálne nemal náladu na pokec ala staré dobré časy. Keďže to vyzeralo tak, že z neho Itsuki aktuálne tak či tak nič nedostane, na počudovanie sa predsa len rozhodol dať na ústup. Samozrejme sa to ale neobišlo bez uštipačného odzdravenia Mikoto. "Ale čo, môj prenosný byakugan. Ani nevieš, aký som rád, že ešte žiješ, zlatíčko," prehlásil sebavedomo, no v zápätí poslušne odkývol Goemonovi. "Tvoje želanie je nám rozkazom... generál..." Než sa teda stihla zvrtnúť nejaká zbytočná hádka, Itsuki sa dobrovoľne odobral zo stanu. Neušlo mu však, že Mikoto bola ešte stále oslabená a nemala ani len aktivované svoje dōjutsu, takže na odchode ju bez obáv ľapol po zadku. "Nebuď plachá a príď za mnou namiesto tej hry na drsňačku neskôr do stanu," zašepkal zelenovlasý muž so svojim typickým úškrnom na tvári a ešte než sa dočkal reakcie, tak sa so smiechom vytratil robiť si svoje povinnosti. Povahu nebojácneho slobodného muža v ňom bez ohľadu na situáciu zaprieť nešlo.
Shinobi (Samurai)- Non-Player Characters
- Poèet pøíspìvkù : 666
Join date : 12. 05. 12
Re: Severozápadní přístav
pro Reizo Kaneki Sun Apr 04, 2021 1:59 pm
Únava, která zákonitě musela po použití finální techniky a příchozích zraněních přijít, mě odrovnala na lůžko na několik málo hodin. Po probuzení a zjištění, že to všechno nebyl jen sen, jsem ještě pár minut koukal do stropu a přemítal, co všechno se odehrálo. Nakonec jsem vstal a po krátké prohlídce pacientů ve zdravotnickém stanu polní nemocnici opustil. Medikové i jednotlivé oddíly armády Kotomi měli již jasně dané rozkazy od svých nadřízených a pracovali jako dobře namazaný stroj.
Procházel jsem ulicemi mezi rozpadlými stavbami zpustošeného přístavu, kde již docházelo k aktivitám směřujícím k tomu, aby se co nejrychleji stav této části města mohl vrátit zpět do normálu. Logisticky bylo vše zařízeno obstojně. Efektivní spolupráce všech zúčastněných frakcí v našem spojenectví mě nepřestávala udivovat, jako celek působili nezlomně. Dokráčel jsem na místo, kde zahynula pod proudem lávy celá jednotka v čele s Haruem. Dva lidé již toto místo včetně trosek okolo prohledávali. Sevřel jsem pěst, zaskřípal zuby a pokračoval dál utichlým bojištěm. Velitelského stanu si nešlo nevšimnout, zahlédl jsem "otrávenou" blonďatou dívku, která do stanu zrovna vkročila. Dokázal jsem vycítit, že uvnitř se také nachází Goemon a ještě další člověk. Rozhodl jsem se zatím tomuto setkání vyhnout, zajímala mě totiž ještě jedna osoba. Vyhledat stan, ve kterém ležel Takumi, bylo snadné a dostat se dovnitř ještě snadnější. Oklamat stráže, které stáli u vchodu, aby mě pustili dovnitř, nevyžadovalo ani příliš snahy, ale trvali na tom, že nepůjdu sám. Vstoupil jsem tedy nakonec s jedním z nich a nepřítomného Takumiho si se zájmem prohlédl. Podoba dvou královských sourozenců byla nezaměnitelná. Pro přítomného ninju bylo určitě složité odhadnout, co se mi odehrává v mysli, ale mé tiché zdlouhavé pozorování mu již přišlo zřejmě nepříjemné, a tak pro přerušení podivné atmosféry zakašlal. Otočil jsem se na něj a pousmál se. "Děkuji, dobrá práce, vojáku," poplácal jsem ho po rameni a vydal se ze stanu na odchod.
Procházel jsem ulicemi mezi rozpadlými stavbami zpustošeného přístavu, kde již docházelo k aktivitám směřujícím k tomu, aby se co nejrychleji stav této části města mohl vrátit zpět do normálu. Logisticky bylo vše zařízeno obstojně. Efektivní spolupráce všech zúčastněných frakcí v našem spojenectví mě nepřestávala udivovat, jako celek působili nezlomně. Dokráčel jsem na místo, kde zahynula pod proudem lávy celá jednotka v čele s Haruem. Dva lidé již toto místo včetně trosek okolo prohledávali. Sevřel jsem pěst, zaskřípal zuby a pokračoval dál utichlým bojištěm. Velitelského stanu si nešlo nevšimnout, zahlédl jsem "otrávenou" blonďatou dívku, která do stanu zrovna vkročila. Dokázal jsem vycítit, že uvnitř se také nachází Goemon a ještě další člověk. Rozhodl jsem se zatím tomuto setkání vyhnout, zajímala mě totiž ještě jedna osoba. Vyhledat stan, ve kterém ležel Takumi, bylo snadné a dostat se dovnitř ještě snadnější. Oklamat stráže, které stáli u vchodu, aby mě pustili dovnitř, nevyžadovalo ani příliš snahy, ale trvali na tom, že nepůjdu sám. Vstoupil jsem tedy nakonec s jedním z nich a nepřítomného Takumiho si se zájmem prohlédl. Podoba dvou královských sourozenců byla nezaměnitelná. Pro přítomného ninju bylo určitě složité odhadnout, co se mi odehrává v mysli, ale mé tiché zdlouhavé pozorování mu již přišlo zřejmě nepříjemné, a tak pro přerušení podivné atmosféry zakašlal. Otočil jsem se na něj a pousmál se. "Děkuji, dobrá práce, vojáku," poplácal jsem ho po rameni a vydal se ze stanu na odchod.
Reizo Kaneki- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 200
Join date : 14. 07. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Mikoto Hyūga Sun Apr 04, 2021 2:45 pm
Môj výraz zvážnel. Itsuki bol skrátka Itsuki, provokatér, ktorý mi občas liezol na nervy. Jeho vtípky boli častokrát nemiestne, tentoraz o to viac, keď mi ťapol po zadku. Nebyť toho, že ledva stojím na nohách, vyrazila by som mu zuby. Alebo rovno aj dušu z tela.
Kretén, zanadávala som v duchu, sledujúc ho ako odchádza. Namosúrený, pobavený. Nič iné sa od neho nedalo ani čakať. Povzdychla som si a obrátila oči ku Goemonovi. Uvedomila som si, že som zle odhadla situáciu a nezachovala som sa vhodne. Zomkla som pevne pery, oči som zabodla niekam za Goemona.
"Gomen, chcela som len zľahčiť situáciu...," znela som chladne, tón môjho hlasu bol neutrálny. Nechcela som to ešte zhoršiť.
"...a asi som to jemne prestrelila," dokončila som svoju myšlienku. Najskôr som tu ani nemala prísť, pôsobil podráždene. Niet sa čomu diviť, vyzeralo to, že sa tu každú chvíľu zrúti, na pleciach mal veľa povinností, ktoré prešli naňho tým, že Takumi nebol pri vedomí.
"Môžem ti nejako pomôcť? Alebo to tu mieniš ťahať sám, kým si tvoja únava a tie...podporné látky nevypýtajú na tebe daň?" vrátila som sa pohľadom späť k nemu a nadvihla som obočie. Od pohľadu vyzeral Goemon extrémne vyčerpane, po fyzickej, možno aj po psychickej stránke. V inom prípade, možno ak by na ňom nestálo toľko záležitostí, a keby som sama nebola vyčerpaná, aj keď som tak možno nepôsobila, pretože vždy mi záležalo na tom vyžarovať takú tú hrdú a silnú auru okolo seba, dostal by odo mňa zdrba za to, že až moc prekračuje svoje možnosti. Tak či onak, mala som pocit, že ma vykopne zo stanu. Boh vie, prečo mi napadlo navštíviť ho v tejto závažnej situácii.
Kretén, zanadávala som v duchu, sledujúc ho ako odchádza. Namosúrený, pobavený. Nič iné sa od neho nedalo ani čakať. Povzdychla som si a obrátila oči ku Goemonovi. Uvedomila som si, že som zle odhadla situáciu a nezachovala som sa vhodne. Zomkla som pevne pery, oči som zabodla niekam za Goemona.
"Gomen, chcela som len zľahčiť situáciu...," znela som chladne, tón môjho hlasu bol neutrálny. Nechcela som to ešte zhoršiť.
"...a asi som to jemne prestrelila," dokončila som svoju myšlienku. Najskôr som tu ani nemala prísť, pôsobil podráždene. Niet sa čomu diviť, vyzeralo to, že sa tu každú chvíľu zrúti, na pleciach mal veľa povinností, ktoré prešli naňho tým, že Takumi nebol pri vedomí.
"Môžem ti nejako pomôcť? Alebo to tu mieniš ťahať sám, kým si tvoja únava a tie...podporné látky nevypýtajú na tebe daň?" vrátila som sa pohľadom späť k nemu a nadvihla som obočie. Od pohľadu vyzeral Goemon extrémne vyčerpane, po fyzickej, možno aj po psychickej stránke. V inom prípade, možno ak by na ňom nestálo toľko záležitostí, a keby som sama nebola vyčerpaná, aj keď som tak možno nepôsobila, pretože vždy mi záležalo na tom vyžarovať takú tú hrdú a silnú auru okolo seba, dostal by odo mňa zdrba za to, že až moc prekračuje svoje možnosti. Tak či onak, mala som pocit, že ma vykopne zo stanu. Boh vie, prečo mi napadlo navštíviť ho v tejto závažnej situácii.
Mikoto Hyūga- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 157
Join date : 16. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Goemon Sun Apr 04, 2021 3:40 pm
Itsuki na svojom chrbte mohol cítiť viaceré oči. Mne výraz na tvári na chvíľku predsa len zmrzol a niekde v pozadí vedomia mi malý tenký hlások našepkával, aby som to ukončil teraz. Len jedno žmurknutie.. nával chakry.. no tieto myšlienky som zahnal do kúta.
Mikoto si môj postoj k Itsukimu sa začal meniť už pred pár mesiacmi a ona bola zväčša u toho. Teraz bolo zjavné, že som mu jednoducho neveril. Obozretný pohľad ktorý hľadal niečo.. nejakú výhovorku pre vydanie rozkazu k jeho eliminácii. Pozeral som sa mu na chrbát ešte dlhú chvíľu, respektívne na miesto v stane, kade odhrnul plachtu a zmizol von.
Povzdychol som si a dostal som neuveriteľnú chuť klesnúť niekam na stoličku. Keby že tu nejaká je. Tvrdý pohľad zmäkol, keď som ho zas obrátil k Mikoto.
keď sa ospravedlnila, len som sa zatváril trocha.. zvláštne. Nerozhodne? Spravil som rukou neurčité gesto, no v polke som sa zastavil a len som pokýval hlavou. Pre seba.
Privrel som oči a rukou si pošúchal viečka.
Chcel som s ňou hovoriť len to bola, nebolo to k tomu najlepšie miesto. Neznášal som túto prácu. Na mojom mieste by tu mal stáť Takumi, alebo Kotomi no ani s jedným som teraz nemohol počítať.
Ani len to nie je moja posraná krajina...
"Nechám tu Yako, ak bude treba, tak po mňa pošlite." na chvíľku som sa odmlčal. "Potrebujem sa prejsť.." Tieto slová bol už skôr šepot, ktorý bol mierený len mne samému. Pomaly som vyšiel spoza stola. Zobral som z neho jednu z čutor, z ktorých som si odpil.
Kývol som na Mikoto hlavou. Gesto typu "poď za mnou", no a sám som zo stanu vyšiel. Chcel som ísť trocha stranou, trocha stranou od ľudí. Nie úplne, stále som ich chcel mať na očiach ale byť ešte chvíľu v tom stane a hodím si povrazom.
"Ako sa cítiš?" Spýtal som sa Mikoto, ak sa teda rozhodla vyjsť spolu so mnou. Zas to bol už taký nenormálnejší spôsob. Môj klasický hlas, nie autoritatívny, skôr unavneý.
Mikoto si môj postoj k Itsukimu sa začal meniť už pred pár mesiacmi a ona bola zväčša u toho. Teraz bolo zjavné, že som mu jednoducho neveril. Obozretný pohľad ktorý hľadal niečo.. nejakú výhovorku pre vydanie rozkazu k jeho eliminácii. Pozeral som sa mu na chrbát ešte dlhú chvíľu, respektívne na miesto v stane, kade odhrnul plachtu a zmizol von.
Povzdychol som si a dostal som neuveriteľnú chuť klesnúť niekam na stoličku. Keby že tu nejaká je. Tvrdý pohľad zmäkol, keď som ho zas obrátil k Mikoto.
keď sa ospravedlnila, len som sa zatváril trocha.. zvláštne. Nerozhodne? Spravil som rukou neurčité gesto, no v polke som sa zastavil a len som pokýval hlavou. Pre seba.
Privrel som oči a rukou si pošúchal viečka.
Chcel som s ňou hovoriť len to bola, nebolo to k tomu najlepšie miesto. Neznášal som túto prácu. Na mojom mieste by tu mal stáť Takumi, alebo Kotomi no ani s jedným som teraz nemohol počítať.
Ani len to nie je moja posraná krajina...
"Nechám tu Yako, ak bude treba, tak po mňa pošlite." na chvíľku som sa odmlčal. "Potrebujem sa prejsť.." Tieto slová bol už skôr šepot, ktorý bol mierený len mne samému. Pomaly som vyšiel spoza stola. Zobral som z neho jednu z čutor, z ktorých som si odpil.
Kývol som na Mikoto hlavou. Gesto typu "poď za mnou", no a sám som zo stanu vyšiel. Chcel som ísť trocha stranou, trocha stranou od ľudí. Nie úplne, stále som ich chcel mať na očiach ale byť ešte chvíľu v tom stane a hodím si povrazom.
"Ako sa cítiš?" Spýtal som sa Mikoto, ak sa teda rozhodla vyjsť spolu so mnou. Zas to bol už taký nenormálnejší spôsob. Môj klasický hlas, nie autoritatívny, skôr unavneý.
Goemon- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 118
Join date : 03. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Mikoto Hyūga Sun Apr 04, 2021 4:24 pm
Na odpoveď som nečakala dlho. Nevykopol ma, ba čo viac, vyzeralo to, že...zmäkol? Bolo pre mňa ťažšie odhadnúť tieto pocity, vyčítať ich z tváre, nakoľko som tomu po celý život nevenovala žiadnu pozornosť. V podstate som sa začala viac socializovať až za posledný rok, počas ktorého som s pár ľuďmi strávila viac času, než za roky predtým. Pomalým krokom som vyrazila za ním von zo stanu. Keď mi položil otázku, premerala som si ho krátkym pohľadom, potom som uhla do strany a nahlas si povzdychla.
"No, bolo už aj lepšie. Nič špeciálne, čo by som nezažila a nezvládala," odvetila som letmo. Nerada som rozprávala o sebe, o svojich pocitoch, o čomkoľvek, čo sa týkalo mňa.
"...za to ty vyzeráš...strašne, ale rozhodne je to lepšie, než by som mala zbierať časti tvojho tela po bojisku," na chvíľku som sa odmlčala.
"Som rada, že ťa vidím živého," preniesla som len tak mimochodom. Možno som pôsobila priveľmi chladne, neprípustne a cynicky, Goemon iste vedel, že to myslím vážne. Len s malým okruhom ľudí som bola vôbec schopná viesť aspoň takúto konverzáciu.
"...aaaaj keď som dúfala, že ti tentoraz budem môcť zachrániť život ja sama," pousmiala som sa sama pre seba pri spomienke na moment, keď mi pomohol ujsť a...povedzme, že ho to mohlo vyjsť veľmi draho. Boh vie, ako by to všetko vyzeralo, ak by sa neuzavrelo prímerie. Aj keby sa však takáto možnosť naskytla, vzhľadom k stavu, v ktorom som sa ocitla...
Geeeez.
"No, bolo už aj lepšie. Nič špeciálne, čo by som nezažila a nezvládala," odvetila som letmo. Nerada som rozprávala o sebe, o svojich pocitoch, o čomkoľvek, čo sa týkalo mňa.
"...za to ty vyzeráš...strašne, ale rozhodne je to lepšie, než by som mala zbierať časti tvojho tela po bojisku," na chvíľku som sa odmlčala.
"Som rada, že ťa vidím živého," preniesla som len tak mimochodom. Možno som pôsobila priveľmi chladne, neprípustne a cynicky, Goemon iste vedel, že to myslím vážne. Len s malým okruhom ľudí som bola vôbec schopná viesť aspoň takúto konverzáciu.
"...aaaaj keď som dúfala, že ti tentoraz budem môcť zachrániť život ja sama," pousmiala som sa sama pre seba pri spomienke na moment, keď mi pomohol ujsť a...povedzme, že ho to mohlo vyjsť veľmi draho. Boh vie, ako by to všetko vyzeralo, ak by sa neuzavrelo prímerie. Aj keby sa však takáto možnosť naskytla, vzhľadom k stavu, v ktorom som sa ocitla...
Geeeez.
Mikoto Hyūga- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 157
Join date : 16. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Goemon Sun Apr 04, 2021 4:56 pm
Ďalšie premeranie. Nepýtal som sa tak úplne ako sa cíti psychicky ale.. aj tak som bol spokojný s odpoveďou. Trhlo mi kútikom úst do úsmevu, pri spomienke na väzenie a na Mikoto obalenú v divnej pavučine a.. tak nejak len v tom.
"Som v poriadku.. pár zlomených rebier, menší otras hlavy." Pokrčil som ramenom. Keď som sa nad tým tak zamyslel, naozaj.. som očakával že ten after-effect nášho súboja bude pre mňa horší.
Keď som sa však nad tým zamyslel druhý krát, tak ani nie. Vedel som, že ho buď porazím v podstate bez zranení, alebo umriem. Ešte teraz ma strašila spomienka na to, ako mi prerazil Susanoo a stále rovnakým úderom zlomil aj niekoľko rebier.
Schuti som sa zasmial nad jej poznámkou o tom, že dúfala že mi bude môcť zachrániť život. Nemyslel som ten smiech zle len, bola to zaujímavá predstava.
"Nabudúce sa budeš musieť snažiť o niečo viac." Žmurkol som na ňu, potočil som hlavou a dorazil som až k nejakému skalnému výbežku na začiatku prístavu. Sadol som si tam. Jednou rukou som sa chytil za rebrá, no druhou som sa oprel niekam dozadu, sledujúc oblohu. Celkom na mňa doľahol celý ten pocit, ako na jedného po bitke príde.
"Čo plánuješ robiť teraz Mikoto? Vojna s Kamimari pravdepodobne skončí, bude tu ešte pár ohňov sem a tam ale.. nič podstatné. Ostaneš po Takumiho boku?" Spýtal som sa jej. Tak nejak som očakával čo povie, teda.. mal som predstavu. Aj tak ma ale zaujímalo, počuť to od nej.
"Som v poriadku.. pár zlomených rebier, menší otras hlavy." Pokrčil som ramenom. Keď som sa nad tým tak zamyslel, naozaj.. som očakával že ten after-effect nášho súboja bude pre mňa horší.
Keď som sa však nad tým zamyslel druhý krát, tak ani nie. Vedel som, že ho buď porazím v podstate bez zranení, alebo umriem. Ešte teraz ma strašila spomienka na to, ako mi prerazil Susanoo a stále rovnakým úderom zlomil aj niekoľko rebier.
Schuti som sa zasmial nad jej poznámkou o tom, že dúfala že mi bude môcť zachrániť život. Nemyslel som ten smiech zle len, bola to zaujímavá predstava.
"Nabudúce sa budeš musieť snažiť o niečo viac." Žmurkol som na ňu, potočil som hlavou a dorazil som až k nejakému skalnému výbežku na začiatku prístavu. Sadol som si tam. Jednou rukou som sa chytil za rebrá, no druhou som sa oprel niekam dozadu, sledujúc oblohu. Celkom na mňa doľahol celý ten pocit, ako na jedného po bitke príde.
"Čo plánuješ robiť teraz Mikoto? Vojna s Kamimari pravdepodobne skončí, bude tu ešte pár ohňov sem a tam ale.. nič podstatné. Ostaneš po Takumiho boku?" Spýtal som sa jej. Tak nejak som očakával čo povie, teda.. mal som predstavu. Aj tak ma ale zaujímalo, počuť to od nej.
Goemon- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 118
Join date : 03. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Mikoto Hyūga Sun Apr 04, 2021 5:39 pm
Prekvapene som zamrkala.
"Prosím?" Mala som pocit, že snáď zle počujem. Zlomené rebrá, otras mozgu. Čo by na tom predsa bolo divné?
"Akosi ma neprestávaš udivovať, Goemon, vždy sa pri tebe naučím niečo nové. Napríklad že zlomené rebrá a otras mozgu nie sú o nič viac závažnejšie, než soplík, a tak si to človek proste len doma vyleží," preniesla som jemne sarkasticky, aj keď na perách mi hral jemne pobavený úsmev.
"Nechci po mne, aby som ti to napravila sama," dodala som ešte. Hneď medzi nami panovala uvoľnenejšia atmosféra. Všimla som si jednu vec. Goemon sa možno tváril v stane ako vodca, lebo musel, lenže stačilo opustiť tie priestory, na chvíľu si vydýchnuť, a znova sme boli pri tej jeho soft povahe.
"Nabudúce si to lepšie načasujem a osobne toho nepriateľa vyťahám za uši. Alebo aj teba, ak to znova zvládneš sám," uchechtla som sa. Možno to bola vtipná predstava, ale niekde vo vnútri som cítila, že to nie je úplne okej. Prisadla som si k nemu a zahľadela sa smerom k nebu. Napokon som usúdila, že bude lepšie si skrátka ľahnúť. Ruky som si založila za hlavou. Takto som mala pekný výhľad. Prečo na chvíľu nezabudnúť na dianie okolo, a radšej sa kochať pelnou oblohou?
"Ostanem tam, kde ma bude treba, Goemon. Všetko, čo robím, a čo som urobila, som nerobila pre Takumiho, ale preto, že som verila, že je kľúčom k prosperite, a teda je menším zlom. Zmeny, ktoré však pomaly nastávajú, ma desia. Môže to výjsť, ale čo ak sa to všetko znova rozpadne?" Na chvíľku som sa odmĺčala, ako keby som rozmýšľala.
"Neviem, kam pôjdem a čo budem robiť. Nezávisí to odo mňa. Okrem toho, iný život nepoznám a doteraz som nemala ani čas spoznať," pousmiala som sa.
"Čo ty? Máš nejaké vyhliadky?" na chvíľku som obrátila oči ku Goemonovi.
"Prosím?" Mala som pocit, že snáď zle počujem. Zlomené rebrá, otras mozgu. Čo by na tom predsa bolo divné?
"Akosi ma neprestávaš udivovať, Goemon, vždy sa pri tebe naučím niečo nové. Napríklad že zlomené rebrá a otras mozgu nie sú o nič viac závažnejšie, než soplík, a tak si to človek proste len doma vyleží," preniesla som jemne sarkasticky, aj keď na perách mi hral jemne pobavený úsmev.
"Nechci po mne, aby som ti to napravila sama," dodala som ešte. Hneď medzi nami panovala uvoľnenejšia atmosféra. Všimla som si jednu vec. Goemon sa možno tváril v stane ako vodca, lebo musel, lenže stačilo opustiť tie priestory, na chvíľu si vydýchnuť, a znova sme boli pri tej jeho soft povahe.
"Nabudúce si to lepšie načasujem a osobne toho nepriateľa vyťahám za uši. Alebo aj teba, ak to znova zvládneš sám," uchechtla som sa. Možno to bola vtipná predstava, ale niekde vo vnútri som cítila, že to nie je úplne okej. Prisadla som si k nemu a zahľadela sa smerom k nebu. Napokon som usúdila, že bude lepšie si skrátka ľahnúť. Ruky som si založila za hlavou. Takto som mala pekný výhľad. Prečo na chvíľu nezabudnúť na dianie okolo, a radšej sa kochať pelnou oblohou?
"Ostanem tam, kde ma bude treba, Goemon. Všetko, čo robím, a čo som urobila, som nerobila pre Takumiho, ale preto, že som verila, že je kľúčom k prosperite, a teda je menším zlom. Zmeny, ktoré však pomaly nastávajú, ma desia. Môže to výjsť, ale čo ak sa to všetko znova rozpadne?" Na chvíľku som sa odmĺčala, ako keby som rozmýšľala.
"Neviem, kam pôjdem a čo budem robiť. Nezávisí to odo mňa. Okrem toho, iný život nepoznám a doteraz som nemala ani čas spoznať," pousmiala som sa.
"Čo ty? Máš nejaké vyhliadky?" na chvíľku som obrátila oči ku Goemonovi.
Mikoto Hyūga- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 157
Join date : 16. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Goemon Sun Apr 04, 2021 6:10 pm
Z vrecka som si vytiahol krabičku, v ktorej bolo niekoľko do zvláštnych papierikov zviazaných.. no na prvý pohľad to jeden človek fakt nevedel odhadnúť. Jeden z nich som vybral, vložil som si ho do úst, dozadu k ďasnám. Ústami sa mi rozľahla zvláštna pachuť, no a moja myseľ boľa zas trocha odľahčená od celého tohto.. všetkého. Musel som sa pousmiať. Nevedel som čo to je zač, ale fungovalo to dobre. Dokonca som moc necítil ani tie rebrá.
Aj tak som bol ale opatrný, keď som napodobnil Mikoto a taktiež som si ľahol do trávy. Počas jej rozprávania som bol potichu, len som to nejak spracovával v hlave. Uchechtol som sa a len som načiahol ruku k Mikoto, ktorej som spravil frčku niekam k nosu.
"Urusaai, zlomené rebrá v podstate soplíkom sú." Zamrmlal som pobavene a ruku stiahol späť k sebe.
Zavrel som oči. Nemyslel som si, že ich tak skoro otvorím. Bolo to príjemné, nie úplná tma kvôli všeobecnému svetlu, no keď som si ich ešte aj zakryl chrbtom jednej ruky. Taký pokoj.
"Musí to byť skvelý pocit." Poznamenal som.
"Byť taký.. voľný myslím. Celkom to na tebe obdivujem." Priznal som. "Aspoň teda v hlave." Zrazu ma premohlo zívnutie. Pomerne veľké.
"Vždy tu budú zmeny.. stabilita je len.." Mávol som rukou.. "Heh. čo s tým jeden narobí." Zamrmlal som, tak trocha z delíria, možno. Rozhodne to tak znelo.
"Hmmm.. pozrime sa.." Zamyslel som sa nad jej otázkou. "Pravdepodobne pôjdem domov? Hi no Kuni. Vieš čo si myslím o Takumim.. a Kotomi mi liezla na nervy dávno pred tým, než celý tento konflikt začal, alebo sa zamotal." Povedal by som k tomu viac, no nemal som potrebu Takumimu priamo začať nadávať. Tým sme si už prešli a nepotreboval som, aby zas medzi mnou a Mikoto bola nejaká.. zlá krv. Dosť mi stačil Reizo.
"Neviem." Dodal som nakoniec a slabo sa pousmial, stále so zatvorenými očami, prikrívajúc si ich rukou pred slnkom. "Momentálne teraz? Chcem kúpeľ, po tom mäkkú posteľ .. a spánok." Uškrnul som sa o niečo viac, Nemohol som si pomôcť. Tá predstava bola tak absurdná, no tak lákavá.
Aj tak som bol ale opatrný, keď som napodobnil Mikoto a taktiež som si ľahol do trávy. Počas jej rozprávania som bol potichu, len som to nejak spracovával v hlave. Uchechtol som sa a len som načiahol ruku k Mikoto, ktorej som spravil frčku niekam k nosu.
"Urusaai, zlomené rebrá v podstate soplíkom sú." Zamrmlal som pobavene a ruku stiahol späť k sebe.
Zavrel som oči. Nemyslel som si, že ich tak skoro otvorím. Bolo to príjemné, nie úplná tma kvôli všeobecnému svetlu, no keď som si ich ešte aj zakryl chrbtom jednej ruky. Taký pokoj.
"Musí to byť skvelý pocit." Poznamenal som.
"Byť taký.. voľný myslím. Celkom to na tebe obdivujem." Priznal som. "Aspoň teda v hlave." Zrazu ma premohlo zívnutie. Pomerne veľké.
"Vždy tu budú zmeny.. stabilita je len.." Mávol som rukou.. "Heh. čo s tým jeden narobí." Zamrmlal som, tak trocha z delíria, možno. Rozhodne to tak znelo.
"Hmmm.. pozrime sa.." Zamyslel som sa nad jej otázkou. "Pravdepodobne pôjdem domov? Hi no Kuni. Vieš čo si myslím o Takumim.. a Kotomi mi liezla na nervy dávno pred tým, než celý tento konflikt začal, alebo sa zamotal." Povedal by som k tomu viac, no nemal som potrebu Takumimu priamo začať nadávať. Tým sme si už prešli a nepotreboval som, aby zas medzi mnou a Mikoto bola nejaká.. zlá krv. Dosť mi stačil Reizo.
"Neviem." Dodal som nakoniec a slabo sa pousmial, stále so zatvorenými očami, prikrívajúc si ich rukou pred slnkom. "Momentálne teraz? Chcem kúpeľ, po tom mäkkú posteľ .. a spánok." Uškrnul som sa o niečo viac, Nemohol som si pomôcť. Tá predstava bola tak absurdná, no tak lákavá.
Goemon- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 118
Join date : 03. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Mikoto Hyūga Sun Apr 04, 2021 7:13 pm
Podozrivo som si premerala krabičku, z ktorej čosi vytiahol. Nebola som si istá, čo som niečo také vôbec niekedy videla, keďže som to nikdy ani nevyhľadávala. Tentoraz som ale mienila urobiť výnimku. Natiahla som k nemu otvorenú dlaň.
"Prosím...," ak mi jednu hodil, dala som si spolu s ním, ak nie, tak nie. Nerobila by som z toho veľkú vedu.
Zaškúlila som najprv na jeho prst, potom som preskočila varovným pohľadom naňho.
"Nerob...," snažila som sa udržať vážnu tvár, takú tú, ktorá mi pomáhala udržiavať rešpekt, ale keď mi predsa len spravil frčku do nosa, celá moja snaha sa rozpadla a začala som sa smiať. Bol to taký ten úprimný smiech, ktorý u mňa bolo len málokedy vidieť. Ak vôbec. Ťapla som ho po ruke, najsilnejšie, ako som aktuálne bola schopná. Jemu to však mohlo pripadať ako pohladenie alebo, ako by to vtipne mohol nazvať, len akýsi závan vetra, keďže sama o sebe som nebola extra silná, nieto ešte v tomto stave. Po chvíli som sa trocha upokojila a zadívala sa znova na oblohu.
"Obdivuješ? Nemáš čo, hlupáčik...," odvetila som letmo, nerozvíjala som to ďalej, aj keď tú z tónu, s akým som to vtipné pomenovanie vyslovila, mohol vycítiť pobavenie. Nemyslela som to vážne, samozrejme.
"Pravda. Na čo sa tým vôbec zaoberať...?" Natiahla som ruku pred seba, ako keby som sa snažila chytiť jeden z mrakov. Nechytila som nič, na čo som si len povzdychla a znova založila ruky za hlavou.
"Hi no Kuni? Tam som žila koľko? Dvanásť rokov? Trinásť? Muselo sa to tam zmeniť...," myšlienky na obdobie, keď som žila v Hyūga klane, som sa snažila vytesniť z hlavy. Necítila som sa už ani ako jeden z nich. Jediné, čo ma s nimi spájalo, bol Byakugan.
"Nemusíš sa predo mnou krotiť, neuškrtím ťa pre tvoj názor," pobavilo ma, ako sa snažil brať ohľad na vzťah medzi nami a snažil sa vyhnúť akýmkoľvek konliktom. Konieckoncov, mala som vlastnú hlavu a hoc som sa zdala ako radikálna osobnosť, k tým, ktorým sa podarilo nazrieť pod moje masky, som taká rozhodne nebola. Vedela som, že na Goemona sa môžem spoľahnúť.
"Takže sa plánuješ vrátiť. Pritom všetkom, čo sa tu deje, sa ti ani nedivím. Teraz by som mohla povedať, že ti závidím, že sa vôbec máš kam vrátiť," predstava, že by reálne odišiel niekam ďaleko, vo mne vyvolávala zmiešané pocity, avšak chápala som to. Jeho miesto predsa nebolo tu. Iste mal aj veľa starostí a konfliktov vrámci svojho klanu. Pootočila som k nemu hlavu. Mal privreté oči.
"Si nejakký náročný na začiatok, nie? Nemysli na to, čo by si mohol mať, ale čo máš," nastala krátka pauza.
"Pokoj, relax...spoločnosť?" Letmo som pokrčila plecami. Pocítila som jemný vánok, tvár mi hriali príjemné slnečné lúče. Ak si človek odmyslel problémy reálneho sveta čo i len na chvíľu, vedel zažiť pekné chvíle v podstate kdekoľvek.
Mäkneš, Mikoto...
"Prosím...," ak mi jednu hodil, dala som si spolu s ním, ak nie, tak nie. Nerobila by som z toho veľkú vedu.
Zaškúlila som najprv na jeho prst, potom som preskočila varovným pohľadom naňho.
"Nerob...," snažila som sa udržať vážnu tvár, takú tú, ktorá mi pomáhala udržiavať rešpekt, ale keď mi predsa len spravil frčku do nosa, celá moja snaha sa rozpadla a začala som sa smiať. Bol to taký ten úprimný smiech, ktorý u mňa bolo len málokedy vidieť. Ak vôbec. Ťapla som ho po ruke, najsilnejšie, ako som aktuálne bola schopná. Jemu to však mohlo pripadať ako pohladenie alebo, ako by to vtipne mohol nazvať, len akýsi závan vetra, keďže sama o sebe som nebola extra silná, nieto ešte v tomto stave. Po chvíli som sa trocha upokojila a zadívala sa znova na oblohu.
"Obdivuješ? Nemáš čo, hlupáčik...," odvetila som letmo, nerozvíjala som to ďalej, aj keď tú z tónu, s akým som to vtipné pomenovanie vyslovila, mohol vycítiť pobavenie. Nemyslela som to vážne, samozrejme.
"Pravda. Na čo sa tým vôbec zaoberať...?" Natiahla som ruku pred seba, ako keby som sa snažila chytiť jeden z mrakov. Nechytila som nič, na čo som si len povzdychla a znova založila ruky za hlavou.
"Hi no Kuni? Tam som žila koľko? Dvanásť rokov? Trinásť? Muselo sa to tam zmeniť...," myšlienky na obdobie, keď som žila v Hyūga klane, som sa snažila vytesniť z hlavy. Necítila som sa už ani ako jeden z nich. Jediné, čo ma s nimi spájalo, bol Byakugan.
"Nemusíš sa predo mnou krotiť, neuškrtím ťa pre tvoj názor," pobavilo ma, ako sa snažil brať ohľad na vzťah medzi nami a snažil sa vyhnúť akýmkoľvek konliktom. Konieckoncov, mala som vlastnú hlavu a hoc som sa zdala ako radikálna osobnosť, k tým, ktorým sa podarilo nazrieť pod moje masky, som taká rozhodne nebola. Vedela som, že na Goemona sa môžem spoľahnúť.
"Takže sa plánuješ vrátiť. Pritom všetkom, čo sa tu deje, sa ti ani nedivím. Teraz by som mohla povedať, že ti závidím, že sa vôbec máš kam vrátiť," predstava, že by reálne odišiel niekam ďaleko, vo mne vyvolávala zmiešané pocity, avšak chápala som to. Jeho miesto predsa nebolo tu. Iste mal aj veľa starostí a konfliktov vrámci svojho klanu. Pootočila som k nemu hlavu. Mal privreté oči.
"Si nejakký náročný na začiatok, nie? Nemysli na to, čo by si mohol mať, ale čo máš," nastala krátka pauza.
"Pokoj, relax...spoločnosť?" Letmo som pokrčila plecami. Pocítila som jemný vánok, tvár mi hriali príjemné slnečné lúče. Ak si človek odmyslel problémy reálneho sveta čo i len na chvíľu, vedel zažiť pekné chvíle v podstate kdekoľvek.
Mäkneš, Mikoto...
Mikoto Hyūga- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 157
Join date : 16. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Goemon Sun Apr 04, 2021 7:34 pm
Jednu tú vec som jej predsa len hodil. Ako som už spomínal, nevedel som presne čo to je, nejaký oblbovák ktorý človeka postavil na nohy. Niečo ako tabák ++.
Jednu ruku som zvalil niekam bokom, do trávy.. tá druhá? stále na očiach. Len som tam ležal a nechal sa unášať rozhovorom, slovami, myšlienkami. V hlave mi stále prebiehali obrazy, prevažne tie zo včera.. a až nepríjemne dlho sa zasekávalo na Towakim, ktorý horel za živa.. na to ako kričal v agónií. Môj dych bol pokojný a pomerne tále. Len občasné zadrhnutie naznačovalo nejaké zranenie.
"Nah, stále to isté.. uprostred viacero zemí, v neustálom konflikte.. v neustálej vojne. To čo sa deje tu posledné dva roky?.." Uchechtol som sa.
"Každodenný chlieb.. tam." A ja som sa chcel vrátiť na to miesto? Ostatne čo iného mi ostávalo. Bola tam moja rodina. Síce už len trocha vzdialenejšia, ale stále.
Premlčal som fakt, že sa pred ňou nemusím krotiť. Nemusel, ale chcel som. Aspoň nejaká tá známka ľudskosti, ktorá vo mne ostala.
"Nesnažíš sa o niečo podobné? Vydobyť si to tvoje miesto tu.. miesto kam by si sa mohla vrátiť. Kde ťa vždy bude niekto čakať." Trocha som sa zamračil. Pristála mi na nose nejaká mucha a mne sa nechcelo dvíhať ruku na jej odohnanie. No a tak som ju sfúkol.. aspoň som sa o to pokúsil.
"Pokoj?" Zopakoval som, v hlave sa mi zas objavil Towaki.
"Pred pár hodinami som upálil človeka.. Trvalo to pätnásť minút.. pätnásť minút agónie, kriku.. revu.." Pocítil som v hrdle sucho. Nie že by som s Towakim cítil nejakú ľútosť ale.. stále, nikto si nezaslúžil umrieť takou smrťou.
"Nemyslím si, že tak skoro budem mať pokoj Mikoto.." Dodal som, no následne som sa len pootočil a pootvoril jedno oko. Bolo to tak ťažké, fakt sa mi chcelo spať.
"Ale spoločnosť je úplne na jednotku." Zas som sa zasmial, trocha som pri tom zakašľal.
"Myslím.." No myšlienku som nedopovedal. Zas som obrátil pohľad hore, zavrel oko a prikryl si ho rukou.
"Prisahám na rikudo-senina, že ak sem teraz príde ta blbá vrana že si nejaký kapitán tímu nevie utrieť riť.. tak osobne zobudím Takumiho." Dodal som s dávkou sarkastického humoru, v mojom hlase.
Jednu ruku som zvalil niekam bokom, do trávy.. tá druhá? stále na očiach. Len som tam ležal a nechal sa unášať rozhovorom, slovami, myšlienkami. V hlave mi stále prebiehali obrazy, prevažne tie zo včera.. a až nepríjemne dlho sa zasekávalo na Towakim, ktorý horel za živa.. na to ako kričal v agónií. Môj dych bol pokojný a pomerne tále. Len občasné zadrhnutie naznačovalo nejaké zranenie.
"Nah, stále to isté.. uprostred viacero zemí, v neustálom konflikte.. v neustálej vojne. To čo sa deje tu posledné dva roky?.." Uchechtol som sa.
"Každodenný chlieb.. tam." A ja som sa chcel vrátiť na to miesto? Ostatne čo iného mi ostávalo. Bola tam moja rodina. Síce už len trocha vzdialenejšia, ale stále.
Premlčal som fakt, že sa pred ňou nemusím krotiť. Nemusel, ale chcel som. Aspoň nejaká tá známka ľudskosti, ktorá vo mne ostala.
"Nesnažíš sa o niečo podobné? Vydobyť si to tvoje miesto tu.. miesto kam by si sa mohla vrátiť. Kde ťa vždy bude niekto čakať." Trocha som sa zamračil. Pristála mi na nose nejaká mucha a mne sa nechcelo dvíhať ruku na jej odohnanie. No a tak som ju sfúkol.. aspoň som sa o to pokúsil.
"Pokoj?" Zopakoval som, v hlave sa mi zas objavil Towaki.
"Pred pár hodinami som upálil človeka.. Trvalo to pätnásť minút.. pätnásť minút agónie, kriku.. revu.." Pocítil som v hrdle sucho. Nie že by som s Towakim cítil nejakú ľútosť ale.. stále, nikto si nezaslúžil umrieť takou smrťou.
"Nemyslím si, že tak skoro budem mať pokoj Mikoto.." Dodal som, no následne som sa len pootočil a pootvoril jedno oko. Bolo to tak ťažké, fakt sa mi chcelo spať.
"Ale spoločnosť je úplne na jednotku." Zas som sa zasmial, trocha som pri tom zakašľal.
"Myslím.." No myšlienku som nedopovedal. Zas som obrátil pohľad hore, zavrel oko a prikryl si ho rukou.
"Prisahám na rikudo-senina, že ak sem teraz príde ta blbá vrana že si nejaký kapitán tímu nevie utrieť riť.. tak osobne zobudím Takumiho." Dodal som s dávkou sarkastického humoru, v mojom hlase.
Goemon- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 118
Join date : 03. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Mikoto Hyūga Sun Apr 04, 2021 8:49 pm
"Takže mi tvrdíš, že sa tam nechcem znova pozrieť, áno?" pousmiala som sa, ani som to neplánovala. Skončila som s tou zemou, resp. so svojim klanom, ktorý pravdepodobne ani netušil, že vôbec žijem. Určite ma už dávno prehlásili za mŕtvu.
"Ale rodina je rodina, asi...," dodala som, viac menej pre seba, pričom som si otvárala žúvací tabak a hodila ho do úst, tak aby som sa nezadusila. V ústach som zacítila zvláštnu chuť, zatvárila som sa zvláštne, nič také som v živote nemala. Ale v konečnom dôsledku to po sebe zanechalo príjemný pocit, ako keby mi to pomáhalo uvoľniť sa trocha viac. Nebolo to zlé, len som na to nebola zvvyknutá.
"Nie. Kto by ma tu čakal, Goemon? Takumi, očakavajúci výsledky misie? Nie...svoju rodinu som stratila už dávno. Tento život tu...je doslova službu ľudu," vysvetlila som mu svoj postoj k danej téme. Nebrala sm to tragicky, človek si zvykne, prdovšetkým ak zabudne, ako vyzerá rodinný život. Resp. nevyzerá. Nepoznala som to, preto mi to nechýbalo. Otočila som sa na bok a hlavu si oprela o ruku, druhú som voľne položila pred seba, do mäkkej trávy. V mojich očiach sa objavili vážne obavy.
"Život shinobi nie je jednoduchý. Ľudia žijú v domnienke, že zabíjame, lebo chceme, a necítime žiadne výčitky, a pritom...," odmlčala som sa. Sama som na prvý pohľad zabíjala bez mihnutia oka, a predsa. Niekde vo vnútri som cítila pochybnosti o samej sebe. Nemohla som si vo svojej práci však dovoliť udeliť zľutovanie. Nemohla som pochybiť. Život Shinobi je krutý.
"...pritom je tá realita úplne iná. A neostáva nám nič iné, než sa zmieriť s krutou realitou," povzdychla som si. "Vraj v noci na to pomáha objímať plyšového macka, vrelo ti to odporúčam," dodala som napokon, s pobaveným úsmevom.
"Alebo, ak budeš chcieť, ľahko ťa uvrhnem do bezvedomia a prežiješ dlhú, bezsennú noc," mrkla som po ňom pobavene, snažiac sa zľahčiť atmosféru, ktorá akosi hustla. Tento čas mal byť venovaný akémusi chvíľkovému oddychu, úteku od reality.
"Ďakujem, cením si to. Začínam si uvedomovať, že takéto momenty súozaj na nezaplatenie," nebolo to niečo, čo som mala čas prežívať nejak často, nieto ešte s nejakou spoločnosťou, ktorú som vedela nejako zniesť. Nebolo pre mňa jednoduché pred niekým aspoň čiastočne zhodiť masky a ukázať svoju pravú tvár.
"Myslíš čo?" Nadvihla som obočie. Viditeľne som nemala rada nedopovedané myšlienky, zbytočne mi vŕtali v hlave ešte hodnú chvíľu potom.
Následne som sa nahlas rozosmiala. Znova.
"Snáď si nejaký čas poradia. Nie sú to predsa malé deti, ktoré treba aj pri tých najmenších krokoch viesť za ruku...," upokojila som ho s úsmevom.
"Ale rodina je rodina, asi...," dodala som, viac menej pre seba, pričom som si otvárala žúvací tabak a hodila ho do úst, tak aby som sa nezadusila. V ústach som zacítila zvláštnu chuť, zatvárila som sa zvláštne, nič také som v živote nemala. Ale v konečnom dôsledku to po sebe zanechalo príjemný pocit, ako keby mi to pomáhalo uvoľniť sa trocha viac. Nebolo to zlé, len som na to nebola zvvyknutá.
"Nie. Kto by ma tu čakal, Goemon? Takumi, očakavajúci výsledky misie? Nie...svoju rodinu som stratila už dávno. Tento život tu...je doslova službu ľudu," vysvetlila som mu svoj postoj k danej téme. Nebrala sm to tragicky, človek si zvykne, prdovšetkým ak zabudne, ako vyzerá rodinný život. Resp. nevyzerá. Nepoznala som to, preto mi to nechýbalo. Otočila som sa na bok a hlavu si oprela o ruku, druhú som voľne položila pred seba, do mäkkej trávy. V mojich očiach sa objavili vážne obavy.
"Život shinobi nie je jednoduchý. Ľudia žijú v domnienke, že zabíjame, lebo chceme, a necítime žiadne výčitky, a pritom...," odmlčala som sa. Sama som na prvý pohľad zabíjala bez mihnutia oka, a predsa. Niekde vo vnútri som cítila pochybnosti o samej sebe. Nemohla som si vo svojej práci však dovoliť udeliť zľutovanie. Nemohla som pochybiť. Život Shinobi je krutý.
"...pritom je tá realita úplne iná. A neostáva nám nič iné, než sa zmieriť s krutou realitou," povzdychla som si. "Vraj v noci na to pomáha objímať plyšového macka, vrelo ti to odporúčam," dodala som napokon, s pobaveným úsmevom.
"Alebo, ak budeš chcieť, ľahko ťa uvrhnem do bezvedomia a prežiješ dlhú, bezsennú noc," mrkla som po ňom pobavene, snažiac sa zľahčiť atmosféru, ktorá akosi hustla. Tento čas mal byť venovaný akémusi chvíľkovému oddychu, úteku od reality.
"Ďakujem, cením si to. Začínam si uvedomovať, že takéto momenty súozaj na nezaplatenie," nebolo to niečo, čo som mala čas prežívať nejak často, nieto ešte s nejakou spoločnosťou, ktorú som vedela nejako zniesť. Nebolo pre mňa jednoduché pred niekým aspoň čiastočne zhodiť masky a ukázať svoju pravú tvár.
"Myslíš čo?" Nadvihla som obočie. Viditeľne som nemala rada nedopovedané myšlienky, zbytočne mi vŕtali v hlave ešte hodnú chvíľu potom.
Následne som sa nahlas rozosmiala. Znova.
"Snáď si nejaký čas poradia. Nie sú to predsa malé deti, ktoré treba aj pri tých najmenších krokoch viesť za ruku...," upokojila som ho s úsmevom.
Mikoto Hyūga- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 157
Join date : 16. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Goemon Sun Apr 04, 2021 9:34 pm
Pobavene som sa uškrnul.
"Len hovorím, že tam nič nového nenájdeš." Zamrmlal som, ďalej prežúvajúc tabak.
Poškrabal som sa palcom na nose.
"Každý má svoje, niekto rodinu, niekto.. službu pre druhých." zľahka som si zívol, až to takmer znelo ako povzdych. No a po tom trocha toho zakašľania. Tie rebrá ma zas začali srať. Ani mi ich úplne nefixli keďže som nemal to srdce až takým spôsobom otravovať medikov. Aspoň tých schopných.
Započul som, že sa nejak hmýri a tak som na ňu na chvíľku zas hodil jedno oko. U nej človek nikdy nevedel. Raz sladké reči, raz lakeť v rebrách. Tie moje by to teraz neprežili. Na chvíľku som sa stretol s jej pohľadom.
"Mmm.." Zas som privrel oči. Snažil som sa nejak spracovať jej slová. No nevedel som ako to presne popísať. A aj to bolo vidieť. Aj so zatvorenými očami som sa neubránil zamračeniu.
Nejde ani tak o zabíjanie ale... prebehlo mi hlavou, no s mojou myšlienkou som sa teraz nepodelil. Nebol som si istý, či by tomu pochopila, či som tomu chápal sám. Bolo to také prekliatie niekoho, kto používal Katon.
Vyplazil som na ňu jazyk, teda skôr niekam hore ale.. gesto to bolo zjavné.
"Keby že viem čo myslím, tak by som to dokončil.." Na chvíľku som sa odmlčal.
"Mooožno." A zas ten pobavený úškrn.
"Bola by si prekvapená." zas som raz otvoril oči a otočil hlavu k nej. "Naozaj, živá antikoncepcia. Horšie ako malé deti." A s tým som sa na nejaký čas odmlčal, no a nechal uniesť v takom komfortnom tichu. Pohľad som zas obrátil k oblohe.
"... desať minút.. uvidíš. Buť moja vrana, alebo posol." Podvihol som jeden prst niekam hore, aby som aj gestikuloval moju myšlienku. A po tom zas, komfortné ticho.
"Oh mimochodom.." Prerušil som ho zas lenivo. "Sľúbila si mi pohárik, keď sa vrátime do mesta.. plánujem ti tento tvoj sľub pripomenúť... eh, len aby so nezabudol."
"Len hovorím, že tam nič nového nenájdeš." Zamrmlal som, ďalej prežúvajúc tabak.
Poškrabal som sa palcom na nose.
"Každý má svoje, niekto rodinu, niekto.. službu pre druhých." zľahka som si zívol, až to takmer znelo ako povzdych. No a po tom trocha toho zakašľania. Tie rebrá ma zas začali srať. Ani mi ich úplne nefixli keďže som nemal to srdce až takým spôsobom otravovať medikov. Aspoň tých schopných.
Započul som, že sa nejak hmýri a tak som na ňu na chvíľku zas hodil jedno oko. U nej človek nikdy nevedel. Raz sladké reči, raz lakeť v rebrách. Tie moje by to teraz neprežili. Na chvíľku som sa stretol s jej pohľadom.
"Mmm.." Zas som privrel oči. Snažil som sa nejak spracovať jej slová. No nevedel som ako to presne popísať. A aj to bolo vidieť. Aj so zatvorenými očami som sa neubránil zamračeniu.
Nejde ani tak o zabíjanie ale... prebehlo mi hlavou, no s mojou myšlienkou som sa teraz nepodelil. Nebol som si istý, či by tomu pochopila, či som tomu chápal sám. Bolo to také prekliatie niekoho, kto používal Katon.
Vyplazil som na ňu jazyk, teda skôr niekam hore ale.. gesto to bolo zjavné.
"Keby že viem čo myslím, tak by som to dokončil.." Na chvíľku som sa odmlčal.
"Mooožno." A zas ten pobavený úškrn.
"Bola by si prekvapená." zas som raz otvoril oči a otočil hlavu k nej. "Naozaj, živá antikoncepcia. Horšie ako malé deti." A s tým som sa na nejaký čas odmlčal, no a nechal uniesť v takom komfortnom tichu. Pohľad som zas obrátil k oblohe.
"... desať minút.. uvidíš. Buť moja vrana, alebo posol." Podvihol som jeden prst niekam hore, aby som aj gestikuloval moju myšlienku. A po tom zas, komfortné ticho.
"Oh mimochodom.." Prerušil som ho zas lenivo. "Sľúbila si mi pohárik, keď sa vrátime do mesta.. plánujem ti tento tvoj sľub pripomenúť... eh, len aby so nezabudol."
Goemon- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 118
Join date : 03. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Mikoto Hyūga Sun Apr 04, 2021 10:09 pm
"No, čo si budeme, dizajn pekný, ale príbeh nap*ču," vypadlo zo mňa, čím som len potvrdila, že sa tam nemienim vrátiť. Alebo teda, kdekoľvek blízko k tomu prekliatemu klanu.
"Vyzerá to tak. Len boh vie, čo budem robiť na dôchodku o paličke...," zamyslene som sa poškrabala za hlavou. So spôsobom života, akým žijem, pocítim dôsledky relatívne skoro. A Goemon so svojim nedbalým prístupom takisto. Možno si to sám neuvedomoval, ale mala som celkom dobrý výhľad na ten jeho xicht. Neušlo mi, že sa zamračil. Niečo ho štvalo? Niečo, s čím sa mi nechcel zdôveriť aj napriek tomu, že máme relatívne...otvorenú chvíľku? Nemienila som však nejako doňho rýpať, bola to jeho vec. Nenútila som ho k ničomu, viacmenej som bola rada, že sa aspoň takýmto spôsobom rozhodol upustiť paru. A samozrejme, neuniklo mi ani provokačné vyplazenie jazyka.
Má šťastie, že som polomŕtva.
"Mohol by si láskavo prestať so zatajovaním očividne dôležitých informácií? Vieš, aké to je mať chrobáka v hlave? Okamžite to zo seba vyprdni, lebo...!" Snažila som sa znieť veľmi nebezpečne a prísne, ale nešlo to. Skrátka nie. Veruže, nič zakecávať nebude a povie mi všetko, čo mi chcel povedať. Usmievala som sa ako mesiačik na hnoji, tvár som si skryla v dlani a potriasla hlavou.
"Pozri sa na mňa! Dokážeš niečo tajiť týmto očičkám?" Uvalila som naňho také tie psie očičká, aj keď v mojom prípade to muselo vyzerať nesmierne komicky, keďže nikdy predtým som niečo také neurobila. Tento výraz som odkopírovala od nejakých detí, ktoré som zahliadla na potulkách mestom, keď veľmi prosili svojich rodičov, aby im kúpili niečo, po čom túžili. Nevydržalo mi to dlho, uchechtla som sa a znova neveriaco zavrtela hlavou.
"Živá antikoncepcia?" Nadvihla som obočie. "No, ale potom potvrdzujú pravidlo, že antikoncepcia nie je 100%-tná, pretože aj medzi takýmito nesamostatnými a nezodpovednými šulínmi sa nájdu ženatí jedinci s deťmi!" venovala som Goemonovi veľavravný pohľad a tvárila sa pritom extrémne dôležito, ako keby som práve prehlásila nejakú hlášku storočia. A pritom šlo o neskutočnú hlúposť.
"Neboj, nezabudla som...priprav sa na to, že neostaneme len pri jednom," zaškerila som sa. Myslela som na to, len nebol čas. Po tomto by však konečne malo nastúpiť aspoň krátke pokojnejšie obdobie.
"Stavím sa, že vydržím viac," prehlásila som odvážne.
"Vyzerá to tak. Len boh vie, čo budem robiť na dôchodku o paličke...," zamyslene som sa poškrabala za hlavou. So spôsobom života, akým žijem, pocítim dôsledky relatívne skoro. A Goemon so svojim nedbalým prístupom takisto. Možno si to sám neuvedomoval, ale mala som celkom dobrý výhľad na ten jeho xicht. Neušlo mi, že sa zamračil. Niečo ho štvalo? Niečo, s čím sa mi nechcel zdôveriť aj napriek tomu, že máme relatívne...otvorenú chvíľku? Nemienila som však nejako doňho rýpať, bola to jeho vec. Nenútila som ho k ničomu, viacmenej som bola rada, že sa aspoň takýmto spôsobom rozhodol upustiť paru. A samozrejme, neuniklo mi ani provokačné vyplazenie jazyka.
Má šťastie, že som polomŕtva.
"Mohol by si láskavo prestať so zatajovaním očividne dôležitých informácií? Vieš, aké to je mať chrobáka v hlave? Okamžite to zo seba vyprdni, lebo...!" Snažila som sa znieť veľmi nebezpečne a prísne, ale nešlo to. Skrátka nie. Veruže, nič zakecávať nebude a povie mi všetko, čo mi chcel povedať. Usmievala som sa ako mesiačik na hnoji, tvár som si skryla v dlani a potriasla hlavou.
"Pozri sa na mňa! Dokážeš niečo tajiť týmto očičkám?" Uvalila som naňho také tie psie očičká, aj keď v mojom prípade to muselo vyzerať nesmierne komicky, keďže nikdy predtým som niečo také neurobila. Tento výraz som odkopírovala od nejakých detí, ktoré som zahliadla na potulkách mestom, keď veľmi prosili svojich rodičov, aby im kúpili niečo, po čom túžili. Nevydržalo mi to dlho, uchechtla som sa a znova neveriaco zavrtela hlavou.
"Živá antikoncepcia?" Nadvihla som obočie. "No, ale potom potvrdzujú pravidlo, že antikoncepcia nie je 100%-tná, pretože aj medzi takýmito nesamostatnými a nezodpovednými šulínmi sa nájdu ženatí jedinci s deťmi!" venovala som Goemonovi veľavravný pohľad a tvárila sa pritom extrémne dôležito, ako keby som práve prehlásila nejakú hlášku storočia. A pritom šlo o neskutočnú hlúposť.
"Neboj, nezabudla som...priprav sa na to, že neostaneme len pri jednom," zaškerila som sa. Myslela som na to, len nebol čas. Po tomto by však konečne malo nastúpiť aspoň krátke pokojnejšie obdobie.
"Stavím sa, že vydržím viac," prehlásila som odvážne.
Mikoto Hyūga- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 157
Join date : 16. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Goemon Sun Apr 04, 2021 10:32 pm
"Hmpf." Pomaly som sa snažil posadiť. Nie že by sa mi chcelo, fakt že nie. Ale bolo to potrebné. Chcel som sa trocha vytočiť a natiahnuť, ale rebrá mi povedali že nie a tak som si ich len opatrne chytil.
"Niič len ťa naťahujem." Uchechtol som sa a mávol som nad jej sťažnosťami rukou. Taktiež som si potočil ramenom. Bol som celý stŕpnutý. Ono ležať na tých kameňoch a tráve chcelo istú dávku vlastnej blbosti. A hlavne po boji, keď sa mi v tele začala usadzovať svalovica.
"Tschhh.." Zastavil som isté vyprsknutie od smiechu pri pohľade na tie jej psie oči. Bolo to fakt hrozné.
"Som používal podobný pohľad, keď som chcel niekoho okradnúť." Podpichol som ju. Len som pokýval hlavou.
"Nie nie psie oči sa robia takto." Zakryl som si taktiež ústa jednou rukou a vyvalil som na ňu tie svoje psie oči.. ktoré boli úplne rovnakou katastrofou, ako jej pokus. Okoloidúci si musel myslieť, že máme nejaké nevybavené účty.
Pri jej veľavravnom pohľade som sa snažil prikývnuť, no nakoniec to bolo len zakývanie hlavou na znak "nie", alebo nejakého nesúhlasu.
"Počul som slová ale zmysel mi nejak ušiel, prepáč." Chvíľkové ticho.
"Ale! udrž myšlienku ešte pár dní, a povedz mi to pri spomínanom poháriku." Rozhodne som prikývol, ako keby som bol pripravený tomu vtedy pochopiť.
Poukázal som na ňu ukazovákom v pomerne priateľskom geste. Držal som ju za slovo.
"Nestavím, som v alkohole papier." Nasledovala ďalšia grimasa. Trocha pobavená, trocha bolestná. Pomaly som sa totiž stával. Chvíľku som mal slížové nohy a cítil som sa pri vstávaní neisto, no rovnováha sa mi vrátila, aspoň sčasti, a ja som sa rozhodol podať Mikoto pomocnú ruku.
"Teda ak tu neplánuješ ostať ležať." Zamrmlal som a obdaroval ju spýtavým pohľadom.
"Niič len ťa naťahujem." Uchechtol som sa a mávol som nad jej sťažnosťami rukou. Taktiež som si potočil ramenom. Bol som celý stŕpnutý. Ono ležať na tých kameňoch a tráve chcelo istú dávku vlastnej blbosti. A hlavne po boji, keď sa mi v tele začala usadzovať svalovica.
"Tschhh.." Zastavil som isté vyprsknutie od smiechu pri pohľade na tie jej psie oči. Bolo to fakt hrozné.
"Som používal podobný pohľad, keď som chcel niekoho okradnúť." Podpichol som ju. Len som pokýval hlavou.
"Nie nie psie oči sa robia takto." Zakryl som si taktiež ústa jednou rukou a vyvalil som na ňu tie svoje psie oči.. ktoré boli úplne rovnakou katastrofou, ako jej pokus. Okoloidúci si musel myslieť, že máme nejaké nevybavené účty.
Pri jej veľavravnom pohľade som sa snažil prikývnuť, no nakoniec to bolo len zakývanie hlavou na znak "nie", alebo nejakého nesúhlasu.
"Počul som slová ale zmysel mi nejak ušiel, prepáč." Chvíľkové ticho.
"Ale! udrž myšlienku ešte pár dní, a povedz mi to pri spomínanom poháriku." Rozhodne som prikývol, ako keby som bol pripravený tomu vtedy pochopiť.
Poukázal som na ňu ukazovákom v pomerne priateľskom geste. Držal som ju za slovo.
"Nestavím, som v alkohole papier." Nasledovala ďalšia grimasa. Trocha pobavená, trocha bolestná. Pomaly som sa totiž stával. Chvíľku som mal slížové nohy a cítil som sa pri vstávaní neisto, no rovnováha sa mi vrátila, aspoň sčasti, a ja som sa rozhodol podať Mikoto pomocnú ruku.
"Teda ak tu neplánuješ ostať ležať." Zamrmlal som a obdaroval ju spýtavým pohľadom.
Goemon- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 118
Join date : 03. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Mikoto Hyūga Sun Apr 04, 2021 11:08 pm
"Pche, mohla som si to myslieť že ma zase naťahuješ," zamračila som sa naňho, pričom krátko potom, ako prešiel do sedu, som sa posadila aj ja a trocha sa natiahla. Narozdiel od neho som akúkoľvek bolesť týkajúcej sa svalovky či dokonca ležania na nie príliš tomu prispôsobenom teréne ignorovala. Sila zvyku. Pobavene som sledovala Goemonovu reakciu na moje "psie očká", ktoré ani zďaleka neboli tak roztomilé a presvedčivé, aké by mali. Akonáhle však ukázal tie svoje, vyprskla som do smiechu. Goemonov psí pohľad bol presvedčivý, lenže v inom zmysle - presvedčil ma, že nabudúce by som sa tomuto mala vyhnúť a nikdy sa k tomu už nevraciať.
"Ten človek ti snáď rovno všetky svoje veci dal dobrovoľne, nie? Nevrav mi, že to reálne fungovalo tak, ako má," dodala som so smiechom. Zastrčila som si zavádzajúci prameň vlasov za ucho a uprášila si aj tak špinavé oblečenie od predošlého boja. Nebol čas sa ani vrátiť, nieto sa ešte prezliecť.
"Nechaj to tak," mávla som rukou, "pravdepodobne už meliem hlúposti z tohto stavu. Pri alkohole budeme rozoberať zauímavejšie témy!" Neholdovala som veľmi alkoholu, ale tentoraz som mienila urobiť výnimku. Bol to jeden zo svetlejších momentov blizkej budúcnosti, na ktoré som sa úprimne...tešila? Dalo sa to tak povedať. Sama som bola zmätená z prívalu rôznych pocitov, ktorým som sa viac menej vyhýbala.
"Papier? No, to mi je novinka, kto kedy videl, že by sa Hyūga ešte aj musela starať o Uchihu," pobavene som sa zaškerila. Možno bol silnejší svojimi schopnosťami, avšak tak nejak svitlo, že pri alkohole sa tieto naše role obrátia. Chytila som ho za ruku, avšak postavila som sa viac menej s pomocou vlastných síl, pretože som ho nechcela moc zaťažovať. Už tak mu viditeľne robilo problémy, keď sa snažil postaviť sám.
"Nie, nemalo by to zmysel. Čas osamote trávim efektívnejšie, než len prostým vyležávaním. Ty by si sa však mal nechať prešetriť, vážne...," venovala som mu už trocha vážnejší pohľad, pričom som si založila ruky na hrudi. Bral to na moc ľahkú váhu.
"Ten človek ti snáď rovno všetky svoje veci dal dobrovoľne, nie? Nevrav mi, že to reálne fungovalo tak, ako má," dodala som so smiechom. Zastrčila som si zavádzajúci prameň vlasov za ucho a uprášila si aj tak špinavé oblečenie od predošlého boja. Nebol čas sa ani vrátiť, nieto sa ešte prezliecť.
"Nechaj to tak," mávla som rukou, "pravdepodobne už meliem hlúposti z tohto stavu. Pri alkohole budeme rozoberať zauímavejšie témy!" Neholdovala som veľmi alkoholu, ale tentoraz som mienila urobiť výnimku. Bol to jeden zo svetlejších momentov blizkej budúcnosti, na ktoré som sa úprimne...tešila? Dalo sa to tak povedať. Sama som bola zmätená z prívalu rôznych pocitov, ktorým som sa viac menej vyhýbala.
"Papier? No, to mi je novinka, kto kedy videl, že by sa Hyūga ešte aj musela starať o Uchihu," pobavene som sa zaškerila. Možno bol silnejší svojimi schopnosťami, avšak tak nejak svitlo, že pri alkohole sa tieto naše role obrátia. Chytila som ho za ruku, avšak postavila som sa viac menej s pomocou vlastných síl, pretože som ho nechcela moc zaťažovať. Už tak mu viditeľne robilo problémy, keď sa snažil postaviť sám.
"Nie, nemalo by to zmysel. Čas osamote trávim efektívnejšie, než len prostým vyležávaním. Ty by si sa však mal nechať prešetriť, vážne...," venovala som mu už trocha vážnejší pohľad, pričom som si založila ruky na hrudi. Bral to na moc ľahkú váhu.
Mikoto Hyūga- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 157
Join date : 16. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Goemon Sun Apr 04, 2021 11:24 pm
"Nah.." Kývol som hlavou na znak že nie. Naozaj to nikdy nefungovalo.
"Ak nie, tak tu je vždy druhá možnosť.. no som moc unavený na nejaké ďalšie machrovanie." Zazubil som sa. No ako som už spomenul, žiadny sharingan sa mi v očiach neobjavil. Dal by som to ale eh..
"A navyše si potrebujem udržať nejakú tvár." Poškrabal som sa na brade a nahodil som zamyslený pohľad. Trocha hraný, no niečo pravdy v ňom bolo.
"Aspoň kým sa nám nezobudí šípková ruženka." myslel som tým Tanakiho. Na jej slová som prikývol. už stála, a tak som jej len ťapol rukou priateľsky po remene a pomaly sa otočil späť k veliteľskému stanu.
"Beriem ťa za slovo." Pár krát som sa obzrel okolo nás a snažil som sa nejakým spôsobom zorientovať v.. nejakej celkovej situácií. Nikto nevyhlásil žiaden ďalší poplach a tí čo mali robiť svoju prácu, ju aj robili. Trocha zadrhnuté hodinky, no fungujúce.
"Hmpf.. možno keď sa zobudí Tanaki. No za riťou som mal medika posledné dve hodiny. Keď sa trocha rozhýbem, tak to zas bude lepšie." Ani som nevedel či to je pravda, alebo lož. Skôr názor niekoho, kto nebol v medicíne príliš zdatný? Ostatne to znelo ako presný opak toho, čo som mal teraz robiť.
"Po tom ma na lôžko pokojne aj pripútaj." Uchechtol som sa ešte a pomaly sa vidal späť do stanu, snažiac sa nejak upraviť svoj postoj. Viac vzpriamený a tak.
"Ak nie, tak tu je vždy druhá možnosť.. no som moc unavený na nejaké ďalšie machrovanie." Zazubil som sa. No ako som už spomenul, žiadny sharingan sa mi v očiach neobjavil. Dal by som to ale eh..
"A navyše si potrebujem udržať nejakú tvár." Poškrabal som sa na brade a nahodil som zamyslený pohľad. Trocha hraný, no niečo pravdy v ňom bolo.
"Aspoň kým sa nám nezobudí šípková ruženka." myslel som tým Tanakiho. Na jej slová som prikývol. už stála, a tak som jej len ťapol rukou priateľsky po remene a pomaly sa otočil späť k veliteľskému stanu.
"Beriem ťa za slovo." Pár krát som sa obzrel okolo nás a snažil som sa nejakým spôsobom zorientovať v.. nejakej celkovej situácií. Nikto nevyhlásil žiaden ďalší poplach a tí čo mali robiť svoju prácu, ju aj robili. Trocha zadrhnuté hodinky, no fungujúce.
"Hmpf.. možno keď sa zobudí Tanaki. No za riťou som mal medika posledné dve hodiny. Keď sa trocha rozhýbem, tak to zas bude lepšie." Ani som nevedel či to je pravda, alebo lož. Skôr názor niekoho, kto nebol v medicíne príliš zdatný? Ostatne to znelo ako presný opak toho, čo som mal teraz robiť.
"Po tom ma na lôžko pokojne aj pripútaj." Uchechtol som sa ešte a pomaly sa vidal späť do stanu, snažiac sa nejak upraviť svoj postoj. Viac vzpriamený a tak.
Goemon- A-rank
- Poèet pøíspìvkù : 118
Join date : 03. 06. 16
Re: Severozápadní přístav
pro Takumi Yamada Sun Apr 04, 2021 11:48 pm
Pri Reizovej návšteve ešte stále všetko nasvedčovalo tomu, že som nebol pri vedomí. Sotva sa však otočil, aby vykročil von zo stanu, ozval sa za ním na moje pomery neobvykle tichý a odovzdaný hlas: "Počkajte." Je síce pravdou, že som mal počas jeho prehliadky zatvorené oči, no okolie som už ako tak vnímal. Zhodou okolností ma totiž vymakol akurát jak som sa už pomaly prebúdzal, no chvíľu mi trvalo, než som si upratal myšlienky a uvedomil si, čo sa to vlastne deje. Nemožno povedať, že by som sa cítil úplne najlepšie. Je síce pravda, že som už bol ako tak vyliečený, no hoci to tak nemuselo na prvý pohľad vyzerať, bol som neskutočne vyčerpaný.
Už si ani nepamätám, kedy som za posledný rok spal súvisle dlhšie ako dve hodiny. Nedalo sa nič robiť, boli sme vonkoncom vo vojne. Uvedomoval som si, že by som mal okamžite vstať z postele a opätovne sa chopiť velenia, no jak po fyzickej, tak ani len po psychickej stránke som na tom aktuálne nebol dostatočne dobre na to, aby som dokázal predstierať vodcovstvo. Musel som zo seba v prvom rade niečo dostať. "Opravte ma, ak sa mýlim, ale... vy ste od mojej sestry, je tak?" opýtal som sa neisto. Nemal som vonkoncom možnosť prehliadnuť si ho úplne a pamätať si každého člena armády bolo nerealistické. "Ak tomu tak je... chcem s vami hovoriť. Je mi jasné, že nemáme čas nazvyš... ale sľubujem, že vás nezdržím na dlho," vyriekol som a posadil sa.
Takumi Yamada- Daimyo (B-rank)
- Poèet pøíspìvkù : 49
Join date : 06. 07. 18
Strana 2 z 3 • 1, 2, 3
Naruto Stories: The Revolution :: RPG GAME :: Naruto Stories: The Origin :: Herní místnosti :: Shimo no kuni
Strana 2 z 3
Povolení tohoto fóra:
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru|
|
|