Sídlo klanu Toppu

V aktuálnom stave sa jedná výlučne o rozľahlý trávnatý pozemok nachádzajúci sa v južnej časti Tsukiyami neďaleko prístavu. Hranice pozemku z jednej strany tvorí pobrežie a vačšej zostatkovej časti lemujúce kamenné opevnenie hradby. Na pozemku sa zatiaľ nenachádzajú žiadne budovy, rovinatý terén však dovoľuje všestrannú možnosť ďalšej výstavby.

Netrvalo dlho, než sa od neho Rin odtiahla o krok a tak ho uvoľnila zo svojho zovretia. Mohol tak stiahnuť ruky späť k telu a založiť si ich na hrudi. Chrbtom opretý o vlastný múr mal tak všetko pohodlie na to, aby mohol počúvať všetko, čo si pre neho pripravila a, že z jeho pohľadu to bol poriadne obsiahli monológ. Sám už tak dlhú dobu nerozprával toľko, nie to ešte konverzoval s niekým iným.
,, Poznáte skutočne málo shinobi... honosil som sa ja technikami pri našom prvom stretnutí? Pýšil som sa pokorenými hordami nepriateľov, ktorý mŕtvolami som kráčal? Za zvukov zvonov a hromu som snáď ja sám bol ten, kto svoje meno svetu vyhlasoval?" spýtal sa jej len tak, avšak na tieto otázky nepotreboval odpoveď, pretože rovno k tomu pokrútil hlavou.
,, Neľutujem jediného prežitého dňa, nevyčítam si jediný skutok ktorý som kedy vykonal a nemenil by som jediného zranenie, ktorými bolo moje telo poznačené. Pretože to je cesta shinobi, ktorá sa v klane traduje. Bolo mojou povinnosťou sa tou cestou oddať a vzdať sa všetkého ostatné. A ja som tak urobil. Nie pre seba, nie pre klan, ale pretože to tak proste je. Svoj život so si zvolil sám." dodal a urobil krok dopredu smerom k nej, keď už tak k nemu opätovne nasmerovala pohľad a tento raz pre zmenu on narušil jej osobný priestor.
,, Senpai, nie je hanba, že vás svet skazil a z cesty shinobi ste zbehla na dráhu profesijného ninju a poddala sa pocitom... len je to nepríjemné, keď máte byť senpai." pokrčil ramenami s absolútne maličkým náznakom úsmevu, keďže pošťuchovanie si odpustiť nedokázal. Jeho myšlienkové pochody a filozofické presvedčenie siahalo oveľa hlbšie a do ešte hlbších vôd temnoty, než by bolo prijateľné aj v spoločnosti shinobi. A rozhodne by sa to asi nie príliš dobre počúvalo druhý deň od príjazdu na neznáme miesto. Ale tu to však nekončilo, všimol si, že od ich posledného spoločného stretnutia sa neprezliekla a neodolal príležitosti.
,, Ako si prajete senpai, pre prípad, žeby sa ma niekto spýtal po pravde odpoviem, že máte pre moju osobu výraznú slabosť a na pohľad, ako sa vraví... sa vám z mojej prítomnosti nezapaľujú len lýtka, ale rozpaľuje srdce samou túžbou." dodal, pretože pri ich poslednom stretnutí, keď si bral od nej zapečatenú ampulku jej na oplátku do kimona vsunul malú guličku vychladnutej lávy. Tá teraz začala zvyšovať svoju teplotu a vyžarovať vyššiu dávku tepla, pričom pomaly zachvátila kimono plamienkami.

Plánovaný zámer, ktorý Toshio mal bol absolútne zmarený a to stvorením o ktorého existencii nemal, ani len najmenšieho tušenia.
,, Keď si predstavím, že s týmto na sebe objímala to dieťa... keď si predstavím, že s týmto na sebe objala aj mňa... v podstate ja ani len netuším odkiaľ taký veľký had vyliezol a kde sa mohol schovávať, že som jeho prítomnosť nezaznamenal." sklamane premýšľal Toshio nad absolútne fatálnym neúspechom, ktorý na sebe nenechal poznať. Otočil hlavu mierne do boku, aby sa pozrel na nebezpečne a výhražne syčiaceho hada, ktorý obmotával Rin. Nie žeby mal averziu voči hadom, no tá scenéria mu dva razy príjemná nebola.
,, Moje sklamanie je väčšie, než tvoj hnev." odvetil smerom k hadovi a vrátil sa pohľadom k Rin. V hlave mu však preblesklo príliš veľa spomienok v ktorých sa hady vyskytovali, či už ako súčasť jeho tréningu prežitia alebo ako nebezpečný nepriateľ na misii. Toshio sa len pozrela bez slova na Rin a zhlboka sa povzdychol. Jedným pohybom si vyvliekol ruku z rukáva a jeho plášť potom skĺzol po jeho druhej ruke do otvorenej dlane. Ten zovrel a prehodil hore na vrchol múru.
,, Ten summon skazil všetku teatrálnosť, ktorú dokážem v svojom "poškodenom stave", ako ste vravela, nazhromaždiť. Ale uznávam porážku a preto sa toho svojho vzdávam." odvetil a zodvihol ruky podobne ako pred chvíľou mierne do vzduchu. Že nemal na sebe ten plášť aspoň chvíľu ho tešilo, z viacerých dôvodov.

Vzájomné antipatie medzi hadom a Toshio boli zjavné a očividné. Ani jeden sa nepozdával tomu druhému v žiadnom ohľade. Keďže sa had stiahol pod jej kimono, už vedel ktorej časti jej tela pri ďalšej chvíľkovej slabosti v podobe objatia sa bude musieť vyhnúť. Jeho gesto s odložením kabátu sa však nestretlo s pochopením, vyzeralo to viac, že to spôsobilo viac podozrenia. V Toshiovom podaní však nešlo o gesto porážky a uznania, ale o skutočnosť, že vo vrecku schovával niečo, čo ho už niekoľko hodín pekelne pálilo a ranilo. Mať to zo seba dole bola pre neho fyzická úľava. Rin však spomenula potenciálnu misiu a absolvovanie cesty do kancelárie hradu.
,, Ste vo velení, senpai." odvetil Toshio pri jej otázke a sledoval ju pohľadom, ako sa prechádzala popri novo vytvorenom múre. Kým ona však premýšľala nad názvom organizácie, on stihol zaceliť dieru v múre, ktorou chcel predtým deklarovať, že bránu nepotrebuje. Tak ostala integrita múru nedotknutá.
,, Ale s názvom súhlasím. Vystihuje presne cieľové zameranie náplne práce, ktorú by mala mať organizácia na starosti a prezentovaná skratka je jasná, jednoducho vysloviteľná, nezameniteľná a takpovediac aj pomerne chytľavá... ANBU. Ale rozhodne to prípadného znaku organizácie odmietam nominovať hadie prvky." zanalyzoval a nakoniec si neodpustil menšiu podpichovačnú frázu.
,, Stále mi však pripadá ANBU, ako len striktný koncept, ktorý ešte ani neexistuje. Priestory máme? Zastrašenie vedením? Financie a zdroje? Logistiku a organizačné záležitosti vyriešené? Pravidlá, zásady, výnimky a základné ustanovenia chodu organizácie? Verbovacia stratégia a výcvikové postupy a školitelia?" nadhodil na raz v jednom momente len časť otázok, ktoré mu anskočili v halve a na ktoré dúfal, že má Rin aj odpoveď.