Mizu no Tera

First topic message reminder :

MIZU NO TERA

Na hranicích Shimo no Kuni se nachází ostrov Vodního chrámu. Je to obrovský chrám nacházející se na vodní hladině, který je vybudován na podvodní jeskyni. Chrám není ničím obehnán, jen genjutsu mlhou a okolní vodou. V podvodní jeskyni se nachází tajemný démon, který uctívají vodní mniši.
Chrám je obýván vodními mnichy. 


Jezero


Chrám

Pokrčila jsem rameny, nic podrobného se v té legendě nepsalo. Lidé se tohoto místa podle všeho báli. Mlčky jsem čekala na co příjde, jestli teda vůbec na něco příjde a zahleděla se do dálky. Po jeho zjištění, že tu opravdu byl Bijuu jsem se ošila. "No..tak nevím jestli mám doufat v to, že se spíše odsud dostal a nebo že ho někdo dostal. Nikoho z nich nechci každopádně potkat." Nebyla jsem srab ale realista a lenoch. Přeskočila jsem na další rozbořenou zeď a pak na další. Snažila jsem se najít nějaká těla. "Hmm nikdo tu neumřel asi." Prohodila jsem k němu a pak se zarazila. "I když..tahle louže krve nevypadá dobře." Stoupla jsem si na špičky a znova se rozhlédla jestli nenajdu tělo. "Tělo chybí.."

Znova jsem skenovala trosky pohledem. Nic dalšího jsem ale nenašla. "No..tady toho asi už víc nezjistíme." Poznamenala jsem a skočila na další kus zdi. "Kam teď?" Položila jsem těžkou otázku a sehnula se po menší kousek zdi, akorát do ruky. Pohodila jsme si s ním a strčila ho do ruksaku. Proč? Jen tak! Protože můžu! "Jestli přece jenom hledáš je." Otočila jsme se na něj, věděl koho myslím. "Tak pokud to byla princezna a někdo další..proběhl tu boj." Přemýšlela jsem nahlas. "Po tomhle." Máchla jsem rukou po troskách. "Byli zranění. Jsme na hranici Shimo nu Kuni. Pochybuji, že by se vrátili zpět. Princezna byla prohlášena za nepřítele Shimo no Kuni. Hodně by riskovala kdyby se rozhodla zraněná vyhledat pomoc zde." Zahleděla jsem se do dálky kde začínala Yu no kuni. "Museli jít hledat pomoc jinam. Někam kde nikoho tenhle boj o moc nezajímá." Koukla jsem se na něj a pousmála se. "Tak co? Chceš tam?"
Kývla jsem směrem k Yu no kuni.

Zasmála jsem se tomu, že mi koupí suvenýr. "No jasně." Protočila jsem očima. Nešlo vůbec o to jestli se mi chce nebo ne. Já jsem neměla žádný plán, proto jsem se přidala k němu. Proto jsem se hodlala přizpůsobit. "Tak pojď." Protáhla jsem se a přeskákala ještě pár trosek, než se dalo jít normálně. "Bude to dlouhá cesta." Poznamenala jsem s povzdechnutím. "Až mě budou bolet nožky neseš mě na zádech." Oznámila jsem mu to jako hotovou věc a pokračovala.

-přesun?

Po tom, ako sa mi podarilo Kotomi v hlave spôsobiť istý životný problém a rozpor, ktorý si musela sama vyriešiť, som sa od nej predsa len stratil. Nepotrebovala ma na každom kroku a ja som na každom jej kroku ani nemienil byť. Pravdepodobne by som sa zbláznil. Potreboval som trocha vyventilovať a poznal som miesto, ktoré na to bolo ako stvorené.

A tak som sa ocitol tu. Na mieste, ktoré síce už bolo v podstate len zrúcaninou.. no kvôli istému dôvodu tu príliš ľudí nechodilo. Posadil som sa na jeden z pilierov, ktorý trčal z vody vysoko do vzduchu. Bol obohatený rôznymi ornamentami, ktoré však už zašli časom. Nemal som u seba žiadne zbrane. Nebyť toho, že sa nachádzam na xy metrov dlhom pilieri, pravdepodobne by jeden ani netušil, že som nejaký shinobi. Oblečené som mal klasické trojštvrťové čierne nohavice, jednoduché čierne tričko bez znaku, ktoré by ma identifikovalo k nejakej frakcii a to vlastne bolo úplne všetko. Prišiel som sem relaxovať a trocha si prečistiť hlavu, nie sa pobiť a niekoho zabiť. Rozvalil som sa na chrbát a len som pozeral na oblohu. Nechal som moje myšlienky voľne plynúť, no zväčša ma zavádzali na miesta v pamäti, ktoré boli nejakým spôsobom výraznejšie, než tie iné.

Sotva som stihol privrieť oči, keď som započul pomerne známy hlas. Chvíľku som rozmýšľal, či som naozaj bol tak slepý, alebo bola veľmi dobrá v hraní na schovávačku. Ostatne.. v tom som sa s ňou nemohol rovnať. Pred tým, než som jej stihol odpovedať, mohla započuť pomerne dosť neohrabaný povzdych, ktorý som sa ani nesnažil zakryť. 
"Robíš si srandu? Stále mi brní ruka... Hyuuga." Vyskočil som na nohy, no skôr do poddrepu. Ruky som si oprel o kolená a zapozeral som sa na miesto, odkiaľ sa dievčina, teda už skôr žena, ozvala. Prižmúril som oči. Bola pravda, že som ju už nejaký ten piatok nevidel, ale bol som si istý, že buď nosievala striedmejšie oblečenie, alebo k nej posledné mesiace boli viac než ústretové.

Moja poznámka bola mierená k našemu poslednému stretu, ktorý bol na bojisku.. stretu, v ktorom som na vlastnej koži okúsil, aké je to nepríjemné byť zasiahnutý Juukenom. No našťastie to bolo iba do ruku, s ktorou som najbližšie tri dni nemohol hýbať a minimálne týždeň som s ňou nebol schopný koncentrovať chakru. Samozrejme mi to mohol niekto vtedy vyliečiť.. ale tá moja blbá hrdosť..
Na jej poznámku o prechádzke som prikývol. "Ešte že som sa sem neprišiel prechádzať." Pousmial som sa. Bol to podivný úsmev, ako keby som za ním niečo skrýval. Možno trocha výzva, niečo na štýl - vieš to aj lepšie.

"A ak hádam správne, ty si sem neprišla pre Kanu natrhať fialky hm?" To bola zas skôr rečnícka otázka, keďže tu fialky nerástli. Nie že by som ich rád nevidel na pohrebe už spomenutej osoby.

Pokrčil som ramenami. "Poznáš to.. radosti a strasti v práci.." Odvetil som jej na poznámku o oku. Bola pravda, že som jej po očiach vtedy šiel. Keby že je hocikto iný, aj by o ne prišla.. ale vďaka jej reflexom som jednoducho mal problém prekonať jej obranu aj cez fakt, že som dokázal predvídať jej pohyby.. a keďže genjutsu na tie oči nefungovali.. hej, bol som vtedy trocha iritovaný.
".. a dnes u seba nemám tanto." Pokrčil som ramenom. Aj vtedy som sa držal stranou, minimálne na dĺžku môjho tanta, ale preferoval som aj dĺžku mojich katonových techník.

Na chvíľku som sa odmlčal a pohľad som uprel niekam k zrúcaninám chrámu. Bolo vidieť, že jej na tú otázku sám odpovedať tak úplne neviem. 
"No, stavím sa, že by sa tu nejaký trojzubec našiel..." Ostatne to bol vodný chrám.. v ktorom v minulosti prebývali vodný mnísi a chvosty sanbiho trocha trojzubce pripomínali.

Musel som sa úprimne zasmiať. Spokojne som si z drepu sadol na zadok a nohy som len zvesil cez okraj stĺpu, na ktorom som sedel. Ako keby som úplne zhodil svoje garde, no vedela, že to nie je tak úplne pravda. Moje telo bolo uvoľnené, no za to pripravené vyraziť, ak by bolo treba.
"Hej, vidím že obaja máme svoje problémy so svojimi veliteľmi." V podstate som jej tým naznačil, že hej, tiež máme s Kotomi svoje dni. Teda v rámci čisto profesionálneho vzťahu.
"Yeah? Tak.. môžeš začať. Rád si to pozriem." Naklonil som sa trocha dopredu a rukami som sa znova oprel o kolená, očakávajúc.. kto vie čo? Začne tu tancovať? Naozaj som nikdy nevidel Hyuugu trénovať, len som s nimi pár krát bojoval. Teda väčšinu mojich skúseností s nimi mala na svedomí práve Mikoto.

Trocha neprítomne som prikývol. 
"Chudák to pes." Zľahka som sa uškrnul, snažiac sa si v hlave nejakým spôsobom usporiadať podobnú predstavu. No moc to teda nešlo.
"Ha - ha - ha." Odfrkol som, no viac pobavene než podráždene. Pomaly som sa prehúpol cez okraj stĺpa a čochvíľa som bosky dopadol na hladinu vody, z ktorej stĺp trčal. Teraz som sa na ňu pozeral dosť zdola. Celkom nezvyk, keďže som bol o niečo vyšší.
"Úprimne o tom viem viac, než by som chcel vedieť." Pokrčil som ramenom. "Sanbi, trojocasý chakrový démon.. jeden z deviatich žijúcich beštií... úprimne neviem, pre čo sem tí kreténi išli a pre čo ho vyrušovali ale.. keby že tu som ja, dopadlo by to inak." Nechcel som priam povedať, že by som si Sanbiho ochočil ale.. určite by tam pri tom moja veliteľka nemusela umierať. 
"Predsa len.. dva roky do zadu tento chrám v podstate ešte stále stál.. a teraz?" Spravil som pár krokov niekam stranou, sledujúc v podstate rozpadlinu. ".. trosky." Lenivo som si povzdychol. Mal som takéto miesta rád. No mal som ich radšej, keď sa rúcali pomaly, postupom času a nie kvôli tomu, že niekto nezvládne boj so svojim vlastným egom. No o tom radšej neskôr.

Naozaj som vyzeral sklamane.
"Naaah.. naozaj? A ak ťa k tomu dotlačím?" Zľahka som sa uškrnul. Kto vie.. bola to výzva? Každopádne tam odtiaľ zhora, mohla zaregistrovať, že sa uškŕňam. Provokačne, tak trocha ako chlapec.. oh a taktiež mohla zaregistrovať koncentráciu v mojich očiach, v ktorých sa objavil sharingan.

Poznámku o lákaní predstave mať byakugan som bral mlčaním, pretože ma úprimne ani len nenapadlo, že by tým mohla myslieť mňa. Bol som predsa len hrdým členom klanu Uchiha.. kradnúť niekomu oči, to bolo tabu. Teda.. ak som nerátal vlastne´ho brata ale to bol iný prípad!

No po tom sa téma naozaj obrátila k démonovi. Nechcelo sa mi moc o ňom hovoriť, skôr som jej.. odvetil. Skočila ku mne a mne sa na tvári objavil slabý úsmev. 
"Neviem, aj keď by som veľmi rád videl do druhých ľudí.." Poťukal som si prstami na spánok, no skôr som tým chcel poukázať na sharingan. 
" .. tieto oči niekedy vidia úplné hovno." Pokrčil som ramenami. 
"Mňa sa nepýtaj... nie som z tých, ktorý by ju slepo nasledovali.. a ktorých očarila roztomilou tváričkou.. naaah nie je môj typ." Pokrčil som ramenom. Bola pravda, že som ju celkom rád podpichol.. proste nadhodil nejakú takú návnadu, po ktorej zatiaľ vždy dychtivo skočila. Až ma to desilo. No späť k pomerne lepšej téme. Spravil som taký polkrok dozadu a zľahka som sa naklonil, pozerajúc sa na Hyuugu cez obočie. Ruky som spustil pozdĺž tela a snažil som sa .. no vyzerať ako hrozný gangster, nie že by mi to až tak vychádzalo. Skôr som si v realite z takých ľudí robil celkom srandu.
"O tom sa snažíš presvedčiť sama seba Hyuuga?" Vyceril som zuby. "Hej hej nedotlačím.. nemám ako, ale stále si zliezla sem.. skrátila vzdialenosť.. koľko ti bude chýbať krokov.. štyri? päť? To je koľko sekúnd? jedna?" Rozanalyzoval som situáciu.
"Ou.." Zložil som ruky tento krát do seba atrocha som si pokrupal hánkami. 
".. niečo mi hovorí že si zatancovať chceš."

Prevrátil som očami. Hej, bolo dobré vedieť, že Hyuuga taký problém nemá a že vidí do ľudí a veci okolo. Asi si ju niekedy najmem, keď sa budem rozprávať s tými Senju magormi ktorí sa u Kotomi usídlili.
"Oh.. ja som hovoril o Kotomi." Poupravil som sa. Bola pravda, že niekedy som odpovedal len polovične. Ako keby som poniektoré otázky nepovažoval za dostatočne.. no, hodné k odpovedi? Alebo proste nepotrebovali odpoveď. No a po tom tu vzniklo nedorozumenie. No ešte skôr, než sme sa stihli zamotať, ma celkom prekvapil jej postoj. Teda.. musela si veriť. Respektívne musela aspoň trocha veriť mne? že sa nepokúsim o naozaj zákerný shit.
"Uf.. hej?" Zľahka som sa pousmial a pomaly som sa tiež vyrovnal. ".. úprimne som dúfal, že odmietneš?" V podstate som sa snažil implikovať, že celkom pokazila moje plány. Hej, určite.. provokoval som, ale dobrovoľne dostať na hubu? Ja by som ju neporazil bez toho, aby som ju mal v pláne priamo zabiť.. a to som v pláne nemal ani pri našom poslednom, pomerne dosť vojenskom stretnutí.
"Si si istá? Ako.. čoskoro sa pravdepodobne táto vojna zas rozhýbe a na boj bude dosť času po tom.. hehe.." Snažil som sa z mojich slov vycúvať. Čo mohlo byť vtipné.. aspoň pre ňu. Predsa len, posledné roky bola obklopená prevažne samuraimi, ktorí takéto správanie príliš neakceptovali.

Doslovami nad hlavou zakrákala vrana. No.. nie tým divným spôsobom, bola jedna z mojich a ja som vedel, že sa mi ale že fest vysmieva. Ešte aj tá tónina - krá-krá-krá.. úplné háa-háa-háa. No a ja som sa nad svojim životom na chvíľku pozastavil. Vždy som bol v tom, že som bol celkom inteligentný.. no možno práve toto čo sa stalo teraz bol dôvod, prečo som nikdy nebol vo veliteľskej pozícií a ani som tam byť nechcel.
"O tom sa nemôžem hádať." Priznal som nakoniec, keďže pretvarovať sa chcelo proste veľa energie.
"Chlapče.. pff.. som pravdepodobne starší než ty hej.." Založil som si ruky nespokojne nahruď.
" .. oh ale keď sa cítiš ako stará duša." dodal som nakoniec. Nemohol som to predsa nechať len tak bez odvety.
"Yeah bude, well.. kým je toto podivné prímerie alebo ako to nazvať, chceš niečo podniknúť?" Dodal som s úškrnom. Bola to v podstate pozvánka na rande ? Kto vie. Ale rozhodne by som si s ňou vyrazil ešte pred tým, než budem nútený sa s ňou dorezať kvôli egu ženskej, ktorá si myslí že má 18 a je neuveriteľne krásna a ženskej, ktorá si myslí, že má reálne na to viesť zem.

Bolo trocha divné tu len tak stáť, čumieť na ňu a rozprávať sa s ňou. Fakt, mohol som pripomínať nejakého strašiaka, snažiaceho sa neúspešne odstrašiť kŕdeľ až príliš inteligentných vrán. Žiadna iná mimika, len neustále zakladanie rúk a kto vie čo všetko.
"So mnou niečo určite plieska, ale pubertou by som to nenazval." Pokýval som hlavou a s ľahkým úsmevom som kývol, že no nech ma následuje, ak chcela. 
"Môžme ísť dam.. počul som, že to má aj celkom rozsiahli podzemný systém.. rôznych vodných jaskýň a somarín.. možno tam bude nejaký ten trojzubec." Prešiel som spokojne popri nej a mal som čo robiť, aby som sa nerozbehol. K čomu bola ľuďom rýchlosť, keď ju nevyužívali. 
"Yeah.. zväčša pekná tvárička funguje.. až to začínalo byť príliš ľahké.." toto však bolo skôr konštatovanie, ktoré patrilo odo mňa, mne. No pravdepobne ho započula aj ona. Nie naozaj. Koľko krát by stačilo povedať "Uchiha" a dievčatám sa samé rozväzovali kimoná ? Bolo to až choré..