Kabaneri

Cesta prebehla naozaj zvláštne. Celý čas sa podľa všetkého ozýval len môj hlasný smiech, ako som sa snažil tým dvom rozprávať rôzne vtipy. Na ktorých som sa podľa všetkého ale smial sám. Chvíľu som ale popri tom premýšľal, ako prvé som sa snažil pochopiť sny tých dvoch. A ich charakter. Boli tak rozdielny a úprimne, pripomínali mi mňa a moju sestru ešte v mladosti. Fuji ako sestra a Minako bola úplne ako ja za mladosti. Na malý okamih som sa tomuto paradoxu uškrnul. Možno som to bol ja sám kto si niečo kompenzoval, keď ich tak okamžite prijal do učenia. No nevadí, ja im rozviažem jazyky. Avšak ako sme sa približovali, cítil som sa viac a viac divne. Možno som fakt stále čakal že nájdem ju. Možno mi to ale len nahnal Toshio do hlavy a ja som sa naháňal za duchmi, ale kto vie.

Nevidel som jej do tváre, pretože jej kapucňa bola tak natesno nasadená, až to bolo nemožné. Normálne by ju každý upodozrieval, ale ja som bol príliš ohľaduplný a príliš naivný, aby som to nejako riešil. Pokojne ma mohli najať kvôli nej, aby som ju zastavil, ale neriešil som to. Od toho som mal v minulosti vždy sestru. A ani za jedenásť rokov som sa nemohol naučiť vlastnému žitiu. Pravdou ale ostávalo že som videl ako je zranená, a tak som si nemohol dovoliť ju tu takto nechať. Vyzerala že má problém. Teda aspoň sa tak chovala, nechcel som ale vyzvedať. Jediné čo som mohol, je pomôcť jej.

Pre zmenu, ja som sa cítil príjemne. Bolo tomu asi tak vždy, keď som niekomu pomáhal. Čím to ale bolo že som bol vždy taký dobrák. Bolo to ňou. Spomienka na ňu, to ako som ju miloval a vlastne, stále milujem, mi pomáhala udržiavať si túto povahu. Mnoho ľudí by už prešlo do depresie, zmenila sa im osobnosť a asi navždy by stratili samých seba, to že tam niekde v minulosti položila moja sestra život za dedinu a mňa ma nútilo ostať takým. Ak bola niekde v nebi a pozorovala ma, nechcel som ju sklamať že prišla o život pre úbožiaka, ktorý sa hneď zrútil. Zostať silným, to som chcel, pre ňu a navždy.

Nebol som si istý. Nevedel som čo si myslieť, nevedel som čomu veriť. Toshio mi povedal že môže žiť, tá myšlienka ma možno len pohnala v tomto. Assasin povedal že svojich mŕtvych blízkych by rád priviedol späť, možno preto som to tak bral. Možno to bola len nejaká neznáma, ktorá sa jej len podobá a ja som sa zbláznil. A možno to bola pravda. Ja sám som povedal že by som ju nechcel oživiť, zaslúžila si odpočinok. Umrela ako hrdina, nie len pre Sunu, ale aj pre mňa. Pre mňa však znamenala tak veľa, že som razom behom sekundy bol schopný zmeniť názor. A čo teraz. Nevedel som čo cítiť, bola to ilúzia? Bola to len faloš? Genjutsu? Spal som? Opil som sa v bare a teraz som mal len vidiny? Čomu veriť? Ak to ale bol sen..

Čo som čakal, ani sám neviem čo. Buď tam bola moja sestra, alebo nie. Neviem čo z toho bolo pre mňa najlepšie, po čom som dúfal, načo som sa tešil. Boli to roky, dlhé roky, roky žitia v tom že moja sestra je dávno mŕtva. Celý môj život bol na tom založený. Bola mŕtva a ja som jej nemohol pomôcť, tak som pomáhal iným. Bola mŕtva tak som stále bojoval, aby som sa k nej čoskoro pripojil. Bola mŕtva a neprešlo dňa kedy by som si na ňu nespomenul. Nezabudol som, nikdy. Nešlo zabudnúť, šlo sa s tým zmieriť, ale nie zabudnúť. Nevedel som. Možno stačil pohľad, ešte jeden pohľad na ňu. Vždy keď som bol na pokraji života a smrti, dúfal som že ju tam zahliadnem, než odídem na večný odpočinok. A teraz, teraz sa naskytla príležitosť. Bola to pravda?

Sama to vedela, ona ma síce videla často, čo som ja nevedel, ja som ju nevidel celých jedenásť rokov. Preto to pre mňa bol oveľa väčší šok ako pre ňu. Náhoda aká sa udiala dnes, do smrti na ňu budem spomínať ako jednu z najkrajších, ak nie najkrajších. V delíriu v ktorom som sa nachádzal som zabudol úplne na všetko. Na svoj tím, i keď mi niečo hovorilo že ma zmlátia až sa tak neskoro vrátim, i na celkovú misiu, ktorú som si vzal kvôli nedostatku peňazí. No teraz som nič neriešil. Áno, možno som sa chcel spýtať prečo, prečo sa neozvala skôr, prečo neprišla. Prečo sa mi neozvala, ale nie dnes. Dnes som bol príliš šťastný. Na okamih sa naozaj zdalo že som nato úplne zabudol. Akoby ma to netrápilo a dnes, dnes ma to naozaj netrápilo. Chcel som len byť s ňou, nič viac, nič neriešiť. Časom tá otázka príde, ale tak skoro to nebude. Po pár minútach objímania a neskutočného pocitu blaženosti z prehrabovania sa mi vo vlasoch, keďže som to miloval od nej už od malička, som sa odtiahol.

Neviem či bolo najlepšie nechať pokračovanie klanu na mne. Povedzme si to na rovinu, nebol som práve najlepší genetický materiál, keďže i ona si všimla že som sa nezmenil. Keby som náhodou aj mal deti, no, bol by to koniec pre Rengo. Určite, už tak tam mali mňa a trpeli. Všimol som si ale tiež že ona sa nezmenila a nerozprávala. Buď to bolo tým že sa ešte stále trochu hanbila, alebo sa uzavrela od posledna ešte viac. Ani jedno som nechápal, mohla otvorene so mnou rozprávať o čom len chcela, necítil som k nej hnev ani nenávisť, to že som sa nevypytoval neznamenalo že mi to vadilo. Mala určite svoje dôvody a možno mi ich raz povie, hanbiť sa nemusela. Avšak namiesto úteku dnes sa mi ukázala. Ak aj sa v niečom cítila špatne, po tomto nemusela, pretože to všetko vynahradila. Pretože šťastie aké som dnes pociťoval keď som ju videl, keď som ju mohol objať a keď som znova cítil jej ruku v mojich vlasoch bolo na nezaplatenie. Ba viac, ja som sa bál že som jej niečo dlhoval, teraz ma zžieralo to že som nevynaložil viac sily nato aby som ju našiel, teraz som sa trápil ja že som to vzdal.

V niečom sa mýlila. Suna existovala, výstavba Suny ešte stále prebiehala ale v Rengo ostala existovať. A dokonca ako sa šuškalo, čo som ani nevedel, Suna žila vo mne. Práve preto som si bol istý že ju presvedčím, aj keby sa malo stať čo chcelo. Teraz keď som zistil že žije som sa jej vzdať znova nechcel. Možno to prišlo detské, možno to bolo naivné a v mnohých ohľadoch aj divné, ale teraz som ju chcel mať po boku. Svoju staršiu ségru, ktorá ma aspoň v niečom bude krotiť. A prestanem tak riskovať svoj život. Ako som už spomínal, keby že znovu o ňu prídem, najbližšia vojna bude posledná.