Hashirův dům

Spokojne som v kuchyni pripravovala večeru, potichu si pospevujúc nejakú melódiu pesničky, ktorá nebola pre tieto končiny známa. Zvykli sme ju spievať na slávnostiach. Nebola som však tak hluchá, aby som nezaregistrovala nejaký tretí hlas. DO rozhovoru som sa však nemiešala. Nebolo to potrebné, nech to už bol ktokoľvek, či už Majordomus, nejakých ich kamarát či známy. Mala som však z nejakého dôvodu nejaké zlé tušenie a dokonca som cítila vo svojom vnútri...prítomnosť.
Nanabi? Nič. Ticho. Bola som si však istá, že to bol on. Lenže na čo reagoval? Zamračila som sa, avšak nenechala som sa ovplyvniť zlými predtuchami. Počas ich rozhovoru sa jedlo dokončilo, všetko som pripravila a uložila jedlo na stôl, ako som to trocha aj ozdobila, zapálila sviečky, a podobne. Potrpila som si na detaily. So spokojným výrazom som sa vybrala späť do obývačky, kde mi však úsmev zamrzol na tvári.
"Raijin?" oslovila som ho. Nemusel mi nič povedať, cítila som z neho, že nie je v poriadku, že skrátka ho niečo trápi, možno až veľmi. Vykročila som k nemu, sadla si na kraj kresla a jednu z jeho rúk vzala medzi tie svoje. Moje packy boli v porovnaní s tými jeho hrozne malé, ale malo to svoj efekt.
Vravel mi, že mám byť nádejou, že?
"Niekedy vnímame veci temnejšie, než sú. Niekedy máme pocit, že celý svet ide proti nám a všetko, čoho sa dotkneme, sa rozpadá," usmiala som sa naňho povzbudivo. "lenže nie ste na to sám. Možno nedokážem pomôcť vyriešiť čokoľvek, čo vás trápi, ale môžem vás ubezpečiť, že tu budem vždy, ak to budete potrebovať. Okrem iného, aj na tej najtemnejšej oblohe žiari vždy hviezda, hm?" Zdvihla som pohľad k Hashirovi, potom späť na Raijina.
"Večera je hotová," oznámila som im s úsmevom. "Mali by sme aspoň tento večer vypustiť temné myšlienky z hlavy a plnohodnotne stráviť čas, nie?" Opýtala som sa so širokým úsmevom na perách. Na ten tretí hlas, ktorý som matne počula až do kuchyne, ale nerozumela som mu, som sa nepýtala. Nechcela som štuchať ešte do osieho hniezda, a koniec koncov, nebolo ma do toho nič.

Uchechtla som sa.
"To, že som 15-ročná neznamená, že som hlúpa," upozornila som ho s veľmi dôležitým výrazom v tvári, ten mi však dlho nevydržal. Znova som sa usmiala a pokrútila hlavou, uvedomovala som si svoju neskúsenosť v mnohých ohľadoch, avšak milé slovo padne dobre vždy. Hashiru ma pohladil po hlave. Bol to príjemný pocit.
"Uhm! Snáď som nevarila preto, aby sme sa nenavečerali pokope!"
Keď vás tak počúvam, kto vie, kedy budeme mať najbližšie vôbec možnosť sa spolu navečerať. Vyrazila som späť a ukázala na pripravený stôl s miskami plnými voňavého ramenu, ktorý som milovala. Jedávali sme síce častejšie jedlá z morských plodov, avšak tie tradičné špeciality neobišli ani nás.
"Myslím, že vás rodičia učili, že pravidelná strava je dôležitá k tomu, aby ste boli silný a zdravý!" Oznámila som mu, prisadla si k stolu a s paličkami v ruke čakala na oboch. Žiadne také, že sa človek ani nenavečerá, aj keď, možno by mi to ani nevadilo. SKôr som chcela nájsť zámienku, aby tu Raijin mohol ostať ešte o niečo dlhšie.

Odchod Raijina bez večere ma ozaj sklamal, avšak rozumela som, že má povinnosti. Tá večera vtedy však aj napriek tomu stála za to, strávili sme ho smiechom a spoznávaním sa. Nerozprávala som o sebe len ja, ale aj on. Každopádne, bol to posledný takýto večer.

Za posledný mesiac sa toho pre mňa nezmenilo veľa. Stala som sa súčasťou Hashirovho klanu - Mitsuki, meno, ktoré pripadalo môjmu najlepšiemu kamarátovi ešte z domova. Brala som to ako poctu, niečo, čo mi ho bude pripomínať. Započala som aj svoj tréning. Moja sestra nebola kedysi jediná, kto si všimol, že mám talent na Ninjutsu a dokážem sa učiť relatívne rýchlo, ako aj veľmi rýchlo na moju hodnosť skládať pečate. Zistila som, že mojou primárnou podstatou je Katon - ohnivý element, a naučila sa patričnú techniku k nemu. S Hashirom a Sayokuom, mojim novým tímovým partnerom, sme šli aj na spoločnú misiu, ktorú sme úspešne splnili.

So stratou rodiny a domova som sa vyrovnávala ťažko, ale predsa. Častokrát som v noci počas spánku z nejakého dôvodu počula bolestivé výkriky svojej sestry, kvôli ktorým som sa málokedy vyspala nejako kvalitne. Nesťažovala som sa ale. Znášala som svoj údel statočne a potichu, snažiac sa myšlienky otáčať iným smerom, čítala som veľa kníh a vzdelávala sa, pričom som sa ako tak snažila vychádzať so Sayokom, aj keď som mala určité zábrany. Nie preto, že by mi vadil, skôr ma mátala minulosť a...skrátka som bola opatrná.

"Hai, hai!" Vyletela som zo svojej izby, keď som začula, že na nás Hashiru zavolal. V celom dome bolo cítiť jedlo a keďže som bola samozrejme hladná, ponáhľala som sa do kuchyne. Tešila som sa aj na to, že uvidím Hashira, lenže on sa znova vytratil skôr, než som ho stihla pozdraviť a poďakovať sa. Mal povinnosti svoje. S povzdychom som si prisadla k stolu a rýchlo pripravené raňajky zjedla. Následne som postavila vodu na čaj, pripravila dva hrnčeky, pridala zmes, a po zovretí ich zaliala. Vzala som obe do ruky, jeden som nechala vedľa Sayokových raňajok, a ja som sa medzitým presunula do obývačky s knihou, ktorú som si od Hashira požičala. Sadla som si do kresla, roztvorila knihu a začítala sa do nej, pričom som si sem tam odpíjala z čaju.

Do knihy som sa značne začítala, dokonca tak, že som si ani nevšimla, že môj pohár je prázdny a neodpíjala som si už z čaju, ale zo vzduchu. Bolo to naozaj zaujímavé čítanie. Keď ku mne Sayoku prihovoril, trhlo mnou, pohár mi vypadol z ruky a rozbil sa.
"Aaaaaaa, som to ja ale nemehlo!" zbledla som, vystrelila som do kuchyne a vrátila sa aj s metličkou so zmetáčikom, rýchlo to odpratala a potom vysypala niekam do koša.
"Fuuuuh, dúfam, že si to Hashiru nevšimne, že som mu rozbila už deviaty pohár tento mesiac," zaškerila som sa, poniekiaľ krivo. Povzdychla som si a sadla si späť do kresla, pričom som otočila knihu tak, aby videl na obal. Bolo tam napísané - Muhamado Rektardo - Mein Covid Kampf. Bola som prekvapená, že som niečo také v Hashirovej knižnici našla, bolo tam však neskutočne veľa kníh a táto bola kupodivu veľmi zaujímavá a veľmi poučná.
"Čo máš dnes v pláne ty?" Pousmiala som sa naňho, pričom som si položila záložku tam, kde som prestala, a knihu zatvorila. Nebudem predsa čítať, keď mám spoločnosť.

Zamyslela som sa.
"A to je zlé?" Opýtala som sa Sayokua, keďže vyzeral tak znechutene. Vedela som, že pochádza z nejakej bohatej rodiny, ale predsa. Knihu, ktorú mi popísal, som v živote nevidela, ale človek, ktorý na nej bol vyobrazený, bol iste zaujímavý jedinec. Dokonale som si ho vo svojej mysli predstavila.
"Satarin alebo Sutarin, to je jedno, rozhodne sa na to pozriem, ďakujem za typ!" Možno by som ju našla aj v Hashirovej knižnici! Diskusia o knihách však tak rýchlo skončila, ako aj začala. Mala som rada knihy a dokázala som o nich rozprávať aj hodiny, lenže Sayoku zrejme taký typ nebol. Pri spomienke  jeho narodenín som sa pousmiala.
"Nemusíš si robiť, Sayoku-kun, myslím, že ani ja, ani Hashiru si na také veci nepotrpíme. Ale pokiaľ na tom budeš trvať a urobí ti to radosť, tak...," pokrčila som ramenami. Bude to predsa len jeho deň a pokiaľ toto bude jeho prianím, tak prečo nie.
"Montsuki kimono?" Rozžiarili sa mi oči, knihu som odložila na stolík, vyzerala som, že ma to zaujalo. "Pokiaľ ti moja spoločnosť nebude vadiť, rada sa pridám," Sayoku sa možno občas choval zvláštne, semtam trocha "nadradene", ale vedel byť aj hrozne fajn. "Kedy mieniš vyraziť?" Opýtala som sa ešte, aby som bola na daný čas už pripravená.

S úsmevom som naklonila hlavu na stranu.
"Vieš, že sa rada zúčastním tej oslavy, a Hashiru určite tiež," uistila som ho. Nemienila som ignorovať jeho narodeniny, koniec koncov, bol to môj tímový partner a kamarát. Záležalo mi na tom. Náš rozhovor prerušil Majordomus, ktorý nám oznamil, že nás zajtra čaká misia, avšak tentoraz s Yukihirom. Poškrabala som sa zamyslene za hlavou.
"B-ranková misia?" zamyslela som sa. "Hashiru má o nás teda zrejme veľmi vysokú mienku," pousmiala som sa, avšak nepocítila som strach alebo obavy. Yukihiro bol šikovný Shinobi, a my dvaja...No, síce sme neboli bohvieako skúsení, ale čo to sme sa za ten mesiac naučili a zohrali sa.
"Uuuuhm, môžeme vyraziť," prikývla som s bezstarostným výrazom v tvári a počkala, až vyrazí prvý. Narozdiel od neho som sa nezamýšľala nad tým, ako veľmi nebezpečná by tá misia pre nás dvoch mohla byť. Na čo si hlavu pliesť negatívnymi myšlienkami?