Heiwa no Tera

"Hm...," zamyslela som sa. Mal pravdu?
Má. Len vďaka nemu si tým, čím si...náš Shin, ozval sa známy hlas v mojej hlave. Kitsune, ktorá sa ozývala sem a tam. Semtam sa vyriadila na chudákovi pocestnom, ktorý náhodou zablúdil do týchto lesov, alebo skôr...do jej teritória.
"Je to možné...," pokývala hlavou. Predsa len, keď sme sa stretli, bola som len akousi divou ženou, ktorá sa nezaujímala o takéto veci. Vraždila som, neschopná ovládať Kitsune, a užívala si. Nemala som rodičov, ktorí by ma niečo naučili, moje detstvo celkovo bolo nezvyčajné. Pri jeho otázke som zbledla, niekam sa rozbehla a po chvíli sa vrátila.
"Nie...posledný alkohol sme vypili predvčerom?" hlesla som. Ani mi nenapadlo ísť zaobstarať nejaké zásoby. Kľakla som si k nemu a rukou mu prešla po jeho hebkých vlasoch, snažiac sa ho utíšiť.
"Ale...ale...môžem niekam na rýchlo zabehnúť, nebude mi to trvať dlho," navrhla som mu, značne odhodlaná splniť mu čokoľvek, čo si bude priať.
A možno ma necháš sa trocha zabaviť...?
Moooožno?

Spokojne som zavrnela, keď sa samovoľne oprel o moje rameno, pričom som pokračovala v jemnom hraní sa s jeho hebkými vlasmi, a následne ma pohladil po líci, na čo som reagovala privretím očí. Bola som značne spokojná, a Kitsune takisto. Tento chlap bol ozaj špeciálny - snáď jediný na svete, ktorý dokázal skrotiť obe moje stránky.
"Eeeeew, Doshi-samaaaaa...? To bude znova  nejaká otravná misia určite," prevrátila som otrávene očami. Reálne, v tejto organizácii som ostala len kvôli Shinovi. Ak by sa mu čokoľvek stalo...čo bola neprípustná možnosť, pretože jediná možnosť, ako sa k nemu dostať, by bolo len cez moju mŕtvolu; alebo ak by sa rozhodol odísť, odišla by som tiež.
"Na druhú stranu, aj Kitsune potrebuje trocha vyvetrať, taaaak bude možno zábava? Aj keď trváš na tom, aby sme sa ľuďom vyhli, s čím súhlasím, niekto zrovna môže mať nešťastný deň a stretnúť nás," ťažko povedať, či som tým myslela mňa a Shina, alebo mňa a Kitsune, alebo všetkých troch, keďže ja som bola tá, ktorá bola schopná niekoho zavraždiť vez akéhokoľvek dôvodu, len preto, že mi to v danom momente príde skrátka...dostatočne zábavné. Zachytila som jeho pohľad, poznala som ho už dlho, rozumela som mu.
"Neboj, nenechám svojho Shina ani na chvíľu samého, ak si to nebude sám želať," uistila som ho s úsmevom. Možno som sem tam zmizla, ale nebolo to časté, a tak isto, nebolo to dobré ani pre mňa. Nevedela som si predstaviť, že by som fungovala rovnako ako predtým.
"Takže pripúšťaš obe možnosti, áno?" znova sa mi zablysklo v očiach.
"Tak to by sme nemali otáľať, mám chuť sa trocha zabaviť," bohvie, či to Shin myslel vážne, ale aj ten tréning bol pre mňa prijateľnou a zábavnou možnosťou. Samozrejme, len tréning s ním. S niekým iným by to dopadlo katastroálne, ale nie pre mňa. Zároveň sa mi od neho moc však nechcelo.

"No, obaja zrejme zdieľame rovnaké pocity k pobytu v Kyosante, ale má to svoje výhody," napríklad to, že som sa nemusela báť, že by kvôli mne mal problémy a že som mohla ostať po jeho boku, ako jeho malá verná, pre iných nebezpečná líška. Pustila som ho a ladne vyskočila na nohy.
"Skôr ja tebe za to, že si nás našiel a ukázal aj iný spôsob života," priblížila som sa k nemu tak, aby sme od seba boli nebezpečne blízko, pričom rukami som sa opierala o stenu tak, aby skrátka nemohol ujsť.
"Pochybovať o tebe? Myslím, že za ten čas, čo spolu cestujeme, si mi dokázal, že o tebe a tvojich schopnostiach rozhodne pochybovať nemôžem," aj keby, bola som tu od toho, aby som ho chránila. Nedovolila som nikomu, aby sa ho dotkol. Patril mne a Kitsune.
"Pokúsim sa, ale nič nesľubujem. Vieš, že...," nachvíľu som sa odmlčala, postavila sa na špičky.
Mmmmm..., ozvalo sa pokojné mrnčanie v mojej mysli.
"...to preferujem natvrdo," šepla som mu do ucha, následne som sa tak škodoradostne uchechtla a odtiahla sa. Znelo to kdejako, mohol si to vysvetliť po svojom. Dvojzmyselné narážky boli bežnou súčasťou mojej komunikácie s ním. Mrkla som naňho provokačne, obula sa a vyšla von.

Oprel som si hlavu o stenu, slabo sa usmievajúc. Nebol to vystrašený úsmev, skôr ten, ktorým sa usmieva dieťa, ktorého pri niečom prichytili.
Nadýchol som sa, že niečo poviem ale.. radšej som si to rozmyslel. Zatvoril som zas ústa a preglgol som. Jemne som nafúkol líca, otočil pohľad inam. Bolo to s ňou ťažké, hlavne keď robila.. toto.
Do tváre mi stúpla červeň.
"Chmmpff.." Zamrmlal som neurčito a trocha som sa ošil. No a po tom ma "pustila". Žmurkla, Vyšla von.. a ja som tam chvíľku ostal, pozerajúc sa na strop.

Čo si to doniesol do môjho života hm?
Z ľahkosťou som sa odrazil od steny a tak nejak nabral rovnováhu. Pár krát som postískal vlastné líca, skontroloval som svoju psychickú pohodu a vyššiel som za Aiko von.

Pred tým, ako som prešiel dverami, som si z ramien stiahol haori a nechal ho vnútri. Príliš dobre som vedel kam toot bude viesť a aj keď by mi Aiko nikdy neublížila, zväčša sa táto nepísaná podmienka viazala na moje telo, fyzické telo.. všetko ostatné bolo eh..

"Okaaay! Najlepší mních náboženstva Shinto prichádza!" Tleskol som si nad hlavu a vystúpil som von. Rád by som povedal že som vyskočil, spravil salto a veľmi cool dopadol na zem ale.. nie, len som tam dokráčal. Spojil som ruky k sebe, otočil sa na Aiko. Až trocha zaľúbene som sa usmial a zľahka som sa jej poklonil.
"Budeš mojou tanečnou partnerkou Aiko-san? Kitsune?" Spýtal som sa ich oboch, pri čom do môjho hlasu vstúpilo trošku tej provokácie.

Zaujala som svoje miesto a odtiaľ so záujmom pozorovala Shina. Prehliadla som si ho od hlavy po päty a späť, nevynechávajúc žiaden detail, očarená.
Shin...
Opätovala som mu úsmev a zo slušnosti sa uklonila, ako pred každým našim tréningom. Očividne som sa za tie roky naučila nejakej tej slušnosti, predovšetkým voči nemu. K iným ľuďom som nechovala toľkú slušnosť ani rešpekt. Zastrčila som si prameň neposlušných vlasov. Pri jeho otázke som pocítila zvláštny impulz. Od Kitsune.
Som na rade.

"Bude mi cťou byť dnes tvojou tanečnou partnerkou," zneli som rovnako, avšak moje bielka sa zafarbili na čierno a zreničky sčervenali. Cítila som, ako zdravý rozum zahmlievajú rôzne negatívne pocity, konieckoncov ako vždy, keď som vo väčšom množstve absorbovala prírodnú chakru. Kitsune pomaly ale isto preberala kontrolu. Shin ale vedel, že sa nemusí báť.
"Čo myslíš? Kto bude dnes ten...dominantný?" Lišiacky sa jej zalesklo v očiach, avšak neurobila prvý krok. Jazykom si prešla po dolnej pere, ako keby bola hladná. Aj bola. Po ňom.

Pery sa mi roztiahli do širokého úsmevu, v ktorom bolo vidieť dvojicu ostrých tesákov. Zdalo sa, že aktuálny príjem prírodnej energie sa udržiava na nízkych hodnotách. Kitsune to kontrolovala tak, aby jej bolo čo najpríjemnejšie zabávať sa. Nebol dôvod meniť sa na vraždiace monštrum.
"Páči sa mi tvoje zmýšľanie, Shin-kun...," preniesla som len tak mimochodom, značne ovplyvnená Kitsune samotnou.
"Mladý, skazený a...natoľko príťažlivý...," zablysklo sa mi v očiach. Z môjho vyjadrovania sa a celkového pôsobenia sa dalo vyčítať, ako veľmi som bola Shinom posadnutá. A nie len ja. Kitsune na tom nebola o nič lepšie. Akonáhle odštartoval náš "tanec", silný impulz od Kitsune ma prinútil postaviť sa na štyri a následne sa odraziť proti nemu v dosť vysokej rýchlosti, ako predátor na svoju korisť, s cieľom ho povaliť a pre tentoraz dokázať svoju dominanciu. Cítila som ako mi stúpa adrenalín, bol to náš živel - súperenie, či už reálne alebo hravé, aj keď so Shinom to bolo vždy predsa len čosi špeciálne.

Vstup do akejsi bariéry som neregistrovala, alebo teda skôr, neprikladala som jej žiadnu pozornosť. Poznala som jeho bojový štýl, a on poznal môj. Nešlo o nič viac, než len o zábavu. Pre mňa a Kitsune. Ale predovšetkým pre ňu. Keď ma uprostred letu zasiahla tá jeho špecifická technika, päsť tvorená zlatou chakrou. Nebolelo to, samozrejme, že nie. Vlastne, v akomkoľvek štádiu som bolesť vnímala inak a nie tak intenzívne...a v kompletnom berserk móde už vôbec nie. Ozval sa tichý, hravý smiech, keď ma teda odrazil späť a pristála som na zemi.
"Tak znova a rýchlejšie, drahý...," naklonila som hlavu na stranu a mrkla naňho, následne som sa prehla, jednou rukou sa jemne dotýkajúc zeme, a...odrazila sa. Tentoraz rýchlejšie, divšie, ťažšie predvídateľnejšie, pričom sa sem tam ozýval tichý chichot. Pár metrov pred ním som sa odrazila prudko do strany a pokúsila sa ho povaliť takto zboku. Viditeľne som si užívala fakt, že som si jeho...blízkosť musela vybojovať. Vnášalo mi to správnu hladinu adrenalínu do krvi, ktorý, povedzme, neskôr našiel aj iné využitie.

Môj výpad sa zdal byť o niečo efektívnejší, ale nie dostatočne efektívny na to, aby som sa k nemu čo i len priblížila. Niekoho by to možno naštvalo, ale ja som vyzerala pobavene, predovšetkým keď ma od seba znova odstrčil jednou z tých jeho špeciických chakrových rúk, na čo som narazila do bariéry a tá ma odstrelila zase späť na zem. Pristála som na všetkých štyroch.
"Ale, ale...niekto sa nám tu hrá na nedobytnú pevnosť," zaškerila som sa, pričom som znova naňho vycerila dvojicu tesákov. Shin si zrazu mohol všimnúť, ako mi postupne narástla dvojica uší, ruky sa jemne predĺžili, jemne pripomínajúc tie, ktoré som mala vo svojej finálnej podobe, nohy zosilneli. Ľahkú premenu zavŕšil dlhý chvost, ktorý mi pomáhal lepšie udržiavať rovnováhu. Niektoré časti môjho tela, predovšetkým prsty rúk a nôh jemne stmavli, pričom chvost bol kompletne tmavý a jeho štruktúra napodobňovala lísčí kožuch.
"Čím tvrdšie, tým lepšie...čo povieš, Shin-kun?" Uchechtla som sa. Prikrčila som sa, pričom zem pod mojimi rukami a nohami začala jemne praskať, ukazujúc, ako veľmi moja sila narástla, a vyštartovala proti nemu, tentoraz však opäť rýchlejšia a lepšie prispôsobená na jednotlivé manévre. Pôvodne ma možno zastavil so svojou špeciálnou technikou, avšak tentoraz som konala nepredvídateľne. Aj keď mu bariéra pomáhala vnímať moju polohu, nedokázala efektívne predvídať, kedy sa zastavím a kde skutočne zaútočím. Raz som bola za ním, krátko potom inde. Raz to vyzeralo, že zaútočím, potom sa z toho vykľul len hravý smiech, pretože ak sa Shin pripravil na protiútok, zasiahol...nič. Snažila som sa ho zmiasť.
TERAZ!
Vyhliadla som si moment, kedy sa mi zdalo, že bude Shin najzraniteľnejší. Skočila som po ňom ako predátor, dúfajúc, že ho konečne chytím. Necítila som nič, len šialenosť a smiech, ktorý sa mi v hlave ozýval. Obe sme verili, že sa to podarí. Obe sme ho konečne...chceli chytiť.

MÁME HO!
Rukami som zachytila jeho oblečenie, pričom sila môjho nárazu bola dostatočne veľká na to, aby som ho povalila na zem, aj keď sa možno snažil nejako si udržať rovnováhu. Víťazoslávne som sa zaškerila.
"Gomen za trocha nepríjemný pád, snažila som sa byť čo najmiernejšia," uchechtla som sa, aj keď je možno pravda, že zrovna najmiernejšia som nebola. Vedela som však, kde sa zastaviť, aby som mu neublížila. To by som sebe ani Kitsune neodpustila.
"Dostatočne rýchla a silná na to, aby som si vždy vedela vziať to, čo chcem, že, Shin-kun?" uchechtla som sa, na poškrabkanie reagujúc takým zvláštnym, ale spokojným piskľavým zvukom.  Naklonila som sa nad neho, sledujúc každý detail jeho tváre. Prstami som prešla po jeho líci, zotierajúc kvapky potu, pričom mohol cítiť ľahký dotyk pazúrov, ktoré mi vplyvom Senninky narástli. Následne som prstami skĺzla ku krku, kde som prešla po tepne, skrz ktorú bolo cítiť tep. Fascinovalo ma to. Nahla som sa k nemu.
"Šach mat," šepla som mu do ucha, následne som mu zaborila tvár do vlasov a zmyselne prešla lícom po tom jeho. Bolo viac než jasné, že nemal veľmi na výber.

"Mhmmm," privrela som oči a zastrihala ušami. Bolo príjemné od neho počuť pochvalu, cítila som, ako sa mi niekde v oblasti hrudníka rozlialo príjemné teplo. Keď poukázal na to, že by som mala viac používať svoju hlavu, mohol si všimnúť, že mi pomaly mizne zvláštne tmavé sfarbenie na rukách, že ich tvar sa formuje späť na ľudský. Oči však stále ostávali čierne s červenými zreničkami. V jeho blízkosti som bola vždy tak dokonale pokojná a schopná sa ako tak držať pod kontrolou. A ak nie, tak Kitsune, ktorá ho zbožňovala rovnako ako aj ja, si ho chránila a nedovolila, aby mu akokoľvek bolo ublížené. Nosom som sa dotkla toho jeho a následne sa trocha vzdialila, pričom som sa usmiala, takmer dokonale príčetná.
"Boha," odvetila som promtne, potom som sa na chvíľu zamyslela.
"Si to jediné, čo mám, Shin-kun. Jediný človek, ktorý ma vidí takú, aká som...alebo sme," pousmiala som sa. Pôsobila som pokojnejšie, menej divoko, napriek tomu mi však v očiach horelo niečo zvláštne.
"A jediný, ktorý vo mne vzbudil tak silné pocity, aby skrotili aj Kitsune...," šepla som. Začal padať dážď.
Bariéra sa uvoľnila...? Uvoľnil ju sám? Bol unavený? Nezdalo sa však, že by mi ten dážď nejako extra vadil, naklonila som sa tak, aby dopadal na mňa, nie naňho.
"Vadí ti to snáď?" Potmehúcky som sa usmiala. Boh vie, na čo som sa pýtala...možno na ten dážď? Alebo snáď na to, že si na ňom sedím...?

Shin si to možno nevšimol, keďže bol zahltený...svojou obľúbenou činnosťou, avšak ja som sa v tichosti pohybovala po tejto..."svätyni", bez toho, aby som mu vôbec dala vedieť o tom, že som už vstala. Oblečená v tmavom, jednoduchom kimone, som si urobila ľahké raňajky. Umyla som sa, upravila sa, učesala som si hrivu a upravila ju. Bola som však neprirodzene mĺkva a...podivne chladná. Potichu som prechádzala chodbou. Uprostred cesty som sa zastavila a uprela krátky, skúmavý pohľad na Shina, ktorý si práve odfukoval z fajky. Povzdychla som si a rozhodla sa v ceste pokračovať. Ak by sa ma Shin rozhodol hľadať, našiel by ma vysedávať na okne, jednou nohou von, čítajúc knihu.