Jihozápadní hranice

pro **Jorogumo** Sun Apr 25, 2021 1:40 pm

Toto miesto možno považovať za najmenej stráženú hranicu medzi Shimo no Kuni a Ta no Kuni, ktorá je aktuálne súčasťou Heiwa no Kuni pod vplyvom organizácie Kyosanto. Dôvod, prečo o danú oblasť nie je veľmi veľký záujem, je ten, že sa iba pár desiatok kilometrov od nej nachádza vstup do prekliateho lesa menom Kumo no Mori /クモの森, Les pavúkov/.

pro **Gashadokuro** Sun Apr 25, 2021 1:54 pm

Mala som toho celkom dosť. Hlavne poslednú dobu kde sa Takumi neustále pýtal nejaké otravné otázky. Začali to jednou, keď som mu neodpovedala.. bolo ticho, no a po tom ďalśie a ďalšie. Nakoniec som aj ja stratila nervy. Nebavilo ma ho furt počívať heh, koho by aj.
"Okay šípková ruženka!" Šmarila som ho niekam pred seba, uprostred čistinky so zopár stromami, ktorá bola posiata čerstvým snehom. Prudko som zabrzdila, až sa trocha šmikla.. takmer sa zdrbala na zem, no nakoniec som rovnováhu ustála.

Pozerala som sa na Takumiho pomerne otráveným pohľadom. "Mám toho dosť.." Povedala som rázne, tvár sa mi skrútila do pobaveného úsmevu, možno až trocha šialeného. Chytila som sa za čelo a nahlas som sa rozosmiala.
"Ahh..heh..heheh, Takumi-kun zlato,.. tvoj život sa čoskoro skončí tak ma prosím ušetri ďalších otázok." Spojila som ruky k sebe, ako keby som sa k niekomu modlila. Bolo to prosebné gesto, v mojich očiach mohol vidieť úprimnosť.
"Inak mi mrdne v hlave fakt že hej!" Okríkla som ho. Bola to náhla zmena hlasu. Dosť som pri tom gestikulovala, prstom si ťukajúc do spánku.

pro **Takumi Yamada** Sun Apr 25, 2021 4:06 pm

Len tak tak sa nám najmä vďaka nadprirodzenej odolnosti, ktorou sa Kokoro pýšila, podarilo uniknúť tým najhorším nárazovým vetrom techniky Mōfū Daireppa. Tým však ale moje problémy ani zďaleka nekončili. Pevne som veril a dúfal v to, že sa Mikoto z onoho súboja podarí vyviaznuť pri živote, no nemal som nad tým veľmi možnosť polemizovať. Mal som neustále oči na stopkách a chystal som sa spomaliť kohokoľvek, kto by nás po tom všetkom stále prenasledoval. Hoci ale už nikto taký nebol, nezabralo mi zasa až tak veľa času, než som si uvedomil, že neunikáme správnou cestou. Spočiatku som to zvaľoval na to, že sa skrátka z bezpečnostných dôvodov snažíme vyhýbať tým najočividnejším chodníčkom, no čím viac som sa na to Kokoro vypytoval, tým menej ochotná mi bola odpovedať. Vyvrcholilo to napokon len pár kilometrov od juhovýchodnej hranice, kedy ma doslova sotila na čistinku a predniesla oné znepokojivé slová.

Hoci sa mi nepodarilo pristáť úplne elegantne, mal som predsa len dosť skúseností na to, aby som sa pomerne jednoducho vyšvihol zo zeme a postavil zasa na nohy. Poznal som už Gashadokuro dosť dobre na to, aby som vedel, že vie byť veľmi náladová, no smrťou sa mi doposiaľ nikdy nevyhrážala. V kombinácii s tým, že sme sa s najvyššou pravdepodobnosťou vzďaľovali od môjho aktuálneho domova, mi dala jasne najavo, že so mnou má akési iné plány. Ak by jej však šlo len o to zabiť ma, mala už plno príležitostí na to, aby tak učinila. Vyzeralo to tak, že vzniknutý chaos mienila využiť na to, aby ma odvliekla za niekým, kto si ma už mienil eliminovať sám po svojom. "Budem hádať... pomsta Kyosanto?" dospel som s ohľadom na to, pri akej príležitosti sme sa spoznali a aké som mal informácie, k tomu najlogickejšiemu záveru, chopiac sa bez váhania svojej katany. "Ešte nie je neskoro. Nech ti už sľúbili čokoľvek, určite ti toho budem vedieť ponúknuť viac ako oni," pokúšal som sa ju ešte stále získať na svoju stranu.

pro **Gashadokuro** Sun Apr 25, 2021 6:06 pm

Chvíľku som si ho premeriavala pobaveným pohľadom. Bolo zjavné že som ho brala na ľahkú váhu. Že mi absolútne nepripadal ako niekto, kto by ma dokázal ohroziť. Ostatne ja som o ňom vedela - všetko. Jeho túžby, jeho sny, jeho strach.. a mimo iné aj jeho spôsob boja a to že nepatril práve k excelentným shinobim. Taktiež to, že to bolo jedno z jeho najväčších trápení. Že nemal "potenciál" byť dostaotčne mocný na to, aby sa mohol vyrovnať elitám tohto sveta.
"Kyosanto?" Vyprskla som a len som rukou zotrela kvapku, ktorá mi stiekla z oka. Bolo vidieť že si to viditeľne užíval.
"At.." Poukázala som prstom neurčité gesto, keď chytil rukou katanu.
"Ano, máš pravdu. Tvoje slová otvorili moje oči. Chytíme sa za ruku a ja ťa odvediem späť za tvojim poslušným Hyuuga psíkom a všetci budeme žiť šťastne až do smrti." Prikývla som, aj keď bolo zjavné že som sarkastická, znelo to až zvláštne presvedčivo. Ako keby som to naozaj tak mienila spraviť. Nebyť obsahu ktorý.. bol viac než pochybný a absurdný.
"No ták Takumi-kun.. tomu sám neveríš." Podvihla som ruky a zas som sa naň usmiala. Tento krát až.. zvodne. Jazykom som si prešla po spodnej pere a zľahka som prikývla. Pohla som ramenami a okraj môjho kimona pomaly skĺzol nižšie, z rúk.. až k môjmu pásu. V inej situácií by to bol zvodný pohyb.
"Pokojne si s tebou zatancujem. Nechceš však skôr svoje posledné chvíle stráviť trocha.. inak?" Prstom som si brnkla do pery, hladne si tohto mladíka premeriavajúc. "Napadlo by ma zopár .. činností, ktoré by sme pri tvojom čakaní na smrť mohli spáchať."

pro **Takumi Yamada** Sun Apr 25, 2021 10:02 pm

Všetko nasvedčovalo tomu, že sa moje slová k ušiam Gashadokuro žiaľ nedostali. Nezostávalo mi teda nič iné, ako si len sklamane povzdychnúť. "Skúsiť som to musel. Je ale pravda, že si na mňa nikdy nepôsobila ako nejak zvlášť racionálny jedinec," skonštatoval som a už i hromadil chakru na nejaké ninjutsu. Možno by som jej dvojzmyselnú ponuku za normálnych okolností aj zvážil a akceptoval, keby to znamenalo, že mi to získa nejaký ten čas a umožní mi to umiestniť na ňu svoju najobávanejšiu techniku, ale obaja sme vedeli, že nebola natoľko hlúpa, aby mi to dovolila. Naopak, s najvyššou pravdepodobnosťou by som bol v bezvedomí ako náhle by som sa k nej priblížil. Je pravda, že som toho o nej nevedel až tak veľa ako zrejme ona o mne, no predsa len som vedel dosť na to, aby som chápal, že vzdať sa možnosti bojovať na diaľku by bolo hlúpe.

"Je to fakt škoda. Nikdy som ti plne nedôveroval, ale mal som ťa svojim spôsobom rád," poznamenal som a prudko tasil katanu, Jednalo sa však len o návnadu, ktorou som chcel upútať jej pozornosť. Ten pravý útok vyletel spod našich nôh dostatočne vysokou rýchlosťou, aby to i kunoichi jej kalibru zaskočilo. Jednalo sa o moju obľúbenú techniku zvanú Hissatsu Hyōsō. V mojom poslednom boji proti Harui som bol nútený spoliehať sa predovšetkým na kenjutsu, pretože sa nepriateľka špecializovala na Kaengiri, nehovoriac o tom, že len neďaleko odo mňa poletovali ohnivé gule Uchihov a lávové techniky ďalšieho z protivníkov, takže môj hyōton bol takmer nepoužiteľný. Tentokrát som sa ale nachádzal v prostredí pri rieke s námrazou a snehovou pokrývkou, kde ma navyše žiadny oheň neoslaboval. Dokonca i môj podstatne slabší ľad tak bol porovnateľný aj s Kotomi, a to som na to ani nemusel vynakladať veľa chakry. Plán teda bol udržiavať si od Kokoro odstup a zavaľovať ju ninjutsu až kým z nej nezostane ľadová socha.

pro **Gashadokuro** Mon Apr 26, 2021 12:29 pm

"Tsch.." Odpľula som si stranou. Očividne si chcel radšej zatancovať tým nie úplne najpríjemnejším spôsobom. No to bolo v poriadku. Na jeho útok som sprv nijak nereagovala. Len som tam stála, sledovala jeho ruku ktorou začal tasiť katanu. A v tom sa voči mne rozleteli ľadové bodce. Ak bol Takumiho plán vytvoriť medzi nami väčšiu vzdialenosť, tak mu to vyšlo. Pri úskoku dozadu za prevedenia značne impozantnej akrobatickej figúry a salta, som však taktiež z oboch rúk nechala vyliezť dve kostené bodce o veľkosti tanta, pri čom som obe hodila priamo na Takumiho. Mohol si ale všimnúť že to miery práve do jeho nôh a stehien. Nechcela som ho zabiť. Po dopadnutí na zem som sa zas odrazila do strany a v podstate som sa rôznymi premetmi a uskakovaním prispôsobila jeho hre. Nesnažila som sa dostať blízko, plánovala som byť otravná na diaľku. Ostatne mojim cieľom nebolo ho tu poraziť.

pro **Takumi Yamada** Mon Apr 26, 2021 6:17 pm

Gashadokuro zareagovala viacmenej podľa očakávaní a namiesto toho, aby sa moju techniku pokúšala nejakým spôsobom zlikvidovať, sa radšej vydala na ústup. Predsa len v sebe ale našla dostatok zdatnosti na to, aby zároveň s tým i zaútočila, no nedočkala sa pozitívnych výsledkov. Dôvod, prečo totiž vonkoncom Hissatsu Hyōsō patrilo medzi moje najobľúbenejšie ninjutsu, bol práve ten, že slúžilo zároveň ofenzívne i defenzívne. Hoci som teda po fyzickej stránke až tak rýchly ako ona nebol, zareagoval som včas na to, aby som stihol zdvihnúť ľad predo mnou do takej výšky, že vrhnuté kostenné bodce skrátka zablokoval. Nebolo ho vonkoncom málo, takže aj keby niekoľko z ostňov nestačilo, s najvyššou pravdepodobnosťou útok Kokoro nedošiel až ku mne. Nepoľavil som každopádne ani vpredu a naďalej Kaguyu obklopoval šíriacim sa hyotonom.

Okrem toho, že som sa bránil a zároveň spod jej nôh i útočil, som tajne chystal aj ďalšie prekvapenie. Uvedomoval som si síce, že by som ideálne nemal príliš plytvať chakrou, no zrejme som svoju protivníčku na rozdiel od nej považoval za veľkú hrozbu, ktorú som si nemohol dovoliť šetriť. Mienil som ju teda zneškodniť plnou silou bez ohľadu na to, koľko k tomu budem nútený vynaložiť úsilia. Ako náhle si už teda zvykla na rozrastajúce sa Hissatsu Hyōsō, metodicky som ju striedavo začal zostreľovať i zo vzduchu svojou najsilnejšou ofenzívnou technikou, Hyōken no Jutsu. Kokoro mala možnosť postrehnúť, že sa všade navôkol začali z kvapôčiek vody v atmosfére formovať kaluže produkujúce ľadové čepele s omnoho hustejšou koncentráciou chakry ako mali i zmieňované bodce. Dalo mi to síce zabrať viac, no o to boli účinnejšie. Ocitla sa tak rázom v stave, kedy musela sledovať a efektívne sa uhýbať nielen tomu, čo sa tvorilo pod ňou, no striedavo i nepredvídateľným všestranným útokom zhora. Ako dlho to mohla vydržať?

pro **Gashadokuro** Tue Apr 27, 2021 7:41 pm

Nebolo to moc .. "zábavné", no čo iného mi ostávalo. Jednu vec som pri tomto našom handrkovaní pochopila a to bolo to, že sa mi neoplatilo utekať do strany. V podstate som uskakovala vždy len smerom "dozadu", v čo najviac priamej línii. Čím ďalej sa od neho dostanem, tým bude viac slepý, horšie sa mu bude mieriť, ťažšie sa mu budú využívať techniky, možno na mňa úplne stratí vizuál?
Odrazila som jeden z mečov, ktorý po mne razom vyletel zhora, no a po tom druhý. Začalo ich byť celkom dosť. V ruke som sama pretáčala jeden z mojich kostených mečov. Pár krát som zas niečo vyhodila, aj keď tento krát skôr do vzduchu.
"Môžem v tom pokračovať celý deň!" Zakričala som niekam z diaľky, pochybujúc, že na tom môj súper bude rovnako. Ostatne Takumi bol dosť pleb.

pro **Takumi Yamada** Wed Apr 28, 2021 10:43 pm

Gashadokuro i naďalej odolávala všetkým mojim útokom, no namiesto toho, aby som poľavil a prehodnotil svoju stratégiu, bez čo len najmenšieho zaváhania som pokračoval a naopak ešte viac pridával. Neprestajne som kombinoval Hissatsu Hyōsō a Hyōken no Jutsu skoro ako malý chlapec, ktorý bol v presvedčení, že zvíťazí len ak bude stískať tlačidlo na hernom ovládači silnejšie a intenzívnejšie. Bolo to na moje pomery veľmi necharakteristické, no malo to svoje dôvody. Ten prvý z nich bol skrátka ten, že som si uvedomoval, aká obrovská priepasť je medzi mnou a mojou protivníčkou, takže ak by som len na chvíľu ubral a dovolil jej sústrediť sa i na ofenzívu, s najvyššou pravdepodobnosťou by to znamenalo koniec súboja. A čo ten ďalší? Bol vôbec naozaj nejaký, alebo som len zúfalo míňal chakru, pretože som odmietal pripustiť prehru?

Nech to už bolo akokoľvek, ubehlo niekoľko minút a moja situácia nevyzerala o nič lepšie. Ak som sa i náhodou priblížil k tomu, aby Kokoro schytala priamy zásah mojim hyotonom, vždy s využitím shikotsumyaku našla spôsob, ako uniknúť čo len závažnejšiemu zraneniu. Aby toho navyše nebolo málo, napriek tomu, že táto oblasť už v porovnaní s okolím pôsobila ako Elzino ľadové kráľovstvo, počet novo pribúdajúcich bodcov a mečov postupne klesal, až bol odrazu zhatený úplne. Konečne to prišlo - vyčerpal som sa, a rozhodne to nebol nejaký trik. Aj keby si ma Gashadokuro preverila senzibilizmom, len by sa jej potvrdilo, že som už fakticky minul takmer všetku svoju chakru, takže žiadne ďalšie masívne kombinácie sa už nechystali. Pokľakol som na zem, naďalej pevne zvierajúc svoju katanu ako keby som v nej videl poslednú nádej na prežitie, a chvel sa od svojej vlastnej zimy, ktorá sa na mne prekvapivo zjavne podpisovala zdanlivo i viac ako na Kokoro. "Takže to inak nepôjde," zamrmlal som si odovzdane popod nos...

pro **Gashadokuro** Thu Apr 29, 2021 2:44 pm

Pre mňa boli tieto hrádky s Takumim viac otravné než náročné, no je pravda že som ho musela prestať podceňovať, keďže jeho baráž ľadových techník a útokov ma niekoľko krát lízla len veľmi, veľmi na tesno. Vďaka môjmu kekkei genkai som ale bola schopná aj útoky, ktoré sa dostali blízko, pomerne efektívne odraziť. Istú chvíľu som si dokonca z kostí spravila niečo ako piliere, z ktorých som uskakovala.. a tak.

No jeho baráž nakoniec ustála. Nebolo to pomalé ustátie ale skôr niečo, čo prišlo z momentu na moment. Najprv mi napadlo že to bola pasca, no keď som ho na chvíľku dostala do svojho zorného poľa a na chvíľu si dovolila sústrediť sa na jeho chakru, cítila som ho len veľmi slabo. Bol naozaj vyčerpaný.
"Ara ara!" Vyhlásila som víťazoslávne, obyšla som piliere a bodce a pozabodávané ľadové meče v zemi, na čo som začala kráčať k nemu.
"Ah Takumi- Takumi.. keby že nie sí taký otravný prevít na blízko, vedela by som čo s tebou teraz spraviť." Usmiala som sa, kráčajúc smerom k nemu. Hladným pohľadom som sa pozrela na jeho sťažka sa dvíhajúci chrbát. Bolo zjavné, že ho pohľadom priam vyzliekam.

pro **Takumi Yamada** Thu Apr 29, 2021 5:46 pm

Bez ohľadu na to, či mi záujem zo strany Gashadokuro lichotil alebo nie, plne som si uvedomoval, v akej mizernej som bol situácii. Plameň v mojich očiach však ešte stále nevyhasol. "Heh, tak to aby sme sa zblížili," poznamenal som na moje pomery s neobvyklým úškrnom a ako náhle sa ku mne Kaguya ako tak priblížila, vrhol som po nej zmieňovanú katanu. To, čo sa však mohlo javiť ako len posledný zúfalý útok, bol akurát spôsob, ako aspoň na chvíľu odpútať jej pozornosť a uvoľniť si ruky na prostú pečať psa (戌, Inu). Moja protivníčka urobila zásadnú chybu - príliš sa spoliehala na to, že o mne vie úplne všetko, čo len mohla. Pravdou ale bolo, že som so sebou po celé tie roky nosil tajomstvo, o ktorom nevedel nikto iný ako ja a môj zosnulý otec, Daisuke...

Bolo známe, že sa môj hyōton ani zďaleka nemohol rovnať mojej nadanej sestričke, ale prečo vlastne? Nemal som síce veľmi veľa chakry, no manipuloval som s ňou na veľmi vysokej úrovni. Dôvod bol takmer až tragicky komický. Už keď som bol ešte malé dieťa a poprvýkrát sa mi podarilo vyprodukovať vlastný ľad sme s Daisukem prišli na to, že ho moje telo nedokázalo zniesť. Chlad, ktorý sálal z môjho hyōtonu, bol skrátka tak silný, že mi ubližoval viac ako potenciálnym protivníkom. Napriek tomu, že som v sebe mal krv klanu Yamada, moje fyzické atribúty skrátka neboli prispôsobené na to, aby mohli uplatniť jej plný potenciál bez závažnej ujmy na zdraví. Pochádzal som naozaj od tých istých rodičov ako Kotomi? Bol som skutočne právoplatným nástupcom, alebo iba akýmsi dobre utajovaným bastardom? Nech už bola pravda akákoľvek, presne kvôli takýmto otázkam, ktoré by určite v dôsledku onoho odhalenia zo všetkých strán prišli, som si nemohol dovoliť rozvíjať kekkei genkai tak ako by sme si to želali.

Kokoro mohla rázom pocítiť, ako sa všetok vytvorený ľad rozpadol na nespočetne veľa drobných kúskov pripomínajúcich sneh. To ale nebolo jediné, čo sa zmenilo. Ak si nebodaj myslela, že tu bola veľká zima predtým, tú pravú dostala šancu okúsiť až v tejto chvíli. "Vedela si o tom... že Jisarenhyō je v skutočnosti plošná technika? Že sa vôbec pýtam... ako by si mohla. Vôbec ti to nezazlievam. Od doby, čo som ju stvoril, som ju ani raz nepoužil správne," vypustil som zo seba sťažka, zrejme otvárajúc ústa už len z posledných síl. Kokoro na tom ale už nemohla byť o moc lepšie. Predsa len aj keby sa všetkým mojim technikám dokonale vyhla, určite na nej pristálo aspoň niekoľko drobných čiastočiek zmrazenej vody, ktoré aktuálne predstavovali smrteľnú zbraň. Pokiaľ by sa ale ešte stále dokázala hýbať rovnako dobre ako predtým, každá ďalšia, ktorá sa k nej čo i len priblížila, vytvorila ďalšiu rozrastajúcu sa reťaz ľadu, a tá zasa ďalšiu...

Nech už by sa mocná Gashadokuro pokúsila o čokoľvek, dalo sa povedať, že z tejto mojej ultimátnej zbrane fakticky nebolo úniku. Obzvlášť keďže sa dobrovoľne nechala obklopovať hyōtonom bez čo i len pomyslenia na to, že by som ho mienil nejakým spôsobom efektívne využiť, aby som ju niečím prekvapil. Nezaplatila za to však len ona. Od samého začiatku mi bolo jasné, že keď sa pokúsim o tak obrovskú aplikáciu, vzhľadom na svoje patetické telo zmrazím i sám seba. Preto som tejto smrtiacej kombinácii hovoril Jisarenhyō: Saigonokake /地鎖連氷・最後の賭け, Chains of Earthen Ice: Last Gamble/. Z celého okolia sa za pár okamžikov stal ľadový cintorín, požierajúci akúkoľvek živú i neživú bytosť v dosahu a rozrastajúc sa niekoľko desiatok metrov štvorcových, než sa konečne zastavil. A uprostred tejto na prvý pohľad prekrásnej konštrukcie som sa i s Kokoro vyskytoval ja, zdanlivo bez akejkoľvek nádeje na vyslobodenie.

V očiach mnohých by to mohlo pôsobiť tak, že som sa týmto ťahom vzdal. Opak bol ale pravdou. Konečne až teraz som poprvýkrát za svoj život od nastúpenia na trón vložil dôveru nielen do vlastných rúk, ale i do rúk ostatných. Veril som sebe, že budem mať dostatok síl, aby som i vnútri ľadovej konštrukcie z Jisarenhyō dostatočne dlho prežil. Veril som Mikoto, že porazí Itsukiho a znemožní mu i s jeho bandou prísť ma doraziť. A predovšetkým som veril svojej milovanej sestričke, že nájde spôsob, ako ma z mojej vlastnej techniky vyslobodiť bez toho, aby som u toho umrel. A nech už sa ma pokúšal živého zmocniť ktokoľvek, ak nemienil riskovať, že zo mňa i z Kokoro zostanú iba roztrieštené kúsky ľadu, sme sa preňho stali nedotknuteľnými. Urobil som všetko, čo bolo v mojich silách. Teraz už o mojom osude mohli rozhodnúť len ostatní.

pro **Jorogumo** Fri Apr 30, 2021 7:15 pm

Moje meno je Yoneko /米子, dieťa ryže/, no vo svete som známa ako Jorogumo /絡新婦, pavúčia žena/. Kto že ma pozná? Niekoľko vyššie postavených predstaviteľov ninja mocností a klanov, medzi ktoré istú dobu patrili i Kaguyovia. V istých končinách sa o mne hovorí ako o démonovi, v iných ako o vysokotriednej informátorke a špiónke. Jak je to ale s obvyvateľmi Shimo no Kuni? Tí ma prekvapivo nepoznali napriek tomu, že so mnou mnohí trávili veľmi veľa času. Goemon, Kotomi, Nero, Reizo, Mikoto... toľko ľudí už malo tú česť byť v mojej bezprostrednej blízkosti, no ani jeden z nich si to plne neuvedomoval. Dôvod bol pomerne prostý. Títo nešťastníci ma poznali pod iným menom, Itsuki Kazama /風間斎/ - vodca žoldnierskej skupiny Kuroi Hitsuji...

Ako dlho som sa už pýšila touto ukradnutou identitou? Povedzme to tak, že pravého Itsukiho z menovaných osôb mala možnosť spoznať len Kotomi a Goemon. Veru tak - od doby, čo sa Kuroi Hitsuji vrátili ako jazdci na bielom koni do Shimo no Kuni, aby veľaváženej princeznej pomohli dobyť hrad, na ktorom ich práve tak bezohľadne jej vlastní ľudia likvidovali (takže prakticky od začiatku fóra), som už ako arogantný zelenovlasý mladík vystupovala ja. Aplauz za vrcholový herecký výkon som však nepožadovala, keďže v mojich očiach som nič nehrala. Skutočne som ním bola. Prišiel už ale čas, aby som sa konečne stala niekým iným, a moje ciele boli jednoznačné.

Chýry o obávanom legendárnom Daisukem, ktorý v tak malej zemičke dokázal nastoliť poriadok a odrážať útoky všemocných Uchihov, sa rozšírili ďaleko. Donedávna ignorované územie tak prilákalo pozornosť prakticky celého sveta, čo je zrejmé i na tom, koľko rôznych indivíduí zo všetkých jeho kútov sa v tomto zapadákove zišlo. Aké by to asi tak mohlo byť viesť život jedného z jeho detí? Mať tak obrovskú zodpovednosť a dôveru celého národa, no zároveň i nespočetne veľa nepriateľov... muselo byť strašne vzrušujúce! Mienila som zájsť akokoľvek ďaleko, aby som to okúsila na vlastnej koži, a zostávalo mi akurát si vybrať, či sa bezhlavo zamilujem do Kotomi alebo Takumiho. Preto som sa s nimi po celé tie roky skrz Itsukiho a Gashadokuro zbližovala, pričom definitívne rozhodnutie som učinila až vo vojne proti Chinoike. Zostávalo mi tak vyzliecť zo seba pozostatky namysleného Kazamu sťa vyblednutú bielizeň a ísť si po novú, ktorú mi mal tento malý konflikt naservírovať na striebornom podnose.

Sotva som sa iba neďaleko od hranice deaktivovaním Seikatsu Shōhi pripravila na naše prvé a posledné rande, pocítila som nepríjemný chlad, ktorý sa v dôsledku Takumiho plnohodnotného Jisarenhyō dostal až ku mne. Vzhľadom na to, čím všetkým si už Gashadokuro prešla, som mala plnú dôveru v jej schopnosti, no tento hyōton bol s najvyššou pravdepodobnosťou i nad jej sily. Môj prvý dojem bol, že napokon i najlepší z najlepších členov Kuroi Hitsuji museli sklamať a dopustiť, aby sem prišla Kotomi, no s pomocou svojich pavúkov som si rýchlo uvedomila, že sa široko ďaleko nikto iný nenachádza. Bez váhania som sa teda na vytvorenú ľadovú konštrukciu šla pozrieť na vlastné oči a analyzovaním dostupnej chakrovej stopy som sa za relatívne krátku dobu dopracovala k prostému záveru, že túto spúšť nespôsobil nikto iný ako práve sám Takumi.

"Neprestávaš ma udivovať," zamrmlala som si pri pohľade na toto chladné prekazenie mojich plánov popod nos s výrazom v tvári, ktorý prezrádzal akúsi podivnú zmes sklamania a nadšenia. Mala som síce k dispozícii prostriedky, ktoré by mi mohli včas umožniť roztopiť alebo zneškodniť i tak mocný hyōton, no pravdepodobnosť, že by sa to zaobišlo bez zabitia tých, ktorí boli uväznení vnútri, sa neakceptovateľne blížila nule. Ak je na svete niekto, kto by čosi také dokázal bez obetí na životoch, tak to mohol byť jedine iný vysokotriedny užívateľ tejto kekkei genkai porovnateľný s Kotomi. "Teraz už chápem, ako si sa musel cítiť, Akeno," skonštatovala som zdanlivo sama pre seba a venovala mužovi, ktorý úspešne zhátil plány nie jedného, ale už neuveriteľných štyroch rôznych S-rankových shinobi (Reina, Tsubaki, Akeno a ja), zaslúžený potlesk. Krátko na to som zmizla pod zemou skôr než sa dostavil niekto ďalší.

=> PRESUN <=

pro **Hinami** Sat May 01, 2021 3:18 pm

Navzdory tomu, že se jednalo o jihozápadní hranici Země mrazu, ve které už obvykle nebyla tak výrazná zima jako blíže k centru, natož na severu, dnes bylo toto místo nejchladnější z celého území, a to symbolicky i doslova. Mohl za to samozřejmě Takumiho poslední vzdor, jeho mimořádná technika obdařená takovou silou, že i jeho jako uživatele s největší pravděpodobností stála život. Nad krystalicky ledovou planinou se stále snášely husté sněhové vločky, které dodávaly celému obrazu dokonale uměleckou tečku. Již po čas Takumiho souboje s kostipaní se po obloze pohyboval drobný pták, supí mládě, které bedlivě celé představení pozorovalo. Spalující chlad, který se rozlil dokonce i vysoko nad bojištěm po použití Takumiho ledové hřbitovní techniky, donutil supa vylétnout o něco výše do ústranní.

Už se zdálo, že je opravdu po všem, ale v tom se nedaleko objevila osoba přicházející pogratulovat k výkonu oběma vystupujícím. Sup to zaregistroval, a to i s odhalením, které bylo doposud všem utajené. Krátce poté, co pavoučí dáma splynula v jedno se zemí, sup se spustil z výšky dolů směrem k pozůstatkům z již neživé tělesné schránky Itsukiho, které se pomalu rozkládaly. Střemhlavý let sup zpomalil, jakmile se blížil ke svému cíli. Naneštěstí nezareagoval včas a vletěl přímo do připravené pasti, která snad značila, že si přítomnosti okřídleného tvora Jorogumo všimla. Křídla se mu zamotala do pavučiny a ve snaze se co nejrychleji vyprostit si paradoxně vykopal vlastní hrob. Bezmocný, stejně jako zdejší ledové sochy, sledoval, jak se na něj ze všech koutů vyhrnuli pavouci a ihned na něm začali hodovat, dokud ho neopustila veškerá chakra a nerozpadl se v chomáček peří.

Žádná tajemství nejsou věčná...

pro **Goemon** Mon May 03, 2021 9:43 am

Nesnažil som sa ísť " najrýchlejšie " ako som mohol. Mal som predsa len v rukách zranenú osobu, ktorej by to momentálne nemuselo polepšiť, skôr naopak. Každopádne aj tak presun k miestu, kde som zaznamenal ľadové kto vie čo netrval príliš dlho. A tak som nakoniec vybehol zo stromov a pred nami sa objavil obraz. Množstvo ľadových bodcov, ktoré sa v tomto počasí len tak neroztopia, no a obrovská .. bola to veža? z ľadových kvetov ktoré obklopovali dve osoby v jej prostriedku. Jednu, ktorú som poznal len z občasného videnia a druhú - ktorá mi pár krát zaplatila za nejakého toho Chinoikeho. Takumi..
"Hmm.." Vyšlo z mojich úst neutrálne. Nevyzeralo to tak, že by bol práve najlepší nápad jeho ľad roztopiť. Otočil som pohľad na Mikoto, no nehovoril som nič.

pro **Mikoto Hyūga** Mon May 03, 2021 10:45 am

Nebolo mi dvakrát po vôli, že ma musel niesť, ani to, že som mu sľúbila, že sa nechám ošetriť. Inak by som sa však k miestu incidentu nedostala. Napriek tomu, že som bola slabá, cestou som aktivovala Byakugan a prečesávala okolie. Bolo jednoduché to tu prehľadávať, nakoľko lesy neboli veľmi obvyklým miestom pre zhlukovanie sa ľudí. Skôr, než sme k miestu dorazili, zaregistrovala som s Byakuganom dve osoby. V ľade. Zamrazilo ma.
Takže predsa len sa tu niečo pokazilo, stisla som pevne pery, keď sme sa s Goemonom zastavili pred obrovským ľadovým úkazom, v ktorého srdci bolo vidieť Takumiho aj Kokoro.
"Pusť ma, prosím ťa," požiadala som ho chladným tónom. Aj keby ma nepustil, najskôr by som sa nejako vyšmykla. Možno som nebola schopná boja, ale aspoň nejakého obmedzeného pohybu áno. Opatrne som sa postavila na nohy. Stále som sa však cítila slabá. Dlaňou som sa dotkla ľadu a poriadne si ho obzrela.
"Hlúpa, neschopná Kokoro. Prečo ho, kurnik šopa, zaviedla tá hlúpa husa sem?!" zamračila som sa, pozorujúc jej priblblý xicht s ešte priblblejším úsmevom. Nikdy som jej neverila. Súdiac podľa Takumiho techniky, ktokoľvek stál v jej dosahu, zmrazilo ho to. Takže buď sa chránil pred niekým, pre koho bol priveľmi cenný, aby umrel, alebo pred Kokoro. Tak či onak, nemohla som s týmto urobiť nič bez toho, aby som neriskovala jeho život. Žil, ale boh vie na ako dlho.
"Musíme o tom informovať Kotomi-Hime, čím skôr, tým lepšie, inak Takumi umrie. Nemáme čas nazvyš," otočila som sa ku Goemonovi. Môj výraz bol chladný, nič nehovoriaci, za to vo svojom vnútri vo mne vrel hnev voči Kokoro. Nech už za tým stála ona alebo bola len príliš neschopná na to, aby ho odviedla späť a zvolila si k tomu ešte aj tú najhoršiu cestu, keď sme boli v tej najvyššej časovej tiesni, mienila som si ju vziať do parády. Živá odtiaľ neodíde.

pro **Goemon** Mon May 03, 2021 6:06 pm

Nemal som v pláne sa s ňou hádať a dostať juukenom do riti, no a tak som ju pustil. Samozrejme som ju nehodil na zem ako vrece zemiakov. Bol som pomerne dosť taktný človek. No a nechal som nech.. si prezerá čo si potrebuje prezerať. Sám som si ruky založil na hruď a skôr tak z povzdalia pozeral zmrazeného Takumiho, Mikoto.. a tú tretiu kto vie ako sa volala.

"Kotomi-hime?" Podvihol som jedno obočie. Tak som ju snáď nikdy neoslovil ani ja. Ak aj áno, pravdepodobne keď som mal čo.. 16? mladý a naivný. Pozrel som sa Mikoto do očí, po tom som sa pozrel späť k ľadovému niečomu.
"Ja si myslím že tu za chvíľku budú. Ostatne majú tam viac senzibilov hm?" Pokývol som neurčito hlavou

pro **Mikoto Hyūga** Mon May 03, 2021 6:27 pm

Nadvihla som obočie.
"Máš s tým problém? Som slušne vychovaný človek," pokrčila som letmo ramenami. Zvykla som si ju oslovovať takto, alebo s inými úctivými príponami, aj keď som nemala veľa možností stretnúť sa s ňou, nieto s ňou komunikovať. Nahlas som si povzdychla, ruka mi skĺzla z ľadu a ostala voľne pozdĺž môjho tela. Nevedela som, čo robiť. Nájdu Takumiho včas? Rozhodnú sa ho vôbec hľadať? Nepoznala som Kotomi, netušila som, aká by jej reakcia mohla byť, koniec koncov, rozhovor v hrade nedopadol tak, ako by možno aj mal. Sama som však okrem toho, že by som im dala vedieť, nemohla urobiť nič. Ľad by som dokázala rozbiť, avšak Takumiho bezpečnosť som zaručiť nemohla.
Kokoro by si to ale zaslúžila, jej existencia je úpne zbytočná, venovala som jej nenávistný pohľad, potom som sa len otočila a vrátila sa späť ku Goemonovi.
"Dúfam. Obaja sme v tomto bezmocní," oprela som sa chrbtom o kmeň stromu a zaklonila hlavu, dívajúc sa cez koruny stromov niekam do neba. Napadla mi otázka, čo by som robila, ak predsa len by sa Takumimu niečo stalo. Čo ak ozaj zomrie? Čo ak prežije ten ľad, ale s následkami. Budem musieť slúžiť Kotomi? Bude to mať pre mňa zmysel?
Po tom všetkom, čo som preňho urobila, by sa to len tak rozplynulo, zamračila som sa.
"Kam ma mieniš vziať?" opýtala som sa neochotne. Nedala som akékoľvek obavy na sebe vedieť, chovala som sa chladne ako vždy.

pro **Goemon** Mon May 03, 2021 6:48 pm

Podvihol by som obočie, no cez ofinku by to aj tak moc vidieť nebolo. No a tak som len kývol neurčitou hlavou. Skôr to ale vyzeralo ako gesto, ktorým som si prehodil vlasy na stranu. Začínali byť trocha otravné.
Pomaly som pristúpil ku Mikoto a len jej ponúkol čutoru s vodou.
"Mojim cieľom je zobrať ťa k nejakému .. medikovi alebo liečiteľovi." Pokrčil som ramenom. "Ktorému by som mohol veriť. Prvá pomoc je jedna vec ale heh.." Poukázal som na svoje ruky.
"Tieto prsty skôr vedia ako život zobrať, nie zachrániť.." Povzdychol som si, trocha teatrálnym spôsobom. Zas som jej natrčil čutoru.
"Chceš? Musíš byť smädná." Spýtal som sa.

pro **Mikoto Hyūga** Mon May 03, 2021 7:00 pm

Skĺzla som pohľadom k čutore. Ani som si neuvedomovala, aká smädná vlastne som.
"Arigato," poďakovala som sa, vzala som si ju do ruky, dúfajúc, že ju neupustím. Predsa len, nemala som v rukách takmer žiadnu silu a kŕče pretrvávali. Odpíla som si len trocha, dostatočne na to, aby som smäd uhasila, následne som mu to vrátila.
"No, výber nechám na tebe, ako uznáš za vhodné, keď už ma mieniš k nejakému dotiahnuť, aj keby to malo byť za ucho," pousmiala som sa.
"Myslím, že si za svoj život využil ruky, hlavne prsty, aj inak, než len na zabíjanie," dodala som len tak na margo, referujúc k mojim poznámkam o reakciách žien, keď začujú jeho meno. Nebolo ma nič do jeho spôsobu života, rada som si však z neho uťahovala.

pro **Goemon** Mon May 03, 2021 7:32 pm

Schoval som čutoru späť do batohu a prikývol na to, ako mi poďakovala. Na tvári sa mi zas objavil úsmev. Trocha otrávený, no pobavený.
"Presne si tie slová vytiahla z mojich úst." Vrátil som jej podpichnutie. No to čo prišlo po tom ehh.. zaškrípalo mi zubami. Mohla vidieť otrávený pohľad. Mávol som nad jej slovami rukou.
"Už to nie je to čo to bývalo, človek sa zbaví sharinganu a zrazu sa všetky rozpŕchnu." Pošúchal som si bradu a zamyslel sa. Svojim spôsobom to bola naozaj pravda. Teraz? Teraz som bol ina týpek ktorý mal nejaké divné značky v očiach. Nikoho sa nedalo zbaliť na to, že som proste goemon a viem zapáliť v krbe bez zapáliek.
Zas som venoval Mikoto jeden krátky pohľad.
"Chceš tu čakať? Osobne by som bol radšej, keby že ťa niekto skontroluje.. a tým myslím poriadne. Nie že by sme pre nich vedeli spraviť niečo viac." Naznačil som hlavou smerom k cencúľom.

pro **Mikoto Hyūga** Mon May 03, 2021 7:57 pm

Zaškerila som sa.
"Kto by povedal, že dnešné ženy sú Sharingan-kopky," chcela som vedieť, čo sa s jeho Sharinganom stalo, ale podľa jeho odpovede sa dalo usúdiť, že oň nejak prišiel. Nejaká forma pečate snáď? Alebo niekomu ukradol tie fancy oči a vymenil si ich? Nemienila som to z neho ťahať, bola to jeho vec. Ak by mi to chcel povedať, povedal by mi to.
"Poteším ťa ale, Byakugan tiež nie je považovaný zrovna za vrchol krásy. Vlastne je asi celkom strašidelné, keď sa na teba niekto díva prázdnymi očami," zaškerila som sa. Nad takými vecami som sa ani moc nezamýšľala, takže mi to koniec koncov vyhovovalo, mala som dosť svojich povinností. Na jeho otázku som pokrčila ramenami.
"Noooo, vravím, rob, ako uznáš za vhodné," odvetila som s miernym úškrnom.

pro **Goemon** Mon May 03, 2021 8:47 pm

Zas mi raz do očí spadli vlasy, ktoré som si tento krát odfúkol. Celkom úspešne musím podotknúť. "Čo dodať.. Vedel som do čoho idem." Uškrnul som sa a len som jej naznačil, aby prišla ku bližšie ku mne. Bolo na čase ísť a keď mi teda dala na výber, radšej by som nič neriskoval. Videl som už príliš veľa úmrtí na nejaké vnútorné zranenia, ktoré sa dali zvrátiť pred tým.
"Mmm,.." Zamyslel som sa nad tým, či ju ešte viac podpichnť, alebo nie. Nakoniec som sa rozhodol pre zlatú strednú cestu.
".. nah. Strašidelné? Nie.. vzbudzujúce rešpekt. Ostatne sa rozprávaś s niekým kto raz po tvojich očiach išiel." Zľahka som sa pousmial a mal v pláne ju zas zobrať na ruky a odísť s Mikoto preč.
/presun?/

pro **Reizo Kaneki** Tue May 11, 2021 10:29 pm

Čumáček drobounké Kitsu nás dovedl ze zpustošené planiny postupně až sem, k jihozápadní hranici Shimo no Kuni a ani to netrvalo příliš dlouho. Snažil jsem se v tempu nepolevovat, najednou mi totiž o něco šlo, znovunalezená naděje mě živila energií. Na tuto obvykle teplejší část země zde panoval neobvyklý chlad, který jakoby se roztahoval od místa, ke kterému jsme mířili. Soustředíc se na vnímání prostřednictvím své sensibilské schopnosti, zjistil jsem, že se nedaleko nachází kriticky slabé chakrové stopy, u kterých se již nedalo rozpoznat, komu patří. Někdo tam umíral, s tímto zjištěním jsem zabral o to víc, dokud se přede mnou zpoza zátiší stromů nezjevilo ledové sousoší. V překvapení se mé kroky mírně zpomalily, až jsem se konečně přiblížil v podstatě na dotek. Na tváři se mi vyjevil stejně chladný výraz jako bylo samo prostředí.

Ledový pás se táhl mýtinou, uprostřed něho se nacházeli majitelé vycítěných chaker. Blíže ke mně stála zmražena v ne zrovna lichotivé poloze bizarní osoba, se kterou jsem se setkal před třemi lety v Městě duchů, přišlo mi naprosto absurdní, že mé druhé shledání s ní probíhá zrovna takhle. Naproti ní posmutnělý, ale snad i vítězně působící Takumi, do jisté míry připomínal svou sochu oslavující triumf. Celá ta podívaná působila jako tragický kus umění. Hledaná bělooká dívka v černém se zde nenacházela, Kitsu však stopovala už od kráteru právě ji, nechal jsem lištičku slézt a dál čmuchat, přičemž mi oči těkaly po okolí, zdali zahlédnou něco či někoho dalšího. Zpoza z jednoho ze stromů se objevila další Kotomina společnice, Kitsune, která se sem vydala na předchozí pokyn s náskokem.

"Doveď sem Kotomi, Kitsune, běž!" instruoval jsem rázně princezninu liščí společnici, která dozajisté i bez mých povelů věděla jak by měla jednat, rázem vystartovala zpět k hradu. Hleděl jsem na sochu Takumiho, neodvážil jsem se ničeho dotknout, už jen z úcty. "Zase jsi selhal, Takumi-san. Najednou ale i přesto cítím hrdost, že jsme spolu sdíleli bojiště... nevzdávej se," pronesl jsem před autorem této ledové kalamity, ani jsem nevěřil, že by má slova mohl slyšet, ale chtěl jsem je vyslovit. "Jednou by z tebe mohl být dobrý umělec," dodal jsem s pochmurným uchechtnutím a dál jen sledoval okolí a čmuchající Kitsu. Nezbývalo nic než čekat.

pro Sponsored content

Jihozápadní hranice

Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice

Re: Jihozápadní hranice