Seinaru Miyako

Naši traja návštevníci sa objavili neďaleko ruín len donedávna nádherného a životom prekypujúceho mesta. Zdalo sa, že prišli príliš neskoro, a nebezpečenstvo, ktoré tu číhalo na každého, kto sa priblížil, už nebolo prítomné. Otázkou však ostávalo, čo sa tu stalo? Čo, alebo skôr kto, bol príčinou tejto skazy?

Ostrovom sa ozval hlasný rev, plný hnevu a bolesti, ktorý otriasol zemou, a zarezonoval v každej bytosti, ktorá sa v jeho dosahu nachádzala. Aby sa našiel jeho pôvodca, stačilo zdvihnúť oči k nebu, kde sa v určitej výške vznášal samotný semechvostý démon, ľudovo známy aj ako Nanabi. Jedno z jeho krídel bolo poranené, pravdepodobne vplyvom rôznych techník, ktoré po ňom pálili neznámi útočníci. Démon znova zareval a vypálil po nich Bijūdamu, ktorá spôsobila obrovský výbuch v mieste zásahu, avšak naši traja kamaráti boli mimo jej dosahu. Zasiahla ich slabšia tlaková vlna, ktorá však so sebou niesla rôzne pozostatky budov a predmetov. Nanabi pristál na zemi, obrovským chvostom udrel do zeme a rozdrvil čokoľvek, čoho sa dotkol, doslova na prach. Jeho sila bola obrovská. O tom, že by ho však niekto kontroloval, nejaká schránka, sa nedalo ani hovoriť. V jeho správaní nebolo možné nájsť ani stopu po ľudskosti či rozumnom chovaní. Symbol šťastia a prosperity očividne hnal obrovský hnev.

Všetko sa zomlelo tak rýchlo. Len donedávna všetci žili, a zrazu som stala na ruinách hradu, v ktorom sme pobývali, úplne sama. S doširoka roztvorenými očami som sa dívala na obrovskú bytosť, božského Nanabiho, ako bojoval so svojimi útočníkmi už v aj tak zničenom meste.

Rozhliadla som sa. Nedokázala som vstrebať, čo sa stalo. Nebála som sa. Necítila som nič. Bol to len sen. Nočná mora. Určite sa z toho zobudím. Toto nemohlo byť reálne, nemohlo sa všetko, čo sme tak dlho budovali, rozpadnúť...v priebehu pár dní. Alebo?
Nie, nie, nie..., zrak mi padol na niečiu ruku, tŕčiacu spod sutín. Ďalšiu mŕtvolu hneď vedľa. Uhla som pohľadom na druhú stranu. Ďalší mŕtvi.
To nemôže byť pravda! spanikárila som. Nevedela som, čo mám robiť. Rozbehla som sa po sutinách, do ulíc, zaplavených mŕtvolami. Zavalených, uhoretých, prebodnutých. Kto mohol urobiť niečo také? Kto by chcel...nás okradnúť o náš poklad takýmto spôsobom? Kto mal tú potrebu zničiť všetko? Nohy ma viedli za Hanou. Slzy mi tiekli po líci. Mitsuki. Mama. Otec. Všetci, ktorých som poznala.
Hana bude určite v poriadku...Hana, zastavila som sa, dívajúc sa na obrovského Nanabiho, ktorý pristál neďaleko. Pôsobil nahnevane. Nie, bola to moja sestra. Určite...určite tam bol ešte nepriateľ. Mala ho pod kontrolou. Alebo...?
"HANAAAAAAAAAAAAAAAAAA!" skríkla som z plných pľúc a padla na kolená.
"Vráť sa, prosím...," dodala som tichšie, v hlase mi znela zúfalosť, pozorujúc svetielkujúce oči. Zem sa otriasla, domy okolo mňa sa začali rozpadať. Nesnažila som sa ujsť a nájsť si bezpečné miesto, chcela som späť svoju sestru. Sľúbila mi to.

Nanabi sa sotva stihol zotaviť z útokov svojich pôvodných nepriateľov, ktorých  zmietol z povrchu zemského presne mierenou Bijūdamou, zaútočil naňho niekto ďalší. Letel naňho obrovský drevený drak, ktorý však ochutnal príchuť jeho pevného pancieru, resp. rohu, a následne ho vo rýchlosti zarazil do zeme, snažiac sa ho rozdrviť na padrť. Nutno podotknúť, že svojim mohutným chvostom sa snažil pomliaždiť jeho zvyšné časti tela, a napokon, chvostom udrel presne na miesto, odkiaľ videl pôvodcu tohto útoku. Ak nestačil jeden, mienil ich rozdať viac. Nezdalo sa, že by Nanabi mienil prísť k rozumu, stupňoval sa v ňom hnev a bolesť zároveň. Malú Yoko a jej záchrancu nepočul, alebo ignoroval. Jeho jediným záujmom bol aktuálne ďalší narušiteľ jeho teritória.

Trosky domu, ktoré by ma inak s najväčšou pravdepodobnosťou zasypali, razom zmizli. Chránila som sa rukami, ako keby mi to snáď malo pomôcť, lenže nič som nepocítila. Opatrne som pootvorila oči a zdvihla pohľad k nejakému chlapovi. Vysokému, silnému, sálal z neho rešpekt. Kto to bol...? Bola to snáď...? Okamžite som k nemu natiahla ruky a chytila tú jeho.
"Prosím...musíte...," potiahla som nosom a rukou si zotrela slzy z líc, avšak začali tiecť ďalšie. V mojich očiach sa nezračilo nič viac než len číra zúfalosť.
"...musíte zachrániť moju sestru!" ukázala som prstom na Nanabiho.
"Je tým jediným, čo mi ostalo...," dodala som zúfalo. Sama som však vedela, kde je pravda. Nanabi, ktorý stál pred nami, už dávno nezdieľal akékoľvek ľudské prvky. Nespájalo ho s Hanou nič. Konal pod vplyvom hnevu tak, ako som ho ešte nikdy nevidela.
"Prosím," hlesla som potichu a sklonila hlavu. Nechcela som sa dívať pravde do očí. Bola to pre mňa nočná mora, ten najhorší možný scenár, aký sa vôbec mohol udiať.

Kombináciou mnohých útokov sa našej drahej trojky podarilo priviesť Nanabiho do väčšieho hnevu a bolesti. Hashirovmu drakovi sa podarilo zahryznúť do jeho chvosta, Raijinov útok ho naozaj zasiahol skôr, než sa vôbec mohol pokúsil toho draka striasť a jeho pôvodcu odstrániť. Čo však mohlo byť pre nich všetkých prekvapením, bol fakt, že Nanabi sa z Raijinovho útoku vďaka svojmu mohutnému pancieru zotavil omnoho skôr, než to mohol ktokoľvek z nich čakať. Hlasne zreval a po drakovi, ktorý naň letel so snahou ho omotať, sa ohnal ako obrovskými krídlami, tak chvostom s dreveným drakom. Snažil sa ich zaraziť do zeme a doraziť niekoľkými ďalšími mocnými krídlami, zanechávajúc po sebe obrovské množstvo akéhosi prášku, ktorý sa rozšíril všade do okolia - a žiaril tak mocne, že dokázal na chvíľu oslepiť kohokoľvek v poli jeho pôsobenia. Získaný čas následne využil tak, že prudko roztiahol krídla a vzlietol nízko nad zem skôr (k jednému poranenému krídlu však ťažko udržoval balanc), než ho reťaze stihli chytiť a efekt oslepenia opadnúť, pred svojimi hryzákmi zhromažďujúc obrovské množstvo chakry na svoju najsilnejšiu techniku - Bijūdamu. Problémom bolo, že ju zhromaždil ozaj rýchlo a vystrelil proti nim ako obrovskú vlnu chakry, ktorá ničila všetko, s čím sa stretla. Jej sila bola obrovská, a ak by sa s ňou ktokoľvek z nej dostal do kontaktu, najskôr by bola aj fatálna. Problémom takisto mohol byť fakt, že Nanabi sa vylučovania oslepujúceho prášku zo svojich krídel nevzdal, vylučoval ho konštantne tak, aby svojich útočníkov zbavil možnosti čokoľvek vidieť. Bol to jeho obranný mechanizmus.

Táto situácia vyzerala beznádejne. Hoc sa tento pán, pravdepodobne jeden z tých, po kom Hana poslala, ujal mojej prosby zachrániť sestru...v prvom rade bolo dôležité opýtať sa, či to vôbec bolo možné. Keď sa vedľa neho objavil dvojník, na chvíľu som pôsobila prekvapene, možno trocha vystrašene. Nemala som s týmito...technikami veľké skúsenosti, nevedela som, že niečo takéto je vôbec možné.
"Dávajte si pozor, prosím...," hlesla som napokon, skôr, než zmizol a rozhodol sa dať Nanabimu facku. Pôsobila som udivene, objavil sa tu drevený drak, živý drak.
Hana...Nanabi..., priblížila som sa k Raijinovi a tvár schovala do jeho trička. Moje správanie sa bolo možno trúfalé a vymykajúce sa tomu, čo som sa naučila tu počas celého svojho života. Nechcela som sa však dívať na to, čo sa dialo. Nechcela som vidieť zraneného Nanabiho, a ani v ňom už zrejme nenávratne stratenú Hanu. Táto situácia bola pre mňa bezvýchodisková. Slzy prestali tiecť. Cítila som, ako sa v mojom vnútre rozprestiera akási prázdnota. Všetko bolo preč. Mitsuki, rodičia, a napokon aj Hana.
Klamala mi.
"Nie, myslím. Všetci sú...," nedopovedala som. Nedokázala som to. Počula som hlasný rev, údery, zem sa otriasala. Čo sa však dialo, som už nevidela.

Nanabiho oslepovací prášok, ako aj Bijūdama nemali taký efekt, ako by si prial. Aj napriek sile jeho Bijūdamy sa mladí hrdinovia dokázali ubrániť, čo v dnešnom svete bolo ozaj impozantným javom, nakoľko práve Bijūdama patrila medzi extrémne ničivé techniky a najsilnejšie zbrane démonov samotných. Nanabi mienil využiť svoje postavenie a svojich nepriateľov zbombardovať a ukončiť tak tento boj, lenže nestalo sa tak. Démon totižto zaregistroval niečo neobvyklé, alebo skôr osobu, silu, ktorá z neho sálala. Nahlas zreval, avšak sotva stihol nejako zaregovať alebo sa pokúsiť Raijina zastaviť, udrela doňho sila tak mocná, že takmer okamžite stratil balanc a dopadol na zem, doslova žerúc hlinu. Bolo počuť, ako sa jeho pancier napína, zarývajúc sa hlbšie a hlbbšie do zeme. Aby toho nebolo málo, ohromný drak doň udrel chvostom a uštedril mu  bleskovú ránu. Nanabi zreval nahlas, nebol to však rev plný hnevu, ale skôr bolesti. Reťaze mali medzitým čas jeho telo ovinúť a zviazať aj všetky jeho krídla tak, aby sa nemohol hýbať. Napriek tomu sa však bránil, tlačil na reťaze tak silno, ako sa len dalo. Bolo len otázkou času, kedy sa uvoľní.

Objal ma. Cítila som sa bezpečnejšie. Za normálnych okolností by som sa správala viac úctivejšie a držala si odstup ako mladšia, menej skúsená osoba, avšak táto situácia...bola iná. Nemala som sa o koho oprieť. Všetko sa rozpadlo v jednom momente. Všetko bolo preč. Prišiel niekto ďalší. Opatrne som vykukla spoza Raijina a uprela zrak na Hashira. Keď mi povedal, že musím byť silná, prikývla som a rukou si zotrela slzy a potiahla nosom. Sťažka som prehĺtla. Moja sestra bola tiež silná, aj keď prežívala temné chvíle, držala si pokojnú a hrdú tvár. Hashiru na mňa zapôsobil a jeho povzbudivé slová na mňa doľahli tak, že sa mi na perách predsa len objavil drobný úsmev, aj napriek faktu, že som vo svojom vnútri plakala, kričala a volala o pomoc. Musela som byť silná.
"Ďakujem...ďakujem, že ste prišli," sklopila som zrak ku kvetine, ktorú tento hrdina vytvoril...zrejme skrz svoje schopnosti. V živote som nič také nevidela.
Musím niesť jej vôľu, a vôľu nášho ľudu...asi, povzdychla som si. Raijinov klon tu už nebol. Otočila som sa a zdvihla zrak k Nanabimu, ktorý ležal na zemi. Vyzeral byť v bolesti. Niečo sa v mojom vnútri pohlo. Tak vznešená a nádherná bytosť ležala bezbranne na zemi. Trápil sa.
Odpusť, drahý Nanabi, nehnevala som sa, že mi vzal sestru. Nemohol za to. Do očí sa mi tlačili slzy, ale premohla som nutkanie plakať. Budem silná. Ako Hana.

Uprela som prekvapený pohľad na Hashira. Nevedela som, čo to znamená, čo chce urobiť. Okolo mňa sa objavil nejaký oltár. Rozhliadla som sa. Hashiru čosi vyslovil, zložil pečate, ktoré som rozpoznala, avšak nevedela som posúdiť, k akej technike konkrétne slúžia. Zrazu, Nanabi začal miznúť a všetka jeho chakra pretiekla ku mne, niekam do oblasti žalúdka. Nebolo to nepríjemné, zvláštne, a popritom som cítila čosi...veľmi známe. Nevedela som to popísať. Bola som vydesená.
Jinchuuriki? Nebola som hlúpa, vedela som, že Jinchuurikim nazývali aj moju sestru. Takže som...? Rukou som sa dotkla svojho žalúdka. Lenže nemala som čas analyzovať, čo sa vlastne stalo. Bolo toho na mňa priveľa. V diaľke som videla dopadnúť Raijina. Nezdal sa, že by bol pri vedomí.
"On...," ukázala som naňho vydesene prstom, avšak nakoniec som proste zmĺkla a rozbehla sa za ním. Upozornila som ho, aby si dal pozor, prečo potom bol v takom stave? Mala som obavy, že sa mu niečo stalo. Kľakla som si k nemu. Hrudník sa mu dvíhal, nebolo vidieť žiadne zranenia. Rukou som siahla na krk do oblasti, odkiaľ bolo cítiť tep. Normálny. Vydýchla som si. Zrejme bol len vyčerpaný.
"Vďaka bohu," uľavilo sa mi. Aspoň nejaká pozitívna správa. Nič viac sa však nestihlo, pretože svet predo mnou sa zatočil. Vydesene som sa rozhliadla, nevedela som, čo sa deje.