Hashirův dům

Napokon sme k tomu sídlu dorazili. Ja som sa snažila lúštiť mapu a zistiť, kde je na nej sever, otáčala som ju neustále v rukách. Raijin si informácie zistil po svojom - vymlátil tých, ktorí by to mohli vedieť. Bránku, ktorú Raijin takmer vytrhol z pántov, som opatrne zavrela dúfajúc, že mi neostane v ruke. Rýchlo som ju obzrela, videla som prasklinky, na čo som trocha zmodrala.
Snáď si to Hashiru nevšimne, pomyslela som si a zutekala za Raijinom. Musela som povedať, že mi toto miesto prišlo nádherné, vznešené. Ako naše chrámy, a obydlia, v ktorých sme zvykli žiť. Nádherná záhrada, príjemná vôňa kvetín.
"Je to rozhodne príjemné miesto, spirituálne, pokojné a tiché," pochválila som s údivom v tvári. Niekde v diaľke som zazrela nejakého muža, podľa oblečenia sa dalo vyvodiť jeho postavenie.
"Hashiru je slobodný? Vážne?" vyvalila som oči a nervózne sa poškrabala za hlavou.
"To sa človeku až ťažko verí, ale asi má priveľa povinností a málo voľného času," pousmiala som sa a pomaly vykročila smerom k domu, udivene sa obzerajúc. Keďže mi Hashiru spomenul, že takisto rád číta, predpokladala som, že tu bude mať množstvo kníh! Nevedela som sa dočkať toho, ako sa dostanem k literatúre, s ktorou som sa u nás doma nemala možnosť stretnúť!

Nový začiatok, sťažka som si povzdychla a na chvíľu privrela oči. Nemala som rada zmeny, a už vôbec nie také náhle, avšak verila som, že sa prispôsobím. Nemala som inú možnosť. Očami som prebehla po Sakurách, nádherne rozkvitali. Zastavili sme sa pod jednou, snáď najväčšou.
"Naozaj?" Rozžiarili sa mi oči. "Aké romantické. Sen každej princeznej," uchechtla som sa, rozmýšľajúc nad tým, či existuje vo svete môj princ na bielom koni, ktorý ma požiada o ruku pod Sakurou? Jemne sa mi začervenali líčka. Vyrazili sme ďalej.
"No, minimálne by som čakala, že po ňom pokukuje veľa žien. Taký chlap u nás by si teda mal z čoho vyberať," pokrčila som ramenami. "Keď ale vravíte, že je preňho tak dôležitá práca a blaho tohto miesta, nedivila by som sa, ak by uzavrel manželstvo pre udržanie si dobrých vzťahov alebo ich zapečatenie," u nás sa to dialo bežne. Keby bola Hana prežila, iste by sa niečo také stalo aj v jej prípade.
Hana.
Majordomovi som sa zľahka uklonila, kým ho Raijin presviedčal. Zdalo sa, že jeho metódy sú veľmi efektívne, a tak som ho nemienila prerušovať. Vstúpili sme dnu, samozrejme, vyzula som sa, aby som to tu nezašpinila.
"Najskôr by som sa mala...umyť a prezliecť," poznamenala som. Skutočne som vyzerala hrozne, čo si nikto z nás zrejme neuvedomil, kimono, hoc tmavé, bolo celé zaprášené a od krvi, poškodené.

Zamyslela som sa nad odpoveďou.
"Ak mláti chlapov, tak to asi taká princezná nebude," zaškerila som sa rozpačito. Vedela som si živo predstaviť, že šlo o nejakú malú útlu žienku, ktorá keď sa rozčertila, vyzerala ako samotný vládca pekiel.
"Nebodaj ste už po ňom očkom hodili tiež?" vrátila som podpichnutie s úsmevom na perách. Samozrejme, nemienila som ho nejako uraziť, bol to len relatívne nevinný vtip. Keby som bola chlap, tak kto vie, možno by som po ňom hádzala očkom tiež.
"V to verím. Je to z neho cítiť, ale aj tak. Politika je politika," pokrčila som ramenami. Nedalo sa tvrdiť, že by som bola nejako politicky znalá, ale čo to som od sestry odpozorovala v časoch jej pôsobenia, a tak som mala aspoň hrubú predstavu. Uchechtla som sa pri Raijinovej poznámke o kradnutí a vybrala sa do kúpeľne, kde som už mala na moje prekvapenie pripravenú ako kúpeľ, tak aj nové oblečenie. Zdalo sa, že majordomus sám usúdil, že sa najskôr rozhodnem dať dokopy. Alebo sa mi len snažil naznačiť, že by som to mala urobiť. Vstúpila som dnu, zavrela za sebou dvere, zhodila zo seba kimono a vošla do teplej kúpele. Potichu som si povzdychla.
"To zvládnem, huh?" zadívala som sa na svoj odraz. Doliehala na mňa zvláštna nálada, všetky tie pocity, preto som sa rýchlo umyla, následne som sa osušila a obliekla si nové, jednoduché kimono v tmavej farbe. To staré som hodila niekam do koša. Bolo tak zničené, že nemalo ani cenu vôbec skúšať ho nejako opraviť. Vyšla som von a vyrazila do kuchyne.
"Uvarím niečo?" opýtala som sa Raijina s úsmevom. Predsa len, chlapi. Nevedela som, ako to funguje tuná, ale u nás sa o jedlo starala skôr žena a chlapi len veľmi zriedkavo.
"Možno by sa aj Hashiru potešil."

Nakukla som do misky, v ktorej čosi Raijin miešal...a miešal. A miešal. Od pohľadu sa však človek pýtal, či z toho náhodou nenamiešal len zaželezobetonovaný rumburak s extra prímesou ingrediencií. Snažila som sa ten smiech udržať, avšak nešlo to, sčervenala som ako paprika a vyprskla do smiechu. Niečo také som nevidela prvýkrát, ale zakaždým to bolo vtipné.
"Život je prikrátky na to, aby každý vedel všetko, hm?" snažila som sa ho povzbudiť. Pristúpila som k nemu a privoňala k hrncu, v ktorej sa už čosi varilo. Podľa vône som to nespoznala, voňalo to inak než čokoľvek, čo sme si na ostrove zvykli variť. Ako prímorská oblasť boli naše jedlá vo väčšine z morských živočíchov a plodov. Rozhodne si však v jedálničku našli miesto aj nejaké tradičnejšie jedlá.
"Zrejme si nemusíme robiť starosti," zamrmlala som.
"Príliš malá? Mám skoro pätnásť!" Poznamenala som so smiechom. "Neviem, ako to majú ľudia tu, ale u nás sa zvykli deti učiť praktickým zručnostiam už v podstate od mala. Možno sme boli vysoko postavená rodina, to však neznamenalo, že sa nechám obsluhovať. Rada varím," pokrčila som ramenami. Pristúpila som k chladničke a nakukla do nej, ak som nemienila variť teraz, tak možno na večeru, alebo na raňajky! Avšak nenašla som tam nič iné než len nejaký podivný nápoj. Vzala som ho do rúk a vytiahla von.
"Čo to je?" Opýtala som sa prekvapene. "Pi-vo?" Nadvihla som obočie, keď som prečítala etiketu. "4,5% alkoholu, nejaká miestna špecialita?" Otáčala som fľašku v rukách, snažiac sa vydolovať nejaké bližšie informácie.

"Tak, reštaurácie a podobné podniky riešia väčšinu problémov," pokrčila som ramenami. Už na ceste sem som zaregistrovala rôzne vône šíriace sa z práve spomínaných reštaurácií, niektoré som nepoznala. Možno si niekedy urobím zastávku.
"Ale...ale," zamračila som sa a pohliadla na svoje kostnaté ruky. Jedla som pravidelne, nedržala som diétu, nebola som anorektička, a aj napriek tomu som bola možno až priveľmi chudá a možno až moc pripomínala mŕtvolu svojou bledou pokožkou. Ozaj som vyzerala ako niekto, koho zlomí aj jemný vánok.
"Hmpf," odfrkla som si, a hoc som sa snažila tváriť urazene, viditeľne som bojovala s nutkaním usmiať sa.
"Nooooo, mala som pekné detstvo, počas ktorého som sa zároveň učila, ako sa o seba sama postarať a ako sa starať o rodinu! Už len počkať na svojho princa na bielom koni, ktorý ma požiada o ruku pod rozkvitnutou sakurou, a bude," uchechtla som sa. Bolo mi však jasné, že som na takéto myšlienky ešte relatívne mladá a mám čas. Snívať však môžem, nie?
"Chmmm. Vodička šťastia, áno?" pozrela som sa zamyslene na fľašu, následne som sa ju snažila otvoriť, ale nešlo. Vrchnák sa zdal byť veľmi odolný. Vytiahla som zo zásuvky otvarák, vrchnák rýchlo odstránila a pričuchla si.
"Vonia to divne," zaxichtila som sa a zvráštila čelo. Trochu som si z toho odpila, malý glg, avšak chutilo to rovnako ako vonialo. Divne. Bolo to také horké.
"Nechcete to radšej dopiť vy? Myslím, že ostanem pri čistej vode a vodičku šťastia prenechám tým, ktorým chutí," poškrabala som sa za hlavou.

"Aaaaale, z veľkej časti sa viem postarať o seba sama. Majordomus mi môže robiť spoločnosť!" zaškerila som sa, možno so štipkou zákernosti. Predsa len, nebola som vždy ukecaná, ale ak áno, človeku šla prasknúť hlava.
"Tak! Mi poraďte, ako sa stravovať, aby som bola taká veľká a silná, že sa každému nepriateľovi pri pohľade na mňa roztrasú kolená!" Zareagovala som rovnako pobavene, ako on. Možno som bola malá a priveľmi štíhla, avšak nejakú silu a svaly určite tréningom získam a potom si s ním budem dávať páku! Alebo sa radšej budem držať pozadu.
Však ja ani neviem poriadne, čo to je Shinobim byť, ani či môžem vôbec byť...silná.
"Ja na nič nečakám, len som veľa čítala, keď som bola mladšia. Rozprávky ľahko v deťoch vypestujú naivitu," samozrejme, že som naivná nebola. Nemienila som čakať na svojho princa na bielom koni. Žiaden prísť nemusí. A žiadného sa nemusím ani dožiť. Rukou som skĺzla na miesto pečate.
"Huh? Nemala som...?" Prekvapene som na Raijina zamrkla a rýchlo mu tú fľašu podala, pričom som sa na ňu dívala ako na niečo zakázané. "Je to vzácne? Alebo...?" Zbledla som jemne. Snáď som neotvorila niečo, čo malo veľkú hodnotu. Hashiru by ma iste zabil, ak by sa jednalo o niečo také!

Možno si myslel, že sa nebodaj zľaknem jeho popostrašenia. Nezľakla som sa, miesto toho som ladne vytiahla ostrý nôž zo zásuvky, šikovne s ním zatočila v ruke a následne ho zapichla do drevenej dosky.
"Mohli by ste to skúsiť. Čas strávený v kuchyni ma naučil...rôzne triky," pousmiala som sa, pričom sa mi v očiach na chvíľu objavil zvláštny, možno trocha strašidelný pohľad. Následne som sa rozosmiala. Po tomto však téma, ktorú sme rozoberali, prešla do trocha vážnejšej.
"Hm. Nikto si svoj osud nevyberá, ale je len na nás, ktorým smerom sa vyberieme, nie?" pousmiala som sa naňho.
"Ak mám rozsievať nádej, tak to aj robiť budem. Lenže svet je priveľmi kruté miesto, aby som sa mohla upínať len k tomuto. Potrebujem byť silná, fyzicky aj psychicky, to je to, čo ma učila Hana a sama tým žila," zľahka som sa oprela o kuchynskú linku. Zapozerala som sa von oknom na práve rozkvitnutú sakuru.
"Jedného dňa vrátim tú láskavosť Hashirovi, vám, každému, kto mi pomohol a riskoval pre mňa život, a prispejem k tomu, aby sa aj v tomto krutom svete našiel mier a pokoj. A tohto...," sklopila som oči k miestu s pečaťou. "...vrátim tam, kam patrí a kde bude v bezpečí pred ľudskou nenažranosťou a túžbou po moci," povzdychla som si. Verila som, že to je to, čo by si želala moja sestra, rodičia, Mitsuki, i všetci ostatní, s ktorými som žila v našom meste. Z myšlienok ma vytrhol rev.
"Majordomus sa asi nepoteší," uchechtla som sa a neveriaco krútila hlavou. Neprekvapovalo ma to však. Zašla som do komory, kde som si obzrela, čo je k dispozícii. Smolou bolo, že bez nákupu by som zrejme nemohla teraz urobiť nejaké špeciality, avšak zdalo sa, že na nejaké tradičné jedlá tu ingrediencií bolo dosť. Nabrala som si to, čo potrebujem, do rúk a vrátila sa späť. Raijinovi som hodila pór.
"To zvládnete nakrájať, že?" pousmiala som sa, pričom som sa sama ponorila do prípravy. Postavila som hrniec na vodu, pričom tú pokazenú zmes som odložila niekde vedľa, kde to nebude zavadzať, a pustila sa do prípravy. Raijin mohol vidieť, že som ozaj nekecala. S nožíkom som sa teda vedela oháňať ozaj dobre a rýchlo.
"Nepoviem ani slovo, sľubujem. Len taká poznámka, uh. Ak si všimne, že mu to zmizlo a bude upodozrievať mňa, tak...neviem, či budem dostatočne presvedčivá," nahodila som trocha nevinný úsmev a odkašľala si.

Prekvapene som nadvihla obočie, keď mi môj nož rozbil na...kúsky. Len tak.
"Dobre, vzdávam sa!" Zdvihla som opatrne ruky do vzduchu a s jemne vyvalenými očami. Hrala som, že ma ozaj vydesil. Po chvíľke som však ruky spustila a zaškerila sa. Pustila som sa späť do prípravy jedla a súhlasne prikyvovala hlavou.
"Nemyslím hneď, ale až potom, čo splním svoje vystavené ciele a môj život bude na svojom sklonku," vysvetlila som. Bolo mi jasné, že niečo také by najskôr mohlo byť pre moje telo fatálne a preto by bolo nelogické snažiť sa Nanabiho uvoľniť tak skoro. Pousmiala som sa.
"Možno cieľ pekný, ale boh vie, čo sa stane a čo sa zomelie," pokrčila som ramenami. Život nikdy nebol jednoduchý pre nikoho, pre každého mal pripravené rôzne prekvapenia a situácie, ktoré boli skúškou jeho osobnosti. Raijin sa po chvíli niekde vytratil, zrejme za Hashirom, ktorý sa konečne vrátil. Na chvíľku som sa vzdialila od kuchynskej linky a vkročila do obývačky.
"Vitajte doma, Hashiru-sama. Večera bude o chvíľku hotová," oznámila som mu s milým úsmevom a vrátila sa späť, nechávajúc Raijina, nech mu zatiaľ robí spoločnosť.