Yuu Denshi [CHUUNIN]

Meno: Yuu Denshi
Narodenie: 10.7.
Pohlavie: muž(ské)
Vek: 22
Príslušnosť: Rengo
Hodnosť: chunin
Rodina: X
Klan: X
Tým: Aki a Hinako - žiadny
Elementy: Yin
KG: X
Minulosť:
Prečo Boh privádza ľudí na svet len pre to aby tu trpeli? Vytvára chodiace stroje , ktoré majú svoj osud už predurčený a nemajú nádej ho nejako zmeniť? Prečo ale vytvoril takúto ľudskú dušu ? Duša, ktorá rúži po tom byť šťastná a keď svoje šťastie nájde musí oň prísť. Volá sa toto spravodlivosť ? Duša , prázdna duša, ktorá vo svojom fyzickom tele vyzerá čisto , nedotknuto , nezraniteľne a pritom je vo svojej podstate tak hlboko poškodená , že človek sa každý večer , v tme , v smútku modlí aby bol toto jeho posledný deň.

Stojím tu na rozhraní dvoch ciest. Mám si vybrať či sa vydám cestou rozkazov alebo cestou mojich vnútorných pocitov. Všetko čo som kedy mal som stratil, čo som mohol mať som neprijal a čo bude , nikto nevie. Koľko z vás si povie čo prinútilo človeka rozmýšľať takouto pesimistickou, skeptickou cestou. Odpoveď je však jasná. Život nie je hračka , ktorú keď rozbijete kúpite si novú. Hlboko sa zamyslite nad svojím konaním, nechcete dopadnúť ako ja v hlbokých depresiách počas tmavých nocí. Sledujem hviezdy a rozmýšľam čo ďalej. Sám som vnútorne tak zničený , že každá radostná chvíľa , ktorú prežijem mi spôsobuje len hlbšie a hlbšie depresie a prečo ? Uvidíte.
Všetko to začalo mojim narodením. Krásne slnečné leto a spievanie vtákov prerušil môj krik. Veľmi rád by som rozpovedal všetky klišé zážitky s mojimi rodičmi ako som bol malý a ako sme si spolu nažívali a ako ich veľmi milujem. Rád by som , no nemôžem. Ako inak z detstva si toho človek moc nepamätá. Jediné čo si pamätám sú záblesky z mojej minulosti. Moja minulosť sa mi odhaľuje až od mojich 3 rokov. Sám opustený v sirotinci. V tej dobre nás tam bolo veľa. A aj tu platilo pravidlo – silnejší vyhráva. Bol som moc malý na to aby som nejako bojoval o svoje prežitie a tak isto moc hanblivý na to aby som zapadol do hoci akej skupinky svojich vrstovníkov. Avšak aby som nepovedal , že môj života bolo len sedenie v kúte , sám klamal by som. Môj život mi každodenne spestroval príval adrenalínu , keď sa dominantnejší jedinci snažili o zväčšovanie svojho ega, samozrejme na úkor mňa. Bolesť bola pre mňa každodennou rutinou, tak isto aj hlad a večná beznádej. Postupom času som si zvykol. Každý si zvykne keď musí. Chodieval som do ulíc žobrať jedlo a keď mi ľudia nič nedali , proste som si to jedlo vzal , lepšie povedané ukradol. Raz ale toto všetko muselo skončiť a pri naháňačke pred okradnutým ma zastavil starší pán. Chytil ma a za ukradnutú vec zaplatil. Vzal si ma domov , neviem prečo , dobrý prvý dojem ? Nemyslím si. A mne to bolo aj tak jedno. Všetko toto sa mohlo stať keď som mal ale 6 rokov. Prišiel nový domov a s ním aj zmeny či už väčších ale aj menších rozmerov. Ukázalo sa , že tento pán , volal sa Yuu , má už jedno adoptované dieťa a v rovnakom veku. Vyzeral , že sa mu tu žije dobre. Stále sa usmieval , pritom ja som úsmev nikdy nepoznal. Yuu sa ma opýtal na to ako sa volám no ja som nemal ani poňatie. Nikdy som svoje meno nevedel aj kvôli tomu , že v sirotinci ma volali len hanlivými menami ako zberba alebo stoka. Pohladil ma po hlave a povedal, že sa budem volať Yuu , pre nechápavých – po ňom. Bolo mi to jedno. To meno som aj tak dlho nepoužíval, aj keď sa musí uznať , že človek sa nakoniec na meno reagovať naučí.

Ani nie pol roka po tom ako ma Yuu alebo aj Dedo ako ho ja volám ma spolu s Aki-m, druhým dieťaťom Deda nezapísal do akadémie pre shinobi. Úprimne vám poviem , nebol som nejako extrémne hyperaktívne dieťa. Narozdiel od Aki-ho , ktorý bol úplným opakom mňa. Ja som najradšej len sedel a čítal knihy , hral šach. Fyzická aktivita ma nejako nelákala. Nastúpili sme do akadémie , kde som sa opäť ocitol v kolektíve. Začali sa mi vracať spomienky , čo vo mne vyvolalo veľmi negatívnu náladu, nie že by som dovtedy nebol negatívny ale spomienky sú sviňa. Nerád som tam chodil hoci som mal dobré známky a bol som poslušné dieťa, učitelia ma mali radi. Možno vedeli ako sa volám ale nevedeli čím som si prešiel a nechápali ma. Aki , hoci bol hyperaktívny, nedokázal sa vôbec učiť. Preto sme voľné chvíle trávili spolu a ja som ho doučoval. Postupne sa moja depresívna nálada začala zlepšovať. Stával som sa malým usmievavým slniečkom na oblohe bez mrakov. Začlenil som sa do kolektívu a nakoniec úspešne zvládol akadémiu. Ten pocit, byť genin, proste „pecka“ , tak šťastný som nebol nikdy vo svojom živote.
A ako sa vyvíjal môj svet potom ? Začlenenie do tímu. Samozrejme bol som s Akim ale pribudla k nám aj naša „BFF“ samozrejme , najlepšia kamarátka Hinako. Poznali sme sa ako inak od akadémie. Chodili sme sa spolu hrávať. Teda vlastne len oni dvaja , ja som len sedel na lúke a pozeral do neba. Samozrejme všetci traja sme si na seba tak zvykli , že sme sa navzájom brali ako súrodenci ale to predsa každý v tíme a kto to takto v tíme nemal , mal byť tím odsúdený na zánik. V jednote je predsa sila. Ale už dosť mojich filozofických otázok. Vráťme sa naspäť. Po genínskych skúškach nám bol priradený sensei. Potrebovali sme disciplínu a tej nás mohol naučiť len on. Keď sme si mysleli , že učivo na akadémii bolo ťažké to čo prišlo teraz sa tomu nemohlo ani rovnať. Ťažké tréningy , nasledované učením a „drtením“ sa učiva s rôznych zvitkov. Nové techniky , ktoré boli ťažko kontrolovateľné a hlavne sprevádzané mnohými neúspechmi , ktoré len viac a viac demotivovali náš tým. Avšak , všetko to malo aj svetlú stránku. Každý drobný úspech v nás vyvolával pocit radosti , pokroku , zvyšoval nám sebavedomie a tým pádom aj silu. Čas letel ako voda a prišiel čas chunínskych skúšok. Bezsenné noci plné stresu a obáv o to , čo s nami bude ak ich spravíme alebo naopak čo sa o nás ľudia pomyslia ak ich nespravíme. Sám som sa necítil moc dobre, konkurenciu z našej dediny , o ktorej sme čo tak vedeli a poznali bola priemerná a by hlboko za ňou. Vypadli sme už hneď v prvom kole duelových skúšok , ako už názov napovedá , boj jedného proti jednému. Celý sklamaný sme sa vrátili domov. Sám som tri dni nevyšiel von z izby lebo som sa bál pohľadov na ulici , že zrovna my sme neuspeli. Samozrejme , nebolo to tak ako som si myslel. Tým sa opäť zjednotil a pokračovali v tréningu. Keďže sme už čo tak mali za sebou potrebovali sme nahnať trochu praxe. Sensei nás teda nahlásil na nejaké genínske misie. Nepodstatné , no niekde sa začať predsa musí. Okrem zberania byliniek , pomáhanie pri nenáročných prácach či staranie sa o domácich maznáčikov sme trénovali. A tento krát sme boli odhodlaný trénovať naozaj, poctivo a hlavne oveľa viac ako pred skúškami. Všetka táto práca sa nakoniec ukázala byť dobrou prípravou na nastávajúce chunínske skúšky. Boli sme tam najstarší a niektorí na nás pozerali ako na najväčšie nebezpečenstvo – ako starší máme mať viac skúseností a na druhú stranu niektorí na nás pozerali ako na slabochov – tak starí a ešte stále nie sú chinínmi , flákači. Bolo nám už ale 15.

Začali sa skúšky. Samozrejme mohol by som teraz donekonečna opisovať ich zloženie , moje vnútorné pocity ale podstatnejšie je , že sme ich nakoniec zvládli. Ani nie ako najlepší ale ani nie ako najslabší jedinci. Bolo nám to jedno. Chceli sme ich zvládnuť. Netvrdím , že sme mali nízke ciele ale ako sa hovorí kto vysoko skáče – nízko padá. Posuňme sa však ďalej. Ako chuníni sme mali určite povinnosti. A čo si budeme klamať. V tom čase neboli problémy len medzi nami ale najmä medzi krajinami. Trvalý mier musel byť predsa raz narušený a tak sme sa vojensky museli angažovať aj my. Vojny sprevádzané útokmi mocných shinobi ale aj z radov našich , obyčajných ľudí , ktoré vyústili do nových reforiem a nového útvaru, Republiky. Vráťme sa ale späť. Naša prvá vojenská misia. Zabrániť revolučným postupom na území. Nikto to nechcel násilnou cestou. Všetko to malo prebiehať mierovou, pokojnou cestou. Ale všetko sa to zvrhlo. Zaútočili na nás a keďže ako shinobi sme mali byť mocnejší ako obyčajný človek počtom nás prevyšovali. Nie sme bohovia aby sme mali moc ich zastaviť a keď sa situácia vymkla z pod kontroly dali sme sa na útek. Áno utekali sme ako štvaná zver pred ľuďmi. Bez energie, bez zásob na vlastnú päsť sme sa oddelili od ostatných a ostali len my , môj tým. Ukrývali sme sa v lesoch a snažili sa vrátiť naspäť do dediny ale boli sme obkľúčený a nemali sme šancu utiecť. Našťastie pre nás nakoniec prišli posily a nič vážne sa nám nestalo. Po vzniku republiky sme sa rozhodli už vojensky nepokračovať a ja s Akim sme ostali bývať u Deda , ktorý už v tom čase na tom nebol veľmi dobre. Starali sme sa oňho a mne to vyhovovalo. Hoci bolo vidieť , že Akimu vadilo naše rozhodnutie zostať a neplniť ďalšie misie. Cítil sa nepotrebný a misie mu veľmi chýbali. Ja som sa na rozdiel do neho nerád vystavoval nebezpečenstvu. Pocit adrenalínu v krvi a stresu z plnenia misii neboli pre mňa zrovna nejaký zdroj zábavy. A tak som si užíval pokoja v dome , staral sa o Deda a čítal knihu za knihou , pomaly ani z domu nevychádzal len keď to bolo nutné. O a aby som nezabudol! Hinako sa stala učiteľkou na akadémii. Vždy mala dobrý vzťah k deťom ,čo som nikdy nechápal pretože nemám rád deti. Možno aj kvôli svojej neľahkej minulosti. Udržiavali sme spolu kontakt. Často k nám chodila , priniesla kvety a rada sa porozprávala s Dedom.
Atmosféru v dome však narušila smrť Deda. Usporiadal sa pohreb , na ktorom sa zišlo nespočetne veľa ľudí. Po pohrebe som sa pohádal s Akim. Tvrdil , že tu nemieni len tak čakať na to kým zostarne a zomrie. Vrátil sa naspäť do služby a začal plniť misie. Tak sito sa k nemu pridala aj Hinako. Ja som jeho ponuku odmietol a ostal sám v dome. Postupom času dostávali ťažšie a ťažšie misie. Vždy všetko zvládali , písali mi listy ak boli niekde veľmi dlho a nakoniec sa vždy vrátili. Nakoniec sa dali tí dvaja do kopy , Hinako otehotnela a zostala doma so mnou. Aki ďalej pokračoval na vlastnú päsť. Aj po mojom dlhom odhováraní si nechcel dať pokoj. Každý len myslel na to jedno – čo ak sa mu niečo stane. A nakoniec sme to asi aj privolali. Jeden večer len prišla správa , že našli jeho mŕtve telo. Zobralo nás to obidvoch. Hinako museli odviesť do nemocnice lebo aj kvôli tehotenstvu túto správu nezniesla. A preto si hneď v ten deň zobrala život a tak isto aj svojmu dieťaťu. Všetky tieto tragédie mi pripomenuli moje detstvo. Opäť som ostal sám. Začal som neznesiteľne piť. Bez zmyslu života , bez dôvodu žiť. Raz v noci som už celú situáciu nezvládol. Vzal som si pilulky na spanie a predtým , než začali účinky podpálil som dom kde som býval v nádeji , že už sa nikdy nezobudím a všetko čo som kedy mal bude zničené. Nakoniec som sa však zobudil. Živý a v jednom kuse. Bol som zachránený. Samozrejme nebral som to ako druhú šancu od Boha , ak teda existuje ale skôr ako moje prekliatie. Môj príbeh teda pokračoval požiarom môjho domu. Všetko zhorelo až po základy. Divil som sa ako je možné , že ma zachránili alebo kto. Sledoval ma ? Neviem. V každom prípade som chvíľu strávil v nemocnici a potom keď ma pustili ponúkli mi pracovať na farme niekde mimo dediny v lese. Aj kvôli tomu problému s alkoholom a potreboval som predsa niekde bývať a jesť a na ulicu som sa opäť vrátiť nechcel. Keďže som nebol nejaký super svalnáč , keďže fyzickú prácu som vykonával len veľmi nerád , musel som si začať zvykať. Takýmto spôsobom som žil pár mesiacov. Stretol som tam jedného pána , ktorý to tam viedol. Bol dosť veľmi vzdelaný , rozhľadený vo všetkých smeroch. Možno ma už poznal alebo videl no ja som si nevedel vybaviť , že by sme sa niekedy niekde stretli. Prihovoril sa mi a nakoniec som sa nasťahoval k nemu ako jeho študent. Na ujasnenie mohlo mi byť asi tak 20 rokov , keď som sa k nemu nasťahoval. Od tej doby ma toho veľa naučil. Časom sme si na seba tak zvykli , že ma začal učiť aj nové techniky. Hoci som vôbec netušil , že je shinobi. Nevyzeral tak. Teda , neviem ako vyzerá shinobi normálne ale on mi tak neprišiel. Keď videl vo mne inteligenciu využil všetku svoju energiu aby ma naučil nejaké nové genjutsu a to nebolo všetko. Disponoval aj s kuchiyose , s ktorými som neskôr uzavrel dohodu , len vďaka nemu a to som o ňom pomaly nič nevedel. Nikdy sa so mnou nechcel baviť ani odkiaľ je ani ako sa dostal k svojej práci či ako sa stal shinobim. Všetko si to držal v tajnosti. Keď mi proste povedal , že sa ho na to pýtať nemám , nepýtal som sa. Prečo aj , nikdy ma takéto veci nezaujímali , pretože väčšinu môjho života som aj tak nikdy vysvetlenie nedostal. Veľa cestoval , čo sa mi nepáčilo a tak som vedel , že sa budem musieť osamostatniť. Ale ako si zarobiť na živobytie ? Skúšal som prácu ale tá mi nikdy nezarobila toľko aby som sa uživil a hlavne , nezvládal som stále pracovať , proste ja nie som typ na fyzickú prácu ako som už X krát povedal. Rozhodol som sa teda vrátiť do služby a začať plniť nejaké misie. Nebolo to moc ale „užíval“ som si to viac ako bežnú prácu. Hoci každým dňom som len myslel na to čo sa stalo. Každá misia mi prinášala len zlé spomienky a tak som sa stal proste len bábkou , ktorú kam poslali a dali jej príkaz to vykonala.

Osobnosť: Uzavretý do seba. Skôr labilne emočný introvert. Lepšie povedané melancholik. Vyznačuje sa hlbokým pesimizmom o budúcnosť , ktoré spája so svojimi zážitkami z tragickej minulosti, ktoré sa vážne podpísali na jeho charaktere. Život je preňho ťažký, sám seba považuje za trpiteľa a svoj život skôr považuje za prekliatie ako dar. Avšak zachováva si racionálne myslenie. Netrpí žiadnemu sebe ubližovaniu alebo má nejakú nutnosť riešiť si svoje komplexy. Snaží sa vyhýbať konfliktom. Nenávidí a zároveň miluje , hoci svoje pocity nedáva príliš najavo. Nenadväzuje priateľský kontakt s ostatnými ľuďmi no tie , ktoré naviaže sú preňho trvalé a snaží sa ich chrániť. Ako skutočný nihilista sa neviaže ku žiadnej autorite , hoci plní rozkaz aj keby to malo byť čokoľvek.

Vzhľad: Výška okolo 180 cm. Človek nie moc silnej postavy, skôr taký priemer dotváraný 65 kilami telesnej váhy. Tetovania po tele , ktoré mu pripomínajú zážitky z jeho života. Či už dobré alebo zlé. Pomáhajú mu si spomenúť na to , že v živote môže zažiť aj dobro zatiaľ čo tie zlé ho povzbudzujú aby sa nevzdával a neustále sa zlepšoval. Oblečený väčšinou v tmavom odtieni. (zvyšok avatar)

Schopnosti: „Poznaj svojho nepriateľa“ – to znamená , že je skôr ten čo mapuje terén a nepriateľov. Svojou fyzickou silou nepatrí medzi extrémnych silákov ale medzi klasický priemer. Prácu na bojisku zaňho vykonáva jeho kuchiyose,  zatiaľ čo on je stratég. Jeho „parketou“ je genjutsu , ktoré dokáže dokonale zladiť s jeho kuchiyose v boji a pritom nenadviazať telesný kontakt s nepriateľom.

Zaujímavosti: Svoje skutočné meno ani rodinu nepozná. Keď bol malý ujal sa ho starší pán , ktorý prijal Yuu-a za svojho a dal mu meno podľa seba. Existujú veci , ktorých sa Yuu naozaj bojí a to sú hady, žaby a jašterice. Rád číta knihy rôzneho žánru a čo by ste naňho nepovedali aj komické knihy.


Techniky a nástroje:
E - základné 
D:
Magen: Narakumi no Jutsu
Shunshin no Jutsu
Kanashibari no Jutsu
C:
Kuchiyose no Jutsu (Sābanto)
Magen: Kokoni Arazu no Jutsu
Conquer / 征服します / Seifuku shimasu *
B:
Body Dissolve / Karada ga yōkai shimasu / 体が溶解します *
Prison / Keimusho / 刑務所 *
A:
Vanished /Kiemashita / 消えました *

Nástroje: Tanto

BOS: 

Taijutsu	Ninjutsu	Genjutsu	Inteligencia	Sila	Rýchlosť	Chakra	Ručné Pečate	Spolu
1	3	4,5	3	1	2,5	3	3	21

POVOLENO ^^

Vlastní techniky nemůžeš používat, dokud nebudou povoleny. ^^