Yoko Takemura

YOKO TAKEMURA

VEK
14 rokov

HODNOSŤ
Genin (D-rank)

PRÍSLUŠNOSŤ
Tsukyiama

VNÚTORNÁ CHARAKTERISTIKA
Yoko sa zdá byť ako veľmi utiahnuté a zvláštne dieťa. Nie je tichá, len uzavretá, avšak veľmi milá a priateľská ku komukoľvek, kto sa chová podobne. A ak by aj nie, vyrastala v spoločnosti, v ktorej bola prísna výchova bežnou záležitosťou. Slušné správanie či úcta k starším a skúsenejším je u nej na prvom mieste, avšak mimo toho vo voľnejšej atmosfére sa vie uvoľniť a trocha otvoriť, nechávajúc tak svoje reálne pocity vyjsť na povrch. Vzťahy, ktoré si vytvorí, ak vôbec, sú pevné, nevzdáva sa ich a pre toho, na kom jej záleží, je schopná zájsť aj na koniec sveta. V rámci svojich možností. Neotáča druhým chrbát, nekašle na nich, stará sa a nikdy sa nevzdáva. Miluje čítanie kníh a vzdelávanie sa, je relatívne bystrá, inteligentná a na svoj vek možno aj vyspelejšia, než jej rovesníci.

Po nedávnych udalostiach však len ťažko s presnosťou určiť, akým spôsobom sa jej osobnosť vyvinie. Trauma, ktorá na ňu dopadla, zdá sa, deformuje jej charakter zvláštnym smerom, iným, než by ktokoľvek predpokladal. Ako však veľmi sa zdeformuje, akým smerom, a či vôbec, sa však dozvieme časom.  

VONKAJŠIA CHARAKTERISTIKA
Yoko má veľmi atypický vzhľad, ktorý je však v rámci jej rodiny, klanu, spoločnosti bežnou záležitosťou, nakoľko sa jednalo o „požehnaný“ ľud. Je vysoká len nejakých 158 centimetrov, a váži sotva niečo málo nad 35 kilogramov. Jej tvári dominujú zvláštne, žlté, alebo skôr zlaté oči bez zreničiek, ktoré kontrastujú s jej nesmierne bledou pleťou. Má nádherné snehobiele vlasy, dlhé takmer až po zadok, o ktoré sa značne stará, málokedy si ich zaplieta. Necháva ich voľné za každej situácie.

Bežne nosieva kimoná, tak ako bola vždy zvyknutá, v prípade tréningu nejaký jednoduchší top s nohavicami, v rámci možností tak, aby jej to nezavádzalo. Nerada volí farebné oblečenie, zväčša ju vidieť v tmavších odtieňoch, nakoľko tie jej vyhovujú asi najviac.

SCHOPNOSTI
Yoko je neskúsená, čo sa akéhokoľvek boja či tréningu týka. Nakoľko ona sama nebola „vyvolenou“ v rámci svojho spoločenstva a rodiny, nebola jej venovaná ani špeciálna pozornosť a tak čokoľvek, čo sa za svoj život naučila, bolo od jej sestry a najlepšieho kamaráta. Vysokú mieru učenlivosti preukázala v momente, keď sa ju sestra rozhodla naučiť techniku Kanashibari no Jutsu, pre prípad, že by bola v nebezpečenstve. Nebol však čas svoje schopnosti rozvíjať, a ani priestor.

Yoko ovláda nejaký ten základ bojového umenia, dokáže sa ubrániť a dokonca aj s pomocou katany, avšak jej schopnosti sú obmedzené kvôli nedostatku tréningu v tomto smere.

Je však veľmi sčítaná a učí sa rýchlo, dokáže premýšľať s chladnou hlavou aj vo vážnejších situáciách.

NINJUTSU – 3,5 TAIJUTSU – 1 GENJUTSU – 0,5 RÝCHLOSŤ – 1,5 RP – 3 SILA – 1 CHAKRA – 1,5 INTELIGENCIA – 3

TECHNIKY
Kanashibari no Jutsu – D-rank

PODSTATA
Katon

Niet človeka, ktorý by nepočul o legende, ktorá kolovala o bohatom a prosperujúcom území Umi no Kuni. Legenda, ktorá vravela o tom, že na tom území sídli božské stvorenie a tí, ktorí ho uctievajú, sú pod jeho ochranou a požehnaním. Údajne sa toto stvorenie raz do roka prebudí, rozprestrie svoje krídla a dlhé dni krúži nad ostrovom. Legenda vraví, že jeho krídla vylučujú nádherný prášok, ktorým požehnáva zem samotnú, aby naďalej prosperovala, a práve vďaka tomu je Umi no Kuni údajne jednou z najbohatších zemí.

Táto legenda nemá ďaleko od pravdy. Málokto však vo svete verí tomu, že na území Umi no Kuni takáto bytosť reálne existuje. Hlavné mesto Umi no Kuni, kde panuje prísna hierarchia a silne zakorenené náboženstvo, sídli vedľa obrovského pohoria, ktoré sú domovom legendárneho tvora – sedemchvostého démona, ľudovo zvaného aj ako Nanabi. V podstate čokoľvek, čo sa v legende spomína, je pravdou. Chōmei sa každoročne prebúdza zo svojho spánku, vždy o tom istom čase, opustí svoj „domov“ na niekoľko dní a následne sa vráti, a ľudia v tomto meste sú jeho vernými následovníkmi. Považujú ho za božské stvorenie, prinášajú mu obety, žiadajú ho o pomoc, ochranu. Ťažko povedať, či to legendárnemu démonovi nevadilo a toleroval ich, vyhovovalo mu to alebo ich skrátka ignoroval. Nezdal sa byť agresívny či nepriateľský. Mal svoju slobodu, svoj ostrov, ktorý bol jeho teritóriom.

Yoko sa narodila do vysoko postavenej rodiny, z ktorej sa z každej generácie detí vyberalo jedno, a to sa stalo kňazom alebo kňažkou. Väčšinou šlo o prvorodené dieťa, a tým bola práve jej sestra, Hana. Preto narozdiel od svojej sestry, mala voľnejšiu, menej prísnu výchovu, avšak stále dostatočne prísnu na to, aby sa naučila správať sa v spoločnosti tak, ako sa to od sestry kňažky očakávalo. Yoko už od raného veku k svojej sestre vzhliadala, a to hneď z niekoľkých dôvodov – jej sestra bola mimoriadne talentovaná v každom ohľade, vzdelaná, učenlivá, inteligentná. Skrátka niekto, kto ju veľmi inšpiroval k tomu, aby sa sama chopila samo vzdelávania.

Jej rodičia však boli, ako vysoko postavení ľudia, zaneprázdnení. Ich matka bola aktuálnou kňažkou, preto nemala dostatok času venovať sa obom svojim deťom. Všetku pozornosť venovala Hane, aby ju naučila všetkému, čo bolo treba. Aj napriek tomu si však Hana našla trochu času aj pre svoju mladšiu sestru, aby ju naučila základom. Milovala ju, milovala s ňou tráviť čas, aj keď ho bolo tak málo. A čím staršie boli, tým menej. Hane rástli povinnosti, musela sa pripravovať na rôzne slávnosti, ktoré sa týkali božského Nanabiho, a zároveň sa starať o mnoho iných záležitostí, spoločne s jej matkou, ktorú mala zastupovať. Yoko trocha ten rodinný čas teda chýbal, ale nesťažovala sa. Bola učená k tomu prijímať veci tak, ako sú, a skrátka byť dostatočne silná na to, aby ich zvládala. Hana jej bola veľkou inšpiráciou, pretože aj keď toho mala hrozne veľa a ako sa jej už párkrát priznala, prežívala veľa stresu a strachu z neznámeho, pôsobila hrdo a nebojácne na verejnosti. Za každej situácie.

Yoko však nebola vždy sama. Medzi svojimi rovesníkmi si našla aj kamarátov, špeciálne jedného, ktorý sa volal Mitsuki. Padli si do oka takmer hneď, obľubovali rovnaké koníčky, mali sa o čom rozprávať, rozvíjali rôzne debaty, a v neposlednom rade hrali sa a občas spolu trénovali. Mitsuki však mal vždy navrch, pretože narozdiel od jej rodiny bol predurčený k tomu sa jedného dňa stať ochrancom – teda tým, ktorý strážil bezpečnosť ľudí, ako aj božského stvorenia. Toho nemal právo nik sa dotknúť či napadnúť. Nik ho nechcel rozhnevať, nakoľko legenda tvrdila, že bol schopný s jedným mávnutím krídel spôsobiť obrovskú búrku a zničiť celý ostrov. Napriek tomu opatrnosti nebolo nikdy dosť. Medzi Yoko a Mitsukim sa vytvoril pevný vzťah, ktorý prerástol vo veľmi blízke kamarátstvo. Rástli spolu, učili sa spolu, čítali, trénovali, dlhé, predlhé roky. Čas, počas ktorého si Hana plnila svoje povinnosti, trávila Yoko s Mitsukim, a opačne.

Práve vďaka Mitsukimu, a občasnej pomoci Hany, sa Yoko naučila aspoň nejako základne brániť a manipulovať katanou, či dokonca sa naučila techniku, ktorá by jej mohla niekedy pomôcť. Hana v nej videla obrovský potenciál, avšak bola smutná z toho, že nemá čas ho rozvíjať spoločne s ňou. Yoko to však nejako nevadilo, nakoľko to nepatrilo medzi jej povinnosti. Neočakávalo sa to od nej, bola len príbuznou Hany, kňažky, sprevádzala ju na rôznych ceremóniách. Nesťažovala sa. Kultúra Umi no Kuni bola nádherná, a mnohokrát ju tieto ceremónie očarili. Mnohokrát bola svedkom toho, ako sa legendárny Nanabi prebudil zo svojho spánku a vzlietol k nebesám, zanechávajúc po sebe krásne lesknúci sa prach. Bola to vznešená bytosť. Nádherná.


Lenže aj tomuto prišiel koniec. Bolo len otázkou času, kedy tento raritný božský úkaz pritiahne neželanú pozornosť, najmä keď došlo historicky k prvému prepojeniu medzi božským stvorením a človekom. Obaja, vrámci súkromného rituálu, sa stali jedným, teda Hana bola historicky prvým jinchuurikim legendárneho Nanabiho, nositeľkou šťastia, prosperity. Bol to dar a Hana doslova národný poklad. Umi no Kuni si neželala žiadne intervencie z vonkajšieho sveta, ktoré by mohli narušiť rovnováhu, v ktorej sa nachádzala. Ale predsa sa stalo niečo hrozné, a to krátko po tom, d deň osláv tohto rituálu. Všetko prebiehalo spočiatku ako malo, lenže niečo bolo predsa len zle. Najprv sa ozval jeden výbuch. Následoval druhý výbuch. Krik. Panika. Zvuky zbraní. Krv. Plač. Prosby o pomoc. Všetko sa zomlelo tak rýchlo. Hana si našla Yoko a spoločne s ďalšími vysoko postavenými sa presunuli do hradu, kde čelili útoku...dobrých niekoľko dní. Avšak prehrávali, nepriateľ bol v presile. Dôvod útoku bol viac než jasný, aj pre Yoko. Nevedela však, kde je Mitsuki, kde sú jej rodičia, a nad tými najhoršími možnosťami ani nerozmýšľala. Naivne verila, že ušli, že sa im podarilo zachrániť sa.

„Kam ideš...?“
„Musím ochrániť to, čo mi je drahé, Yoko. Ak niečo neurobím, zahynieme tu.“
„Je to príliš nebezpečné! Nesmieš...,“ Yoko zlyhal hlas.
„Kvôli mne, Yoko...kvôli mne ľudia tam von umierajú a ja sa na to už nemôžem dívať. Nechcem prísť aj o teba...,“ v Haniných očiach sa objavili slzy. Vyzerala zahanbene, zničene. Bála sa, prvýkrát za tie roky na nej videla Yoko toľký strach a bolesť.
„Neodchádzaj, prosím, nenechávaj ma tu samú...,“ Yoko sa bála. Nie o seba, ale o svoju sestru.
„Vrátim sa, sľubujem. Nikdy ťa neopustím,“ Hana stisla Yoko v tesnom objatí, „poslala som po pomoc, mala by čoskoro prísť. Verím v to. Dovtedy ich zdržím a ochránim aspoň teba.“
„Hana...prosím.“
„Ľúbim ťa, nezabúdaj na to,“ Hana vtlačila Yoko pusu na čelo, následne sa postavila a s odhodlaným výrazom v tvári vyrazila von. Yoko za ňou natiahla ruku, snažila sa ju zachytiť, avšak bolo neskoro. Zvonku sa ozval hlasný rev. Zem sa otriasla niekoľkokrát po sebe. Hrad sa začal rozpadať. Bolo počuť výkriky, nárazy, výbuchy, hlasný rev, bolestivý a veľmi rozzúrený, ktorý sa len sťažka dal prirovnať k ľudskému.

To, čo sa aktuálne dialo na ostrove, sa pokojne dalo považovať za hotovú apokalypsu. Boj medzi rozzúreným démonom a jeho historicky prvým nositeľom, a jeho lovcami nemohol v žiadnom prípade dopadnúť dobre, o to viac, keď pečať jej sestry bola priveľmi slabá, ako aj jej schopnosť kontroly.