Necro Ookami

pro **Satake Sakura** Sun Jun 26, 2016 5:57 pm

NECRO OOKAMI
Necro Ookami Separator

VEK
18 rokov

HODNOSŤ
Chuunin

MIESTO POBYTU
Getsugakure no Sato

DÁTUM NARODENIA
1. december

POHLAVIE
ženské

KRVNÁ SKUPINA
B+

PODSTATA
Katon, Futon

KLAN/HIJUTSU
Ookami/ Ookami no Kuchyiose

POVAHA

Necro je komplikovaná osobnosť. Neusmieva sa. Neprejavuje žiadne pozitívne pocity. Jej

pohľad je sklený, na svet sa díva ako na miesto, kam nepatrí. Je samostatná, najradšej trávi čas jedine v prítomnosti svojej vlčice Kaaly, ktorá jej je jedinou oporou. Nie je to bežný člen Ookami. Nezdieľa ich dôležité povahové črty, je ich presným opakom. Nie je disciplinovaná, miesto toho je to hotový živel, drzá a agresívna. Predovšetkým na ostatných členov klanu Ookami, ktorých z duše nenávidí, z toho dôvodu žije úplne na kraji, tam, kde sa s nimi môže stýkať čo najmenej. Nenávidí sa na nich čo i len pozrieť. Či už ide o starých známych alebo rodičov. Ookami ako Ookami. Všetci sa zachovali úplne rovnako. Necro ale taká v skutočnosti nie je. Jej pravé ja je diametrálne odlišné od tejto škrupinky, ktorá chráni to citlivé jadro, ktoré je plné lásky, nehy a túžbe nebyť sama. Málokedy to prejaví, väčšinou to potláča do úzadia, aby trpela čo najmenej.

Necro je psychicky slabá. Aspoň teraz. Nechala sa zožrať pocitom, že je nič. Že nič nedokáže a že je neschopná. To všetko spôsobil Hiroshi, člen hlavnej vetvy, ktorý zlomil jej srdce veľmi krutým spôsobom. Ublížil jej tak, ako si to ani sám nevie predstaviť. Ale to je osud člena vedľajšej vetvy. Dalo sa to očakávať, že sa k nej bude chovať ako ku kusu handry a ona to musela prijať. Často krát plače, vždy vo chvíli, keď ju nikto nevidí. Nesmierne psychicky trpí. A nebyť Kaaly už by sa bola dávno scvokla. Nebolo jej súdené byť šťastnou. Ale nie každý musí žiť tak, ako si praje. Jej odvážny duch zmizol, ako aj zapálenie v očiach. Ostal len prázdny pohľad a výčitky voči samej sebe.

VZHĽAD

Necro miluje gotický štýl. Je to súčasť jej života, ako hudba, tak i štýl obliekania, ktorý sa s tým spája. Vždy si volí tmavé farby, ktoré zároveň vystihujú jej život ako taký. Nikto ju nikdy nevidel v nejakých živých farbách, snaží sa splynúť. Nosieva korzety, miluje ich, a hoc sa iní sťažujú na ich nepohodlnosť, ona sa s nimi doslova zžila, stali sa jej charakteristickým znakom. K nim väčšinou kombuje nejaké sukne v rovnakej farbe, prípadne si proste vezme korzetové šaty. Na nohách nosieva platformové čižmy s prackami. Čo sa týka šperkov, volí si "obojkové" typy s rubínmi či inými drahokammi, prípadne s pentagramami či rôznymi runami.

Necro je vysoká len 1,6 metra, teda je ozaj maličká v porovnaní s ostatnými, čo si kompenzuje práve platformovými topánkami. Je štíhla, nie je moc obdarená, ale nedá sa povedať ani, že by bola nejaká lata. Jednoducho, tak akurát. Chrbát je pokrytý jazvami, rovnako ako aj ruky. Necro je bledej pokožky. Nenávidí slnko, ako aj čokoľvek, z čoho vyžaruje teplo. Miluje zimu a chlad. Zima je teda jej najobľúbenejším ročným obdobím. Jej pleť je čistá, bez jedinej vyrážky či čiernej bodky. Oči onyxovej farby sú ohraničené hustými riasami a často krát i tmavými tieňmi, ktoré akurát zvýrazňujú ich čiernotu a prázdnotu, ktorú v nich vidieť. Necro má symetrickú tvár, výrazné lícne kosti, malý nos, plné pery. Je krásna, ale predsa chladná a tak prázdna.

BODY SCHOPNOSTÍ
NINJUTSU - 4,5 TAIJUTSU - 3,5 GENJUTSU - 0,5 RÝCHLOSŤ - 3 SILA - 2,5 CHAKRA - 2 INTELIGENCIA - 3 RUČNÉ PEČATE - 2

TECHNIKY
Ookami Terepashi (D-rank)
Ookami: Shiryoku no kaizen (D-rank)
Shunshin no Jutsu (D-rank)
Katon: Gōkakyū no Jutsu (C-rank)
Ookami: Kankaku no Konran (C-rank)
Ookami: Torihiki sho (C-rank)
Fūton: Hanachiri Mai (B-rank)
Ookami: Nazo (B-rank)
Katon: Gōenka (A-rank)

ŽIVOTOPIS
Narodila som sa jedného chladného zimného dňa do klanu Ookami. Podľa fotiek som už vtedy bola mŕtvolne bledá, ale veselá. Neplakala som, moje oči žiarili, rovnako ako oči mojich rodičov, predovšetkým mamky, ktorá ma držala v náručí. Necro. Tak ma pomenovali, údajne podľa hlavnej hrdinky jednej z kníh. Očakávala snáď odo mňa, že budem rovnaká ako ona? Ak áno, musela byť veľmi sklamaná, pretože som nikdy nebola ako ona. Moje povahové črty sa diametrálne odlišovali od tých, ktoré odo mňa požadovala. Ako tak maličká som ale nevyzerala ako rebel. Vyzerala som tak šťastne. A predsa som šťastná nebola. Aspoň neskôr nie, ale to až potom.

Prvé roky môjho života som prežívala v láske. Moji rodičia mi dávali to, čo som potrebovala - ich pozornosť, nehu a lásku. Viac som nechcela. Venovali sa mi tak často, ako len šlo, podporovali ma. Chodili so mnou na medzi ostatné detí, kde som si našla veľa kamarátov. Toto bolo zrejme najlepšie obdobie v mojom živote, nemala som starosti, nikto ma do ničoho nenútil, svojho vlka, Kaalu, som si vedela privolať už nejaký ten čas. Bola mojou najlepšou kamarátkou, mohla som jej veriť, vedela som, že ma nikdy neopustí. Aspoň tak mi to tvrdili rodičia. Ostatné deti ma moc nezaujímali. Ale jedného dňa sa predsa len niečo zmenilo. Prihovoril sa mi chlapec, ktorý sa predstavil ako Hiroshi a natiahol ku mne svoju dlaň. Bola som prekvapená a zároveň očarená. Bol prvým dieťaťom, ktorý ma nejakým spôsobom zaujal. Nebolo to pre mňa zvykom sa baviť s niekým iným, než s Kaalou. Ale predsa len som vyčarovala úsmev a ruku mu podala. Musím povedať, že to bol vážne super deň, vtedy jeden z najlepších. Hrozne som si ho obľúbila, avšak rovnako ako on, ani ja som nechápala tomu, kým vlastne je. Bola som na to príliš mladá. Chcela som s ním tráviť času viac, predsa len mať takého kamaráta bolo niečo nové. Zamilovala som si ten jeho optimizmus, celkovo jeho postoj, ale jeho veselé oči sa mi zaryli do pamäti asi najviac. Ale čo sa nestalo. Na ďalší deň som ho už nenašla. A ani po tie ďalšie. Zmizol. Plakala som. Bola som tak smutná, že mi nepomáhala ani útecha od rodičov. Snažili sa mi to nejako vysvetliť, ale nechápala som výrazu "hlavná vetva". V čom sme my boli iní? Neboli sme predsa rovnakí?

Ako ale čas ubiehal, pochopila som. Mal svoje povinnosti. Nebola som hodná jeho pozornosti, pretože som patrila len do vedľajšej vetvy. To mi ale neprekážalo v tom, aby som každý deň chodila k tomu prekliatemu stromu, kde sme sa prvý aj posledný krát stretli a nečakala tam. Klamala som samu seba. Nevrátil by sa. Možno to chcel sám. Nestála som mu za to a s tým som sa musela vyrovnať. Vždy, keď som ho uvidela na ceste z akadémie, srdce mi poskočilo a oči sa rozžiarili. Ale ako rýchlo to prišlo, tak rýchlo to aj zmizlo. Jednoducho som odvrátila svoj pohľad preč a predstierala nezáujem. Samozrejme, rovnako ako on, i ja som mala svoje povinnosti. Trénovala som, možno nie tak intenzívne ako on, na mňa sa tak dôraz nekladol, ale predsa. Akadémiu som navštevovala dva roky po ňom, takže som sa úspešne vyhla kontaktu s ním. Ak by som ho mala mať celý deň na očiach bez toho, aby som s ním vôbec mohla prehovoriť, malo by to na mňa veľmi zlé účinky. Hoc sme sa poznali...vážne krátko...vytvorila som si k nemu puto. Zrejme kvôli tomu, že bol jediný, ktorý sa mi prihovoril a rozprával sa so mnou bez akýchkoľvek predsudkov. Inak mi bola spoločníčkou jedine Kaala, ktorá sa mi snažila pomáhať akýmkoľvek spôsobom. Na akadémii som nepatrila k špičkovým žiakom, bola som priemer. Nedávala som na hodinách pozor. Často krát som sa dívala z okna von a rozmýšľala. Nad ním. Vzhľadom k tomu, že i tuná som bola samotárka, nebavil sa so mnou vážne nikto, pretože som údajne bola čudná, nebála som sa, že by ma niekto prerušoval. Oni ignorovali mňa. Ja ich.

Čas ubiehal. Stala som sa Geninom. Myslím, že som vtedy mala len 11 rokov. To bolo obdobie, k

edy do mňa začali, predovšetkým moji rodičia, vnucovať heslo nášho klanu. Nejaké sračky na vymývanie mozgu. A keďže to bolo to, prečo Hiroshi sa stal tým, čím sa stal, odmietala som to. Nie, nebudem tým, čím chcú aby som sa stala. Vedela som, čo môžem a čo nie. Nepotrebovala som k tomu nejaké hovadiny. Ale miesto pochopenia v očiach mojich rodičov som našla len hanbu. Hanbili sa za to, že som bola sama sebou, že som sa nesprávala tak, ako sa to odo mňa očakávalo. Bola som iná. A za to som kruto zaplatila. Ostatní sa mi začali strániť ešte viac než doteraz, dívali sa na mňa ako na niečo, čo v tomto klane nemá miesto. Ostala som úplne sama. Sama proti celému klanu. Ostala mi len Kaala. Tá jediná ma podporovala. Preplakala som veľa dní a nocí. A to. Napokon, celé toto divadielko viedlo k tomu, aby som začala tento klan nenávidieť. O áno, nenávidela som ho z celého svojho srdca. Nenávidela som všetkých, okrem Hiroshiho. Toho jediného som nedokázala nenávidieť.

Sprvu moja nenávisť sa nijako neprejavovala. Držala som ju v sebe. Darilo sa mi to niekoľko rokov. Niekoľko dlhých rokov, ktoré som strávila osamote. Von som chodievala jedine v noci, kedy som sedávala pod stromom a dívala sa na hviezdy. Nech už bolo akékoľvek ročné obdobie, bola som tam vždy. A nebola som jediná. Zo strechy spoza vysokej steny ich pozoroval i on. Ten Hiroshi. Pochopila som, prečo som naňho bola tak naviazaná. Cítila som k nemu niečo viac, očaril ma už kedysi dávno a hlavne jeho oči. Nemyslela som si ale, že by si na mňa pamätal. Patrila som len do vedľajšej vetvy. A to bol fakt, prečo som celý tento systém začala nenávidieť ešte viac. Bola som predurčená k tomu mať proste nahovno život. Sama. Označovaná za čiernu ovcu klanu, čo bola hotová potupa najmä pre mojich rodičov. Možno som bola sebecká, ale nedokázala som sa s týmto systém zžiť.

A tak sa stalo to, že v období mojich 16-tich rokov som zaútočila na jedného člena klanu s nádejou, že zdrhnem od tohto všetkého . Už som to nevedela ďalej zniesť. Bohužiaľ. Môj plán nevyšiel a teda som bola odsúdená na krutý trest. O čo šlo, som vedela veľmi dobre, pretože som ich videla na vlastné oči. Netrápilo by ma to. Veď šlo len o fyzickú bolesť. Pamätám si, že Hiroshi bol ten posledný, na ktorého by som pomyslela, že to prevezme. Oči sa mi doslova rozžiarili, keď som zbadala, ako ku mne kráča. Nesie snáď dobré správy? Pomohol mi? To boli otázky, ktoré mi vŕtali v hlave a vzbudzovali u mňa nádej, že to všetko dopadne dobre. Natiahla som k nemu ruku a žiarivo sa usmiala, snáď prvý raz po niekoľkých rokoch, ale akonáhle som zbadala bič v jeho rukách, strnula som. Neverila som vlastným očiam. Bola to taká rana, s ktorou som sa v danej chvíli nevedela vyrovnať, šok, ktorý prerástol v obrovský smútok. Sklopila som hlavu, bez jediného slova nechala zo seba zvliecť vrchný diel oblečenia, kľakla si a odpykávala si svoj prečin. Priznám sa, že slzy ktoré som pri tom vyronila, neboli od fyzickej bolesti. Boli to slzy nešťastia z toho, že ma zradil ten, na ktorom mi stále záležalo. Snažila som sa celé to bičovanie ostať v tichosti, ale moje telo to nevydržalo a upadla som do bezvedomia.

Tento deň bol dňom, kedy som sa definitívne uzavrela do seba. Znenávidela som ho. Toho jediného človeka, na ktorom mi záležalo. Pravdupovediac, nechala by som sa zbičovať kýmkoľvek iným, hoc by to malo byť horšie, než ním, pretože to bolelo oveľa viacej. Hlavne na duši. Moje správanie voči iným členom, i svojim rodičom, sa zhoršilo natoľko, že rovnako ako som nenávidela ja ich, nenávideli i oni mňa. Vrátane mojich rodičov. Žila som sama. V maličkom príbytku na kraji pozemku klanu. Tam, kde som sa stýkala s ostatnými čo najmenej.

Ale neprestala som trénovať. Chcela som ho zabiť. Pomstiť sa mu za to, čo mi urobil. Alebo ho aspoň potupiť. Každý deň som trénovala po mimo svojho klanu. Najprv sa mi podarilo stať sa Chuuninkou, následne som sa mala stať Jouninkou. Bohužiaľ. Mojim protivníkom bol samotný Hiroshi, čo mi poskytovalo vhodnú možnosť na prvú časť svojej pomsty. Netrénovala som tvrdo preto, aby som ten deň prehrala! Ale hoc náš boj bol pomerne vyrovnaný, dostal ma. Chcela som mu ukázať, že už nie som to malé roztomilé dievčatko, že zo mňa vyrástla silná žena schopná doraziť ho! Miesto toho som sa ale dočkala potupy, i napriek faktu, že som sa nevzdávala a dala do toho všetko. Zlomil mi ruku tak, že som už ďalej nebola bojaschopná a to bol definitívny koniec. Sklamala som samu seba. Bola som prepravená do nemocnice, aj keď. Úprimne, cítila by som salepšie, ak by ma zabil, než aby som mala žiť s tou potupou. Akonáhle som sa dala dokopy, zmenila som sa. Stratila som ten zápal pre pomstu, stratila som zmysel, pre čo trénovať a bojovať. Definitívne som stratila samu seba. Všetko svoje vybavenie som skryla a viac sa k tomu už nevrátila. Dnes je to už nejaký ten mesiac, odkedy som naposledy trénovala. Vzdala som akúkoľvek snahu aspoň sa mu vyrovnať. Ostalo mi už len sledovať, ako sa honosne nosí po uliciach, ako keby mu snáď celý svet patril, ako sa neustále zlepšuje, kým ja čím viac, tým ďalej strácam samu seba. Často krát premýšľam, či sa z neho vážne stalo také to egoistické hovado, ale nemyslím, že to tak nie je. Môj momentálny život nestojí ani za reč, pretože nerobím nič zmysluplné, len sa celé dni dívam z okna na oblohu a čakám na zázrak. Jednoducho na niečo, čo mi zmení život. Od základov.

pro **Arata** Tue Jun 28, 2016 9:44 am

Povoleno

Necro Ookami

Necro Ookami

Re: Necro Ookami

Povoleno