Tozawa

Zahleděl jsem se na nožík, který nyní ležel na zemi. Poté Doshi-sama přednesl svůj projev, jenže ten muž od nás odskočil aby si udržel vzdálenost. No, proti tomu jsem nic neměl. Nelíbilo se mi ale, že podle něho lžeme. Lehce jsem se zamračil a sundal si svůj kabát, pod kterým jsem nic neměl. Odhalil jsem tak své krásné, silné tělo a stiskl kabát v ruce.
"Mocní mi odmítli pomoci když jsem to potřeboval. Díky jejich aroganci a chamtivosti jsem přišel o nejlepšího přítele. Kvůli nim zemřel a je to nezajímalo. Proto jsem odešel a bojuji za svět kde si všichni budou rovní a bohatství bude všech." Vzpomínal jsem na to nerad ale pokud budu tento příběh muset říct každému kdo by nám pomohl pomoci tak to udělám.
"Spoj s námi tvojí sílu a svého boha. Zbavíme se společně vládnoucí vrstvy která si myslí, že je něco víc než ostatní lidi." Natáhl jsem k němu ruku se svým kabátem. Byl jsem ochotný mu ho přenechat. Stejně jsem věděl kde koupit další.

Zdá se, že jsme se dostali na stejnou vlnu, všichni. Náš potencionální člen vypadal, že trpí uděsnými muky a že ho honí duch minulosti. Kdo si sakra mohl dovolit, tohle udělat s lidským tvorem?!
Sevřel jsem ruku v pěst a v mém hlasu znělo pohrdání.
"Mocnosti, feudální pánové a bohatí si s našimi životy hrají, jako kdyby jim patřily. Nepatříme jim! Já jsem ztratil téměř celý klan Hatake. V současnosti jsou zbytky mé rodiny zotročovány Uchiha klanem. Na jedné misi s rodinou jsme měli zajat démona. Byla to předem prohraná bitva a jen nás poslal na smrt! Od té doby jsem se rozhodl, že tento svět změním a budu silnější než démon! Pokud se s námi spojíš, budeš moci být u začátku revoluce. Budeš tím, kdo zažehne plamen, protože jen válka dokáže odstranit vládnoucí mocnosti.." měl jsem pořád nataženou ruku připraven ho kdykoliv přijat do rodiny.
"Seishin-doshi, přidej se k nám!"

Sledoval jsem jak Miya nabízí jídlo a automaticky mi zakručelo v břiše. Sklonil jsem k němu hlavu a poplácal se po něm. Brzo kamaráde. Ujistil jsem ho a zahleděl se zpět na toho chlapíka. Poslouchal nás. Jenže pak vzal tyč a já posunul nohu trochu dozadu, připravený se bránit. Jenže chlapík si tu tyč zabodl do sebe. Ačkoliv jsem nechtěl, na tváři se mi objevilo jemné znechucení. Tohle jsem prostě nečekal. A prý, že ty jsi magor když mě máš v hlavě. Fumiko pro jednou měla dobrý postřeh.
Vypadalo to, že ho to uspokojilo. Stáhl jsem ruku s kabátem k tělu a dál ho sledoval. Při jeho nadávce jsem na okamžik stiskl rty do linky, no potom jsem se ušklíbl. "Já kretén nejsem. Já jsem Satoru." Odpověděl jsem mu a koukl se na Miyu a to zakrvácené jídlo. Povzdechl jsem si a zakroutil hlavou. Tolik škody. Vzal jsem si ho od ní a zašel do jednoho z domů. Tam jsem ho hodil do košel a vrátil se k ní. Nejsem přece hulvát abych ho hodil na zem. "Tak jdem." Pobídl jsem ji a usmál se i na našeho vůdce. Měli jsme dalšího člena!
Vydal jsem se pomalu za ním, šel dobrým směrem. Přesně tam jsem tu kosu odhodil. Cestou jsem deaktivoval byakugan.

Naše talk no jutsu zabralo. Seishin se rozhodl s námi vydat do světa a porazit ho. Prohlédl jsem si celou skvadru. Byli jsme všichni nezranění, jen trochu špinaví a hladoví.
"Dnes vařím já," řekl jsem nakonec.
"A Seishin-doshi bude potřebovat sprchu.." pokývl jsem hlavou a vydal se směrem k sídlu. Dnes bude dlouhý den, měl jsem v plánu vyvolat válku Ta no kuni a převzít otěže vládnutí společně se svými soudruhy. Přesun

Z toho môjho pomykova ma vytrhla až Aiko. Ani som si to neuvedomil, až kým si ma nepritiahla k sebe. Opojilo ma príjemné teplo a tma. V tejto chvíli účinnejšie, než ktorákoľvek bariéra, ktorú by som bol schopný vytvoriť. 
Nesnažil som sa od nej nejakým  spôsobom odtiahnuť či odvrátiť, vedel by som takto stráviť aj hodiny.. len to vždy nebolo možné.
"Najradšej.. by som proste odišiel.. " Zamrmlal som, tak trocha pripomínajúc týnedžera, ktorému sa nechcelo ísť umyť riady. No a nastalo ticho, aspoň z mojej strany. So zavretými a zakrytými očami sa mi upokojil dych a ja som pokojne na tú malú chvíľku mohol aj zaspať. No stále som bol pri vedomí. 
Nakoniec som sa od Aiko pomaly odtahol, rukou som si pošúchal oči, vyhýbajúc sa pohľadu na tú katastrofu v dedine. Mne nevadili tak úplne tie mŕtvoli ale.. ľudí som mal rád. Bol som veľký pacifista a jednoducho mi prišlo neskutočne smutné, čo sa tu muselo stať. Ale oni si zaslúžili pokojný odpočinok.
Ešte pred tým, než sme sa vydali do nepríjemnej a špinavej činnosti, som Aiko pohladil po tvári. Prstami som prešiel po jej líci a na tvári sa mi usadil spokojný a milý úsmev. A ževraj démon.. pff.. Prebehlo mi hlavou niekoľko spomienok na udalosti, ktoré viedli k našemu stretnutiu. Až som sa úplne pozabudol, s pohľadom upretým na moju spoločníčku.

"Moc som ešte nezačal.." Zamrmlala som tak trocha na protest, no skôr protest voči mne samému. Možno to bolo aj pokarhanie? Kto vie.
Ak by som povedal, že mi po chrbte neprebehli také tie príjemné zimomriavky, klamal by som sám seba. Aiko bola vždy.. prítulná, aspoň teda ku mne. A odkedy som ju stretol tak v podstate bola aj jedinou ženou, ktorá si niečo také mohla dovoliť. No aj to bolo jej zásluhou a tak som jej to mohol mať trošku za zlé.
Ani som nemohol povedať, že sa so mnou pohrávala. Trocha mi sčervenaly končeky uší a ja som si nemohol odpustiť ďalší úsmev. Skôr taký, spokojný.. milý a benevolentný. Ten typ, za ktorým sa nič neskrývalo.
"Josh! Tak nás teda čaká niekoľko hodín exorcizmu!" Zazubil som sa a už som bol na nohách. Stále sa mi pochopiteľne nechcelo, trepať sa k tým mŕtvolám no hej.. bolo to niečo, ako moje poslanie.
"V dedine by malo byť niekoľko lopát.. keďže sa tu nikto neodváži ísť.. chmm.." Založil som si ruky na hruď a rozhliadol som sa po tom.. no tom čo z dedinčanov ostalo. Nebolo to zas tak veľa práce, keďže vrany a iný mrchožrúti sa o dosť veľkú časť už postarali. Samozrejme tými lopatami som chcel povedať, že sa tých mŕtvol nebudem dotýkať vlastnými rukami. To by som si ich asi radšej odsekol. 
"Najprv ich nahromadíme, spálime.. a po tom im venujem poslednú rozlúčku s týmto bohom zabudnutým miestom." Rozhodol som nakoniec a trocha potemhúsky som sa na Aiko pozrel. Aj keď ja som to nemyslel v nejakom erotickom dvojzmysle, skôr v takom.. tom mojom typickom, potemhúskom. Ruky som natrčil smerom k dedine naznačujúc, že by mala ísť prvá.
"Dámy majú prednosť!" Potešil som sa. Ona tu bola ten silák, ja som bol skôr hlava.

Začal som byť trocha na pochýbach. Nevedel som, či sa mám tešiť, alebo báť. Ono to vždy bolo tak trocha z oboch týchto pocitov. Na teraz som len ostal tak trocha v strehu, ani nie tak pred ňou, ako skôr pred mojimi vlastnými myšlienkami. Bol som predsa poctivý a slušne vychovaný človek s dušou umelca. Nebol som strnulý ani počas jej vyhrážky, zľahka som pokrčil ramenami. Veril som jej, nie že by sa o to nikdy nepokúsila len.. to už bol nejaký čas.
"Je to snáď výzva, drahá moja?" Spýtal som sa jej až otcovsky, presne tak, ako to nemala rada. Teda ak nemala nejaký tatinkovský komplex.. čo asi aj mohla mať, stále som ju v tejto oblasti nestihol príliš preskúmať. No tak z toho bol maximálne obojstranný meč no bože..
Keďže som sa ale naozaj nechcel s lopatami mordovať sám, taktiež som sa zasmial.. a tak sme tam chvíľku stáli, pozerali sa na sebe a smialy sa na svojom vlastnom, išli sme svoje, v tom sme boli dobrý obaja.

"Ah.. ty si to pochopila tak. Ako inak:" Zamrmlal som na poznámku o exorcizme a vydal som sa jej pomôcť. Aj keď ja som si lopatu naozaj zobral.
Nebolo to ani tak kvôli úcte k mŕtvolám, ako skôr k môjmu odporu voči rozkladajúcim sa telám, ktoré už ani nevyzerali ako telá. Naozaj.. takmer som sa tri krát dovracal. Dnešný večer som mal v pláne minimálne trojhodinovú očistu tela.

Naša práca netrvala.. dlho. Čo chvíľa boli mŕtvoly na hromade a ja som na kopu za nimi hádzal aj vysušené seno, ktoré sme našli opodiaľ.. následne nejaké kvety, na očistu duše a na skôr divadlo, ktorému som sám moc neveril. 
"Dobre, už len zopár.." Pár krát som škrtol kresadlom k fakle, ktorá vzplanula a naznačil som Aiko, aby sa držala vzadu. Predsa len .. práve teraz mal z kopy vyjsť ohromný smrad.
Kopa mŕtvol vzplanula a ja som sa do ohňa len nemo pozeral. Z nejakého dôvodu som sa cítil omnoho lepšie.

"Niekoľko hodín to bude trvať.." Odvetil som s novo získaným elánom a len som si čupol. Zobral som do ruky čistú hlinu, s ktorou som si v podstate "umyl" ruky. Bol to dobrý spôsob, ak ste u seba nemali vodu. hlina sa dala ľahko oprášiť a zobrala zo sebou všetky blbosti a nečistoty, ktoré sa na ruky usadia.

Pravda bola taká, že to nebol až tak.. zázračný obrad. Hlavnou príčinou, pre čo som sa telá rozhodol spáliť bolo to, že tak zabránim šíreniu nejakých chorôb. Oheň bol veľmi dobrý ničiteľ baktérií. Telá sa zmenia na popol, ktorý je navyše dobrý pre pôdu a tak ďalej a tak ďalej.. tie kvetiny, to bolo skôr kvôli zabitiu smradu, no vôbec to nepomohlo.
Ako som sa pozeral do ohňa a nechal Aiko, nech sa zaoberá mojimi vlasmi, celkom vážne som uvažoval nad jej otázkou. 
"Môžme skúsiť privolávať tú krvavú mary." Navrhol som s celkom detskou úprimnosťou. Pootočil som pohľad na moju čiernovlasú spoločníčku a slabo som sa pousmial. 
"Aj keď som v tom, že z toho vzíde skôr krvavá Kitsu.." Vyplazil som na ňu jazyk, chytil som sa za bradu a rozhliadol som sa po dedine ako takej. 
"Možno že tam niekde budú mať aj pexeso." Predsa len to bola celkom známa spoločenská hra a.. ja som mal spoločenské hry rád. Rozhodne radšej, než celý tento biznis so zapálenými mŕtvolami.

zamyslel som sa. Mohlo ju zaskoćiť, že som to možno bral trošku vážne, aj keď to boli len také hrádky zo slovami. Mohol za to hlavne náš "veliteľ" ktorý bol asi jediná osoba, o ktorej som vedel, že naozaj nejakú dušu má. Alebo aspoň ducha.. no, rýchlo som pokrútil hlavou nad divnou myšlienkou, ako mu Kitsu tú jeho dušu naozaj požiera.
"Nááh.. nemáme zrkadlo." Pokrčil som ramenom a vydal som "tskavý" zvuk pomedzi privreté pery.
Položil som ruku na Aikinu hlavu a jemne som ju tam poškrabkal, ako sa to robilo mačkám alebo.. tak. No nijak som to nekomentoval, len som sa usmial, až tak povzbudivo. Nastavil som líčko a spokojne som si ruky zlaožil za chrbát, zatiaľ čo Aiko čakala a ja som sa tak nejak snažil rozhodnúť, kde by asi bolo fajn miesto na to, túto vatru prečkať.
No a tak som sa k jednému z domov vydal. Bola to taká typická chalupa. Výsuvné dvere, kopec bambusu .. 
Ako prvé som sa vyzul. Bolo neslušné chodiť po vnútrajšku v sandáloch.
"Chmm.." rozhliadol som sa a otvoril som prvý šuplík, ktorý som našiel.. no žiadna sláva.
"Kde myslíš že ľudia schovávajú hry?" Spýtal som sa s celkom serióznym záujmom. V tomto som bol tak ľavý, ako to len šlo.

Chvíľu bolo ticho. A ja som ju v tom tichu nechal. No keď ku mne pootočila pohľad a ja som si všimol jej krvavo sfarbených očí, vedel som, že to v nej muselo vyvolať nejaké.. pravdepodobne nie príjemné pocity.
Chcel som jej rámček zobrať, no skôr než som sa stihol pohnúť tak fotku rozdrvila. 

Bola pravda, že mojou prvou myšlienkou bol fakt, že tá krv pôjde ťažko oprať. No neznamenalo to, že by som ju od seba odtiahol. Znova som ju pohladil na hlave a ako priložila zuby k môjmu krku, neubránil som sa striasnutiu. Na rukách mi vyskočila husia koža. Nie že by som sa bál, to nie. Len bla naozaj blízko a jej zúbky boli celkom ostré. Reakcia tela..
No len som si ju k sebe tuhšie privinul, vyčaril som taký zubatý úsmev, ktorý moc nemohla vidieť a začal som sa s ňou hýbať, v podstate tancovať.. ako taký valčík len, trocha viac retardovaný.
"Awww moja Aiko, čo by som si bez teba počal chmmm?" zazubil som sa. No .. hej, mal som aj takúto stránku.

Na chvíľku som sa pozastavil. 
"Heej no ale bola by omnoho väčšia nuda." Zachechtal som sa. Nejak som sa netajil tým, že som s ňou rád cestoval. Kto by aj nerád cestoval s tak šarmantnou mladou .. dajme tomu dámou.
Môj ? prebehlo mi v hlavou. Bol to ten moment, keď som si nebol úplne istý, či za ňu tak trošku nehovorí Kitsune. Ten spôsob akým to povedala.. 
Stal sa zo mňa kus nábytku.. Znova mi prebehlo v hlave a ako sa postavila na špićky, zastavil som sa. Sklonil som hlavu. Vlasy mi padli trocha na stranu a trocha som zaškrípal zubami. Nebol som na ňu nahnevaný, to nie len.. no koho by to nedráždilo hm? 
"Aikoo." Zamrmlala som znova tak trocha ako dieťa. Trochu som na ňu zatlačil, asi aj nechcene, až sa mi zaplietly nohy a ja som sa ocitol na jednej nohe, skackajúci, až kým som chrbtom nenarazil do steny, ktorá ma zas zaistila.
"No tak to dúfam, že sa mi s tým spôsobom zveríš!.. teda podelíš!" Znova som sa zabil takým tým širokým úsmevom.