Heiwa no Tera

Doľahol ku mne Shinov hlas, s niekým sa rozprával, súdiac podľa spôsobu šlo o nejaké zviera...alebo možno aj tá jeho fajka, asi by ma to neprekvapilo. Sklopila som oči späť ku knihe, pretočila stránku a pokračovala v čítaní.

Netrvalo dlho, než sa sem Shin vybral. Takže predsa len to bola nejaká zver...alebo človek? Nie, človeka by som cítila. Zvieratám neprikladám toľkú váhu, zbláznila by som sa, ak by som sa snažila vnímať každú jednu živú bytosť.
"Hm?" zdvihla som oči od knihy a zadívala sa priamo na Shina. Nemusela som sa ani dívať, aby som cítila tú jeho neskonale pozitívnu energiu. Usmieval sa a...objal ma. Aj keď to vyzeralo, že som dnes celkom mrzutá, jemne som sa pousmiala a oprela sa oňho.
"Ach, zas nejaké hlúposti. Mohli by dať s tým pokoj už," prevrátila som očami, značne znechutená faktom, že budem musieť opustiť tento pokoj. Povzdychla som si, zaklapla knihu a zoskočila na zem.
"Je to otrava," zamrmlala som si popod nos. Hlúpe Kyosanto.
"Predpokladám, že vyrážame ešte dnes, možno hneď?" nadvihla som obočie. Snažila som sa pôsobiť...no, normálne, ale bolo až očividné, že to bola len maska. Pod mojim povrchom to pekne vrelo. A Kitsune? Tá vrčala. Chcela svojho Shina, nie hlúpu misiu.

Chytil ma za bradu a natočil k sebe. Zabodla som svoje oči do tých jeho. Môj výraz trocha znežnel, postavila som sa na špičky a zľahka ho pobozkala na špičku jeho roztomilého nosa.
"Povedzme, že mi celkom tento pokoj vyhovoval. Je to lepšie, než neustále strácať kontrolu a nič si nepamätať," pokrčila som ramenami a zamierila niekam do miestnosti, odkiaľ som sa krátkej chvíli vrátila prezlečená a s drobným batôžtekom. Kimono som vymenila za svoj bežný, na boj prispôsobený outfit v tmavej farbe.
"Kitsune je...Kitsune. Stačí, že sa trocha vzdiališ a besní. Stačí, že sa ťa niekto dotkne a besní. Dokonca stačí, že sa na teba pozrie iná žena...," na chvíľku som sa odmlčala.
"Veď ani nemáš na výber. Ak by si sa sám rozhodol odísť, zabila by ťa a ja by som to nevedela ovplyvniť," povzdychla som si. Zdalo sa, že som posledné dni premýšľala viac než dosť a došla som k nie veľmi príjemným záverom.
Keď som ešte Shina nepoznala, neexistovalo, aby som vôbec niekedy rozmýšľala nad tým, že by mi prekážalo, ak by Kitsu niekoho náhodou zabila, privrela som pri tejto myšlienke oči.
"Poďme radšej, chcem to mať z krku už," pousmiala som sa, obula si topánky a už len čakala na to, kedy bude pripravený on.

"Spočiatku, huh? Než si jej vliezol pod kožu," zaškerila som sa naňho. Pamätala som si len matne na to, čo sa na začiatku vlastne dialo, a keď som sa prvýkrát v jeho prítomnosti vrátila do ľudskej podoby, prvé čo som videla, bol tento princ na...žiadnom koňovi.
"Ja viem, že hej. Teraz nemusíš vynaložiť ani kvapku chakry na to, aby si ma zastavil," zlá nálada bola razom preč. Cítila som sa o čosi pokojnejšie, a možno som sa predsa len trocha tešila na našu novú úlohu. Potrebovala som ponaťahovať svoje staré kosti. Keď ma chytil za ruku, preplietla som si s ním prsty, a spoločne sme vyrazili na cestu. Boh vie kam. Síce som netušila akú, ale predpokladala som, že ako vždy, bola primeraná našim schopnostiam - niečo zničiť alebo niekoho zabiť.