Vstup do Takigakure a okolie

pro **Hodnostári** Mon Jun 27, 2016 6:21 pm

Okolie Takigakure je tvorené hustými lesmi vedúcimi k okraju útesu, kde sa nachádza najväčší vodopád široko ďaleko, známy pod menom Suimon (水門, vodná brána). Práve ten slúži ako vstup do dediny, keďže sa cez neho je možné dostať do podzemných jaskýň, ktoré bezpečne vedú až k jazeru nachádzajúcemu sa uprostred dediny. Dá sa teda považovať za hlavnú bránu, ktorá je preto z pochopiteľných dôvodov dôkladne strážená vybranými shinobi. Snaha o preniknutie dnu prostredníctvom okolitého lesa je braná ako útok okamžite postihnuteľný smrťou, bez ohľadu na to, o koho sa jedná. Jeho prostredie prekypuje pascami a niekoľkovrstvovými bariérami, ktoré Takigakure za posledné roky úspešne ukradla a zozbierala zo zemí pod jej vplyvom.

pro **Aiko** Wed Jun 29, 2016 11:07 am

"Budem sa nudiť? Nebudem...? Budem...? Nebudem...?" Dívala som sa mrzuto na sedmokrásku v ruke, z ktorej som pri každej otázke odtrhla jeden lupienok. Týmto spôsobom som zisťovala, či sa vôbec oplatí vrátiť sa do dediny. Čo z môjho pobytu tam, keď aj tak tam len budem strašiť tých obyvateľov pohľadom? To, že som nemohla zabiť len tak hocikoho...bolo hrozným utrpením.
"...nuda." Vyriekla som sklamane pri poslednom lupienku, ktorý ostal, a zastavila sa. Nahlas som si povzdychla.
"To je škoda, čo chlapci?" Zdvihla som pohľad k tým týpkom, ktorí tu stáli a čučali na mňa ako teľatá na nové vráta. No, niet sa čomu čudovať, prakticky som sa rozprávala sama so sebou. Zošúľala som ten pošahaný kvet do rolky a hodila ho po jednom z nich.
"No čo? Aký ste dnes mali deň? Dobrý? Zlý? Pomodlili ste sa už?" Pousmiala som sa na nich, samozrejme falošne, ale oni nič, len ku mne natiahli ruku s tým, že sa mám preukázať. Môj úsmev zmizol a ja som len otrávene prevrátila očami.
"...kiež by mi to ten Takikage povolil...hneď by som vám vyčarovala úsmevy na perách..."Zamrmlala som si popod nos a s mierne neochotným výrazom sa identifikovala. Takí suchári, no koho to tu má baviť, keď tu je každý taký vážny?
"Suchári." Preniesla som k nim tesne predtým, než som vstúpila do jaskyne. Bolo tu tak nádherne temno, jedno z mála miest tuná, ktoré som mala celkom v láske. Iní obdivujú vodopády, iní zas ten retardovaný strom, proste krásy prírody. A mne stačila obyčajná jaskyňa. Aby mi ale cesta ubehla rýchlejšie, začala som si pospevovať nejakú pesničku s melódiou z pesničiek pre deti...s trocha morbídnejším textom.

pro **Hodnostári** Wed Jun 29, 2016 12:52 pm

Podzemné jaskyne prekypovali neobyčajne okúzľujúcou atmosférou. Navzdory tomu, že pre potreby dediny niektoré ich časti museli byť osvetľované, všetko nasvedčovalo tomu, že si Mana zámerne vyberala tmavšie zákutia za účelom nasatia pravého pocitu ničím nerušenej temnoty, sprevádzanej tak akurát melódiou jej hlasu a rozsievanej ozveny s dohrou zem zvlhčujúcich kvapiek. Nečudo, že sa napriek všetkým prírodným krásam, ktorými je Takigakure známa, zamilovala práve do tohoto na prvý pohľad nezaujímavého úseku, rozpínajúceho sa pod jej znamenitým povrchom. Uvoľnená vyznávačka Jashina však zrejme ani len netušila, aké prekvapenie ju čaká za najbližším rohom. Pokojnú prechádzku temnými vlhkými cestičkami rázom osvetlili síce skromné, no predsa len prenikavé lúče tyrkysového orbu, vznášajúceho sa ponad vďaka nemu zreteľne viditeľnú odbočku popri vyvýšenému kameňu. Ťažko povedať, aká bola prvá reakcia potenciálne zaskočenej Many, no ak sa dôkladne zadívala, mohla na ňom zbadať čiastočne osvetlené telo mladého Takikageho vo svojom obyčajnom formálnom oblečení.

"Spievanie. Jedna z najstarších a najprirodzenejších foriem sebavyjadrenia," ozvalo sa z onoho miesta tichým, kľudným, ba priam až sympatickým mladým hlasom, zatiaľčo spomínaný zdroj svetla bez prestávky levitoval v jeho bezprostrednej blízkosti.
"Vedela si o tom, že melódia vychádzajúca z hĺbky uvoľnenej duše prezrádza viac ako samotný text? Zdá sa, že tvoje jadro je z väčšej časti dieťaťom ako nenásytným vrahom."
Ak Manu z jej uvoľnenia neprebudilo svetlo, tieto slová takmer určite. Nie že by sa jednalo o urážku, to teda nie, no predsa len prichádzali od muža, s ktorým sa je možné stretnúť iba málokedy. To on si mal vo zvyku vyberať, s kým prehodí reč, nikdy nie naopak, nehovoriac o tom, že zvyčajne, keď tak učinil, neveštilo to vskutku nič dobré. Prišiel ju sem nebodaj potrestať?

Súčasný Takikage mal s Manou nepochybne zvláštny vzťah. Nedalo sa povedať, že by jej prítomnosť niekedy v minulosti vyhľadával, no z tých málo stretov, ktoré medzi sebou mali, na seba jednoznačne vzájomne zanechali silný dojem. Nagaharu je známy tým, že sa potenciálnej hrozby a predovšetkým blízkych ľudí, ktorým nemôže plne dôverovať, často bez váhania zbavuje. Napriek tomu ale proti akciám vyznávačky Jashina nikdy nič drastické nevykonal, pričom ona sama sa zas navzdory svojej povahe snažila aspoň v dedine nerobiť žiadne problémy.
"Kde si bola? Nedostal som žiadnu správu o tom, že sa chystáš na prázdniny," opýtal sa Takikage tentokrát už o čosi serióznejšie, uprejúc na Manu svoj jedinečný byakugan. Pri pohľade doň si dokonca aj ten najodvážnejší jedinec pripadal úplne nahý a bezbranný, brzko si uvedomujúc, že nemá absolútne žiadny zmysel vzpierať sa a klamať. Nech už Mana odpovie akokoľvek, zaručene tento nečakaný výsluch nemohla pociťovať dvakrát najpríjemnejšie, obzvlášť keď si pripadala, že jej vypočúvajúca osoba vidí asi až niekde hlboko do hlavy a srdca.

pro **Aiko** Wed Jun 29, 2016 2:09 pm

Nemala som rada, keď ma niekto rušil. Aspoň uprostred takýchto chvíľ, kedy som prechádzala touto, pre mňa nádhernou, jaskyňou. Inštinktívne som si zakryla oči rukou pred prenikavým svetlom, ktoré sa tu z ničoho nič objavilo. Hrôza. Moje oči boli zvyknuté na to temno, na niečo takéto neboli pripravené, preto chvíľu trvalo, než si zvykli a ja som konečne zdvihla oči k nášmu milovanému Takikagemu. Prižmúrila som naňho oči. Iní by sa asi rozklepali strachom pred ním, pretože predsa len, jeho bolo možné vídať len zriedka a vždy z nejakého...vážneho...dôvodu, no ja som riešila to, prečo som vlastne oproti nemu taká maličká. Keďže som ani na svoj vek nevyzerala, pokojne by ho mohol niekto nazvať pedofilom. Či?
"To by vysvetľovalo moju chuť neustále hrať sa." Zaškerila som sa naňho. Nikdy sa nestalo, že by som svoje obete zabila okamžite. Vždy som sa s nimi hrala. No čo no. Som mladá, potrebujem sa zabávať.
"...ale tuná sa veľmi hrať nemôžem. Bránite môjmu dieťaťu sa plne rozvinúť." Vykala som mu. On bol snáď jediný, pred kým som mala aký taký rešpekt, ale ani to nebránilo tomu, aby som sa správala ako zvyčajne. Okrem toho teda, že som mu vykala. Jeden z mála rozdielov medzi konverzáciami s ním a obyčajným ľudom. Nedá sa ale povedať, že by som sa ho nejako extra bála. Akurát som mala rešpekt pred jeho schopnosťami, toť sjo. Pri jeho otázke som len prevrátila očami.
"Omm...človek pred vami ani súkromie nemá. Predpokladám, že vašim očkám neujde ani to, čo som mala na raňajky. No." Necítila som sa nepríjemne. Bolo mi to jedno, či čítal vo mne alebo nie. Nebola som človek, ktorý by niečo zatĺkal. Vždy som vravela veci na rovinu.
"Povedzme, že som sa rozhodla urobiť si taký maličký výletík, viete, nudím sa. Trochu som terorizovala, pohrajkala saaa, čosi málo obetovala Jashinovi. Veď viete. Denná rutina. Moja povesť nesmie byť zabudnutá, čo by som robila, ak by sa ma ľudia nebáli?" Že bola na mňa vypísaná odmena všade, kde sa dalo, to ma netrápilo, ba čo viac, vítala som to. Často krát na mňa posielali svojich poskokov...ommm, toľko zábavy si pri tom človek zažije, no nie? Ako som sa tak naňho dívala so širokým úsmevom na perách, uvedomila som si jednu vec.
"Ja viem, ja viéééééééééém, mala som vám to oznámiť...ale viete...keď Jashin dá, i motyka vystrelí." Možno trocha odveci vysvetlenie, prečo som mu to vlastne neoznámila. Ale snáď si už na tie moje tajné odchody zvykol. Alebo mi tu dá teraz hodinovú kázeň o tom, čo môžem, čo nie, čo mám robiť, ako to mám robiť, prečo. Ach. Už som si aj pripravovala xicht, ako budem pri tom vyzerať. Otrávenejší výraz snáď ešte nikto nevidel.

pro **Hodnostári** Wed Jun 29, 2016 4:24 pm

Vzhľadom na to, že sa mi predsa len podarilo do istej miery Manu rozkecať, urobil som si na vyvýšenom kameni pohodlie a zaprel sa o stenu jaskyne, v tichosti vyčkávajúc na to, kedy z nej vypadne posledné slovko. Nikdy som nikomu bezdôvodne neskákal do rečí a nemienil som to porušiť. Nezostávalo mi teda nič iné, než si ju dôkladne prezerať byakuganom a analyzovať pravdivosť viet, ktoré zo seba jednu po druhej vypúšťala. Spôsob, akým sa so mnou zhovárala, mi celkom vyhovoval. Disciplína nesmie chýbať, no rozhodne som si to užíval viac, ako keby strnulo stála na mieste a ledva preplietala jazykom. Rešpekt ako taký z nej cítiť bol, na strachu som si nepotrpel. Keby mi šlo o to vydesiť ju, volil by som iný prístup. V momente, ako som spozoroval, že zo seba už dostala všetko, čo mala na srdci, a na jej tvári sa postupne začal črtať otrávenejší, menej usmievavý výraz, nenechal som ju zbytočne čakať a ihneď zareagoval.

"Nespomínam si, že by som ti niekedy bránil. Ak si dobre pamätám, povedal som ti len to, že tvoje akcie môžu vyvolať reakcie, nemám pravdu?" podpichol som ju, opätujúc jej dosavadné škerenie vlastným úsmevom na tvári. Bolo pomerne jednoznačné, čo som tým myslel.
"Ak to tak naozaj cítiš, je mi to úprimne ľúto. Niet väčšej tragédie, ako väznenie rozvíjajúcej sa duše v okovách. K tomu ma nútia iba tí, ktorí bez toho nevedia žiť, alebo aby som bol presný... odmietajú nasadiť život, aby ma presvedčili o opaku..." sotva jaskyňou odoznelo moje posledné slovíčko, tyrkysový orb v okamihu vyhasol, ponechajúc rozcitlivené oči Many v absolútnej temnote. Znamenalo to nebodaj, že sa mi jej odpoveď nepozdávala? Bohužiaľ nedostala žiadny čas na to, aby sa nad tým stihla zamyslieť, pretože ešte než si jej oči zvykli na náhlu zmenu osvetlenia a uši zaregistrovali čokoľvek okrem padajúcich kvapiek, znenazdajky som sa ocitol za ňou, skoro ako keby som sa k nej teleportoval.

"Prišiel tvoj šťastný deň. Nachádzame sa v odľahlej časti jaskyne, odkiaľ neuniknú ani tie naintenzívnejšie výkriky, ktoré ľudské telo dokáže vyprodukovať," prehlásil som maximálne pokojným hlasom, vystrčiac spoza jej v porovnaní s tým mojim nižšieho a krehkejšieho tela ruku.
"Aj keď to možno ešte nevidíš, som si istý, že to vrahyňa tvojho kalibru ucíti. Mávam pred tvojimi očami zápästím. Chápeš, čo to znamená? Od mojich žíl ťa delí len pár centimetrov," vydal som zo seba so znateľnou dávkou sadomasochizmu. O čo mi tým asi tak šlo?
"Ak si naozaj natoľko nespokojná, aby si bez vedomia vyššie postavených shinobi opúšťala dedinu, lepšiu šancu už nedostaneš. Len si poslúž. Ukáž mi svoje výčitky na mojej koži. Demonštruj nedostatok vzrušenia vo svojom živote, zabi ma a prevezmi stopercentnú nadvládu nad svojou existenciou... čo na to hovoríš?" riekol som bez čo i len najmenšieho zaváhania či strachu. Naozaj som jej ponúkal vlastný život, alebo som ju nebodaj nejakým zvráteným spôsobom testoval? Nech už to bolo akokoľvek, všetko nasvedčovalo tomu, že tu čoskoro niekto z nás zomrie. Atmosféra bola vyhrotená do výšin, ktoré odo mňa Mana nezažila.

pro **Aiko** Thu Jun 30, 2016 6:11 pm

Uchechtla som sa.
"Nepovedali ste mi to priamo. Nie že by som sa tých reakcií bála, ale mám pred nimi istý rešpekt." Ale čo to? Aby mi takéto slová vôbec vykĺzli z úst...to bolo IMPOZIBRU. Avšak nikto iný tu nebol. Boli sme tu len my dvaja a teda nikto nemal ako vedieť o tom, že ja vôbec voči niečomu rešpekt mám. V očiach iných som vyzerala ako rodený rebel, ktorý sa moc pravidlami neriadi a ide si podľa svojho. Pri jeho ďalšom preslove sa mi pery roztiahli do širokého úsmevu. Neprerušovala som ho. Zdalo sa, že to berie vážne. Hlavne vo chvíli, keď mi údajne ponúkal možno zabiť ho ako vyjadrenie svojej vlastnej nespokojnosti. Ocitla som sa v temnote, nevidela som si ani na špičku nosa, ale cítila som, že stojí za mnou.
"Ak by som bola tak nespokojná..." Vytiahla som z malého púzdra svoju obetnú dýku, ktorú som rituálne používala na zber krvi mimo bojového poľa, prípadne na zohavovanie vlastných obetí. V zlomku sekundy mohol pocítiť ostrú bolesť na zápästí, kde som ho sekla a následne tak rýchlo, ako sa on objavil za mnou, som sa objavila pár metrov pred ním nohou kresliac znak Jashina na zem okolo seba.
"...mohla by som sa vás pokúsiť zabiť, pretože by som tak získala voľnosť, ktorú mi nepriamo odopierate..." Možno som nevidela, ale s pomocou jednej pečate som dokázala zistiť, kde sa nachádza. Navyše, moje zmysly boli pomerne bystré, jednoducho špecializované na lov.
"...mohla by som vás zabiť rovnako ako stovky, možno tisíce bezvýznamných obetí...s potupou a bez jedinej šance na úctyhodnú smrť..." Oblizla som čepeľ dýky, kde sa nacházalo pár kvapiek jeho krvi a aktivovala tak techniku, ktorá znamenala pre moju obeť 100%-nú smrť. Túto techniku neprežil nikto, na koho som ju použila. Pretože nikto nevedel, ako sa brániť a skôr, než na to prišiel, bol mŕtvy.
"...mohla by som vašu dušu predať Jashinovi..." Moja pokožka začala meniť farbu na kompletne čiernu s rôznymi bielymi...značkami...nazvime to tak, jednoducho som pripomínala kostru.
"...stačilo by, ak by som si túto dýku zapichla na miesto, kde máte vy srdce. Jeden jediný pohyb..." Natiahla som ruku s dýkou a namierila ju presne na spomínané miesto. Chvíľu som tam len tak stála a dívala sa priamo naňho, teda aspoň tam, kde doteraz stál, pretože inak než cez senzibilské techniky som ho vidieť nemohla.
"...tak málo by mi chýbalo do vami ponúkanej voľnosti. Ale nenechajte sa zmiasť tým, že sa správam ako pomätená. Rozum i napriek faktu, ako sa správam, som nikdy nestratila..." Spustila som ruku s dýkou.
"...nepotrebujem vás zabiť. Stačí mi, že ste mi dovolili...ochutnať vašu božskú krv...čím som, povedzme, získala viac, než vašou smrťou." Uchechtla som sa a vystúpila z ktuhu, ktorý som nohou zmazala. Pokožka získala opäť svoju pôvodnú farbu. Týmto som prišla o možnosť zabiť ho, čím som viac menej samu seba vystavila nebezpečenstvu. Riskovala som, ale to ma akosi nijako netrápilo, pretože som si bola istá tým, že neurobí to, nad čím sa možno aj zamýšľal. Alebo sa len snaží navodiť ilúziu, že to je reálna možnosť.
"Nazvala by som to zlatou strednou cestou...získala som niečo, čím som ukojila svoje potreby a zároveň tu stojíte živý. Potrebujem vás, vy potrebujete mňa." Zaškerila som sa naňho, pričom som opäť prešla jazykom po druhej strane čepele a slastne privrela oči, keď som pocítila na jazyku chuť jeho krvi. Nádhera.
"Stále ma chcete odstrániť, Takikage-sama?"Opýtala som sa narovinu. Možno som sa zahrávala s ohňom, ale takto som to mala rada. Situácie, v ktorých si človek nemohol byť ničím istý, boli vážne...hm...fascinujúce. Darmo sa tu ale snažil vyvolať nejaké napätie, bola som úplne uvoľnená, bez štipky strachu o vlastný život.

pro **Hodnostári** Thu Jun 30, 2016 8:36 pm

Situácia bola čím ďalej tým zaujímavejšia. Pokojný rozhovor sa v okamihu zmenil na potenciálnu popravu, keď som ucítil ostrú bolesť v oblasti zápästia a rázom bol postavený pred pomerne nebezpečný adrenalínový moment. Nejedna osoba by aspoň do istej miery prišla o svoju psychickú vyrovnanosť, no v mojom prípade k ničomu podobnému nedošlo. Sotva si medzi nami Mana utvorila dostatočnú vzdialenosť, porezanú ruku som si zastrčil k jednému z obväzov pod mojou bielou hakamou a s nepokriveným úsmevom sa kochal tým, čo podľa všetkého malo prísť. Na rozdiel od nej som totiž zreteľne vnímal i ten najmenší detail, od iskričiek v očiach mojej exekútorky, cez rozjasnenie poniektorých receptorov jej mozgu pri ochutnaní kvapiek čerstvej krvi, až po viditeľný tlkot roztancovaného srdca. Bola to vskutku pestrá šou, na ktorej obraz len tak skoro nezabudnem, rovnako ako ani zvuk. Navzdory všetkým tým vnemom som si totiž samozrejme nenechal ujsť ani jedno jej slovko, vychutnávajúc si každičkú chvíľku na ostrí noža.

"Preto si myslíš, že som sem ráčil cestu? Rozumiem," vyriekol som hneď čo mi položila svoju poslednú otázku, vykročiac tentokrát pomalými a dostatočne hlučnými krokmi Maniným smerom.
"Prenádherná reč a ešte krajšia podívaná. Bolo mi potešením nazrieť do hĺbky tvojej pestrej duše, až ma to takmer dohnalo k slzám. Ani netušíš, ako nerád kazím túto dojemnú chvíľu, ale obávam sa, že ťa jednoducho musím opraviť," sotva mladá vyznávačka Jashina prijala moje posledné slová, vo voľnej ruke sa mi opakovane objavil tyrkysový orb, zažiariac tentokrát o dosť intenzívnejšie ako predtým. Mana odrazu pocítila, ako jej ťažknú kolená a celé jej krehké telo zavaľuje prudká únava. Ani len netušila jak a už bezvládne kľačala na vlhkej zemi, bez jedinej štípky sily na prípadnú sebaobranu. Vytrácala sa z nej všetká chakra.
"Nepochybujem o tom, že ma potrebuješ, ale môžeš mi veriť, ak ti poviem, že to nie je obojstranné. Pravda, kedysi som ťa potreboval, tak ako každú pomocnú ruku, ktorá ma bola ochotná nasledovať pri získavaní moci nad Takigakure, no tie časy sú preč. Nerád ťa po tom všetkom sklamem, ale pre tvoje súčasné ja... už skrátka nemám žiadne využitie..."

Navzdory jej svalovému ochabnutiu mohla Mana pocítiť, ako ju voľačosi pevne obopína a čoraz intenzívnejšie zviera. Jednalo sa práve o moje obväzy, ktoré sa sťa hady zavíjali na jej koži a postupne ju vyzdvihovali do vzduchu. Nemožno povedať, že by som ju šetril. Každičký jeden stisk sa prudko ozýval v jej mozgu, doprajúc jouninke značnú dávku bolesti a doposiaľ možno ani nepoznanej bezmocnosti. Dal som si avšak záležať na tom, aby mala výhľad rovno do mojich očí.
"Než vykonám to, kvôli čomu som sem v prvom rade prišiel... odpovedz mi prosím na poslednú otázku. Užívaš si bolesť aj keď nie je zdieľaná s tvojou obeťou?" opýtal som sa zdanlivo sadisticky, udržiavajúc tyrkysový orb medzi nami, aby v sebe Mana nedokázala nájsť žiadnu silu odolávať. Už viac podľa všetkého nebolo žiadnych pochýb o tom, že tu voľakto príde o život. Nikdy som totiž nikoho len tak bezdôvodne nevystavoval podobnej situácii, len aby som sa mohol zámerne vyvyšovať nad slabších. Vážnosť situácie rozhodne nešlo brať na ľahkú váhu...

pro **Aiko** Thu Jun 30, 2016 9:56 pm

Verila som si. Nepripúšťala som si fakt, že by sa ma pokúsil zbaviť. Bolo mi jasné, že ma len využíva. Aspoň si to teda myslel možno. Avšak ani ma len nenapadlo, že by to predsa len mohlo byť inak. Môj výraz po jeho prejave bol...veruže zvláštny. Nie. Nezračila sa v ňom ani štipka strachu, ale bol plný zmätenosti a šoku. Vážne som nečakala, že by z jeho úst mohlo vzísť niečo takéto. Už už som mienila nejako reagovať, keď v tom ma opäť osvietilo to žiarivé svetlo, na čo som len prižmúrila oči, pretože si opäť ťažko navykali, a následne som len cítila, ako...slabnem...
"Čo to...sakra...Čo to je?!" Vyhŕkla som prekvapene, keď som len tak padla k zemi. Bez možnosti obrany. Nič. Nebola som schopná sa ani poriadne pohnúť, nie to ešte držať nejakú zbraň alebo nebodaj bojovať. Bolo to niečo úplne nové, nepoznané. V živote ma nikto nedostal...v priebehu pár sekúnd. Ako je to sakra možné?!
"Uh...asi by som sa mala rozplakať. Pretože som sa nechala takto nechutne využiť." Môj šokovaný výraz nahradil ten bežný bezstarostný xicht. Aj keď ma chcel pravdepodobne odstrániť. Smrť pre mňa nebola koniec, ba naopak, povedala by som, že si posledné chvíle užijem. Ak si myslel, že vo mne vzbudí nejaký ľudský pocit...možno ľútosť, strach. To je jedno...tak asi bude pekne sklamaný.
"Vraví sa, že pred koncom by mal človeku prebehnúť celý život pred očami. Nejaké pekné chvíle...om...vidím samé mŕtvolky. Nádhera." Uchechtla som sa, následne som uprela svoje žiariace očká na toho zradcu. V danej chvíli mi tak pripadal, ale tak. Fakticky mi to bolo jedno, aj keď sa mi vyslovene hnusilo to, že som nebola schopná urobiť nič. Ja som vždy bola tá dominantná! Len také nič nerobenie mi liezlo na mozog, aj keď som s tým nemohla nič urobiť.
"Omm...v tých obväzoch je moc teplo. Mali ste si zvoliť iný materiál, nech aspoň nezdochnem spotená a smradľavá." Posťažovala som sa, keď ma tie obväzy začali obopínať a dvíhať do vzduchu.
"...aj nejaké vankúše by tu mohli byť...takto sa cítim, ako keby som každú chvíľu mala..." Sotva som ale stihla dopovedať, mojim telom prebehla prvá vlna bolesti spôsobená práve stiskom tých obväzov. Pery sa mi roztiahli do blaženého úsmevu. Mohla som byť bezmocná...toto mi to dokonale vynahradilo. Ooo, ááno, toto bude prekrásna smrť. Síce som si to zas tak nepredstavovala, ale môže byť.
"Uhhh...Takikage-samaaa...myslím...že vaša otázka...je úplne zbytočná..." Vyplazila som naňho jazyk, na čo som ho akosi prestala vnímať, pretože som sa plne oddávala bolesti, ktorá pulzovala celým mojim telom, a usmievala sa pri tom ako mesiačik na hnoji. Ani si neviete predstaviť, aký zážitok to pre mňa bol. Toľko bolesti naraz...to niekto ako ja nezažije každý deň. Potichu som si povzdychla.
"Nie je to zas až tak zlé, Takikage-sama...ach...vy viete ako na mňa...ommm..." Moje oči doslova žiarili, keď som sa naňho dívala. Toto bolo jediné, čo mi tak pekne dokázalo zlepšiť náladu. Dokonca na takú úroveň, že som doslova žiarila "šťastím". Skôr by som to nazvala nejakou napodobeninou šťastia, ale skutočné nebolo. Následne som len privrela oči a čosi si mrmlala popod nos, pravdepodobne šlo o modlitby k samotnému Jashinovi. Pevne som dúfala, že ma Takikage nechá užívať si to...pekne dlho.

pro **Hodnostári** Thu Jun 30, 2016 11:06 pm

Bolo nezvyčajné vidieť, že navzdory okolnostiam Mana nestrácala optimizmus, ba čo viac ani svoj rešpekt voči mojej osobe. Skutočne sa jednalo o ženu s nezvyčajným temperamentom, ktorá sa smrti vysmieva do tváre. Nech už bol jej postoj k situácii ale akýkoľvek, očividne nepochopila, o čo mi vlastne od samého začiatku šlo. Zdalo sa, že jej to budem musieť objasniť.
"Moja drahá Mana-chan. Naozaj si myslíš, že by som sem šiel osobne, keby som ťa chcel tak akurát odstrániť? Zrejme nechápeš, čo som sa ti pred malou chvíľou snažil povedať," prehovoril som s povzdychom, i naďalej pevne zovierajúc telo polapenej obete svojimi obväzmi.
"Nemám pre teba využitie, pretože na boj, ktorý nás čaká, si ešte bohužiaľ prislabá. Ďalšieho radového ninju nepotrebujem, no nezúfaj. Moju krv si si už vzala, ale schovávam toho pre tvoju maličkosť omnoho viac. Dúfam len, že sa ti môj malý darček bude páčiť..."

Ako náhle som k Mane pristúpil tak blízko, že nás už od seba nedelilo ani pol metra, mohla spozorovať, že sa energia, ktorú som jej tajomným tyrkysovým orbom vysal, nejakým spôsobom pomiešala s mojou špeciálnou Ōtsutsuki chakrou a nabudla úplne novú, zvláštnu podobu.
"To veľmi rád počujem. Môžem ťa potom ubezpečiť, že toto si naozaj užiješ," zaznela oneskorená reakcia na odpoveď týkajúcu sa vnímania jednostrannej bolesti. Hneď ako som doriekol, moja ruka s transformovanou chakrovou sférou prudko prenikla hrudným košom potenciálne šokovanej vyznávačky Jashina.

Navzdory tomu, že som si dal záležať na tom, aby som napriek nesmrteľnému telu Many nepoškodil jej zovňajšok, to, čo nasledovalo, nemožno opísať inak, než agóniou manifestujúcou hotové peklo na Zemi pre ovplyvnenú obeť. Zvyčajne som postupoval znateľne opatrnejšie, pretože takéto násilné prijímanie cudzej zložky energie končieva smrťou, no s vedomím, že aktuálny subjekt nemožno zabiť konvenčnými metódami, som sa veru nedržal späť. Ak ju len mohutné stisky obväzmi dokázali natoľko potešiť, teraz musela s najvyššou pravdepodobnosťou byť niekde v siedmom nebi. Potreboval som ju preto držať ešte omnoho pevnejšie, no niečo také zrejme už ani nevnímala. Ruka, ktorú som doposiaľ schovával v obväzoch, mi poslúžila na dodatočnú prípravu pečate. Už čoskoro som sa chystal na dokončenie rituálu, ale predtým som chcel mať istotu, že si to Mana plnohodnotne vychutná. Voľačo také tak skoro znova nezažije...

pro **Aiko** Fri Jul 01, 2016 12:37 pm

Až po jeho upozornení som si uvedomila, ako to vlastne celé myslel. Nechcel ma odstrániť. ...ale pre tvoje súčasné ja...nemám už skratka využitie. Tieto slová mi opäť odzneli v hlave a ja som tomu konečne pochopila. Potreboval ma vylepšiť. Ale ako? Ako som mohla byť podľa neho slabá? Zabila som už toľko Shinobi a ľudí...On bol jediným, kto ma dokázal ohroziť. Nemala som ale akosi čas zamýšľať sa nad tým, čo vlastne chce urobiť, obväzy ma stále zvierali a ja som si to užívali. Neprestávala som ho ale sledovať. Pri jeho slovách som sa zaškerila, čo by len...mohlo byť lepšie než toto?
"Snáď ma...nebudete šetriť..." Uchechtla som sa. Registrovala som fakt, že v tej jeho guli sa čosi mieša, mala som podozrenie, že jej časťou bola i všetka tá energia, ktorú zo mňa vysal v priebehu pár sekúnd. Nemala som ale ani poňatia, čo z toho vznikne a k čomu to bude. Nuž. Musela som sa nechať prekvapiť. Takikage ma vážne nešetril, presne tak, ako som si to sama želala. Jeho ruka prenikla cez môj hrudný kôš, priamo cez dar od samotného Jashina, neviditeľnú pečať, ktorá násilným spôsobom držala dušu v mojom tele, vďaka čomu som jednoducho nemohla zomrieť. To, čo sa udialo v nasledujúcej chvíli...bolo momentálne asi to najkrajšie v mojom živote. Bolo to niečo, čo si taká masochistická dušička, ako som ja, snáď ani predstaviť nevedela. Mierne som zaklonila hlavu, ako mi len tie obväzy dovoľovali, jemne pootvorila ústa a jazykom si prešla najprv po svojich tesákoch, a následne po suchých perách, z ktorých sa vydral tichý ston. Ono, to, ako som sa teraz cítila, sa dalo dokonale porovnať...každý si vie domyslieť, s čím, s tým rozdielom, že som bola sama. A tú bolesť, zámerne čo najväčšiu, spôsoboval on. Čo viac si priať.
"Oh...to som si snáď...ani nezaslúžila..." Vysúkala som zo seba vážne len sťažka. Nedokázala som rozprávať plynule, tá bolesť ma natoľko pohltila, že som nebola schopná ani normálne myslieť, nieto ešte ťahať zo seba niečo zmysluplné. Vlastne to ani nebolo potrebné. Ak mi chcel spôsobiť maximálnu rozkoš, tak sa mu to podarilo. Bola som kompletne mimo.

pro **Hodnostári** Fri Jul 01, 2016 6:22 pm

Napriek tomu, že si z neho Mana očividne vychutnávala každičký okamih, nadišla chvíľa pomaly dokončovať tajomný rituál. Vysvetľovať, čo presne som jej telu robil, by s najvyššou pravdepodobnosťou nemalo zmysel, no v skratke sa dá povedať, že nech to bolo čokoľvek, vzhľadom na nesmrteľnosť som to vzal omnoho zbrklejšie a jednoduchšie ako obvykle. Keďže neoplývam schopnosťou predávať svoju Ōtsutsuki chakru ďalej, musel som vyvinúť vlastnú metódu. Šťastie bolo na mojej strane a pri postupnom získavaní vplyvu v okolitých zemiach, vrátane v tomto kľúčovej Oto no Kuni, sa mi podarilo dostať k informáciám o niektorých Orochimarových dávnych výskumoch. Napodobením konceptu jeho presláveného juinjutsu som dosiahol voľačo podobné s tým rozdielom, že som na vytvorenie vhodného "enzýmu" kombinoval vlastnú krv s istou formou Rikudō Senjutsu. Výsledná technika následne dostala príznačný názov Tensei Juin (転生呪, reinkarnačná prekliata pečať) a stala sa jednou z mojich špecialít...

Konečne nadišla chvíľa ukončiť potešenie mojej obete. Pečať, ktorú som si v zakrvavenej ruke pred okamihom prichystal, mohla byť definitívne uplatnená. Vyvrcholením celého tohoto rituálu sa stal ani nie dvojsekundový nával finálnej bolesti, koncentrovaný na jednom jedinom mieste nachádzajúcom sa niekde v oblasti jej hrudníka. Presne tam sa vo výsledku aj vyformovala fyzická podoba Tensei Juin, naberajúc formu pripomínajúcu symbol klanu Ōtsutsuki. Zvyšok utrpenia po tomto maximálnom bode už utíchal, ponechajúc Manu v zdanlivo ešte bezvládnejšom stave ako predtým. Dokonca ani nesmrteľné telo úspešného vyznávača Jashina sa s niečím takým nedokázalo len tak vyrovnať, no minimálne to prežilo ako tak v zdraví.

"Práve som ti daroval časť svojej sily. Dôkazom nech ti je symbol, ktorý sa objavil na tvojom tele," prehovoril som spokojne, spustiac doposiaľ vo vzduchu vyzdvihnutú Manu na vlhkú zem. Moje obväzy sa sťahovali do pôvodnej formy, uvoľňujúc prehnane pevný stisk, po ktorom takisto zostali viditeľné modriny a otlaky. Bolo toho ale ešte o čosi viac, čo som mienil povedať.
"Som presvedčený o tom, že si ho už niekedy videla. Preukazuje sa ním vonkoncom najvyšší orgán našej dediny. Nemyslím si, že ti ale má cenu aktuálne niečo vysvetľovať, takže to zhrniem jednou vetou. Postačí, ak budeš vedieť, že skôr či neskôr prirodzene objavíš spôsoby jeho využitia. O prísun dodatočných informácií sa postará Tenshi, keď na ne budeš pripravená," zhrnul som bleskovo, nespúšťajúc pohľad z osoby nachádzajúcej sa pred mojou maličkosťou. Dalo sa toho totiž na nej v súčasnsoti vysledovať vskutku veľa zaujímavého.

pro **Aiko** Fri Jul 01, 2016 10:01 pm

Celý tento rituál sa blížil ku koncu. Čo bola pre mňa otrasná predstava, pretože toto...bol pre mňa hotový kúsok raja. Chcela som v tom zotrvať ešte nejaký ten čas, dúfala som, že mi to náš drahý Takikage-sama dopraje, ale moje želanie sa bohužiaľ, skutočnosťou nestalo. Ukončil to po tom, čo sa všetka bolesť presunula do jedného bodu na mojej hrudi a potom...potom už to všetko začalo utíchať, až bolesť kompletne zmizla. Ale nedalo sa povedať, že by som bola sklamaná, ba naopak, vyzerala som veľmi spokojne. Pristála som opäť na zemi a obväzy začali povoľovať.
"Časť vašej sily?" Oči sa mi opäť rozžiarili. Nie len že som mala možnosť ochutnať jeho krv...on mi daroval niečo, čo zrejme nezíska len tak kde kto! Asi by som sa mala cítiť špeciálne, nie? Či? Ako to ľudia robia? Skáču od radosti či čo? Alebo plačú snáď? Ah. Napodobniť ich čudné správanie bolo nadmieru ťažké. Pomaličky som sa posadila. Stále som sa cítila akási slabá...mala som pocit, že keď sa postavím, tak skončím s papuľou v hline, takže som to radšej neskúšala. Zaškúlila som na značku na svojej hrudi.
"Uuuuu, ale veď to je kúúúúúúl! Ani sa nemusím nechať tetovať, takto to mám rýchlejšie a zadara, ommmm..." Zaškerila som sa. Veruže sa mi to páčilo. Ale keďže sme už pri tom, aké to má využitie, no, to som sa bohužiaľ nedozvedela.
"Rozumiem." Odvetila som napokon dívajúc sa na rôzne modriny a otlaky. Prešla som si jemne po nich prstami. Vyzeralo to tak nádherne, kiež by mi to ostalo snáď navždy.
"Ak sa ale nad tým zamyslím...plánujete snáď nejakú zaujímavú akcičku, keď ste potrebovali mi takto vylepšiť moje schopnosti? Niečo, kde sa môžem vyblázniť?" Zaškerila som sa naňho. Moja tvár pripomínala presne tvár nejakého malého decka počas vianoc čakajúceho na nejaké darčeky. Milovala som vraždenie, o tom niet pochýb, vyhľadávala som ho a také tie...väčšie akcie, počas ktorých som mohla popraviť niekoľko desiatok, stoviek ľudí a obetovať ich Jashinovi...tie mi vyhovovali najviac. Mohla by som to nazvať...relaxom. Ooo, áno, to je správny výraz pre moju lásku k zabíjaniu. Možno až chorobnú. Musela som však plniť vôľu Jashinovu. Teda. Nemusela. Ja som to chcela.
"Ommm...a ešte otázočka. Možno to je trocha neslušné...ja neviem, to je jedno, kto sa má vyznať v tom, čo je slušné a čo nie...ale...dúfam, že toto nie je posledný krát, či?" Zablyslo sa mi v očiach. Nemyslela som to tak, že by som snáď chcela dva pečate alebo také niečo, čo by asi ani nebolo možné. Bolo to mierené na tú bolesť...no a čo! Masochista je masochista, nemohla som si to odpustiť. Pre niekoho ako ja to proste bola úžasná skúsenosť.

pro **Hodnostári** Fri Jul 01, 2016 11:17 pm

Mana nebola úplne ďaleko od pravdy. Niet pochýb o tom, že v porovnaní s väčšinou ostatných mojich podriadených som ju považoval za hodnotnejšiu a bezpochyby špeciálnejšiu, ale pečať, ktorú som jej bez okolkov umiestnil na hruď, zohrávala aj inú rolu. Nebola vonkoncom nazývaná prekliatou nadarmo. O vedľajších využitiach som však niečo vedel len ja a Inoiki, pričom som to tak i plánoval nechať. Skôr či neskôr sa to tak či tak dozvie, či už na cudzej alebo vlastnej koži.
"Kto vie," odvetil som na otázku bezvládnej kunoichi ohľadom potenciálnej blížiacej sa akcičky.
"Zostaň na istý čas v dedine a možno sa o tom aj niečo dozvieš," podpichol som ju na záver, otočiac sa jej chrbtom s úmyslom odkráčať preč. Evidentne som s ňou už na teraz neplánoval tráviť ďalší čas. Všetko, čo som s Manou v súčasnosti chcel vyviesť, bolo definitívne dokonané.

"Som presvedčený o tom, že mi poskytneš dostatok dôvodov na to, aby som ti doprial trochu tej bolesti aj nabudúce. Nepokúšaj však moju trpezlivosť, inak sa tvoja pôvodná predstava o podstate nášho stretnutia vyplní," zaznelo jaskyňou z mojej strany naposledy a už som aj zmizol v temnote. Pravdepodobnosť, že by ma Mana bola schopná prenasledovať, je vzhľadom na jej fyzický stav takmer nulová. Nezostávalo jej preto nič iné, ako pozorovať, jak sa moje telo stráca v tme, zatiaľčo jej s najvyššou pravdepodobnosťou dochádzalo, že tu bude podľa všetkého musieť i prespať. Nemohla dúfať, že by som jej smerom snáď poslal výpomoc, ktorá by ju ochotne vyprevadila von, a ako som povedal predtým, nie je odtiaľ počuť ani tie najstrašnejšie ľudské výkriky. Nič jej avšak nebránilo pokúsiť sa preplaziť na osvetlenejšie miesto s vyššou koncentráciou ľudí, no len ak sa v tomto bezmocnom stave bola ochotná ukázať.

=> PRESUN <=

pro **Aiko** Sat Jul 02, 2016 7:01 pm

Vstup do Takigakure a okolie 433819_1347428398813_400_300

Musím uznať, že som tie jeho neurčité odpovede priam "milovala". Môj výraz, ktorý som nahodila, po ďalšej z takýchto odpovedí, na otázku, ktorá pre mňa znamenala vážne veľa, bol pomerne komický.
"Taký trápny spôsob, ako ma udržať v dedine..." Zamrmlala som si popod nos tak, aby mi nerozumel nič. Radšej.
"...takto využívať moju zvedavosť." Prevrátila som očami. Teraz som nemohla odísť, pretože som sa bála, že by som niečo prešvihla. To, kurnik, nie je fér! A že by toho nebolo dosť, on sa mi ešte vyhrážal!
"...že ja som sa vrátila naspäť. Mohla som zostať von aspoň o trocha dlhšie." Posťažovala som samej sebe, keď si proste len tak zmizol ako najväčší pán a mňa tu nechal v takomto stave. Chlap.
"Ešte to je aj taký úžasný gentleman." Oprela som sa chrbtom o stenu jaskyne. Donedávna mi to tu prišlo krásne, teraz som sa tu ale cítila ako vo väzení, z toho dôvodu, že som bola tak slabá, že som nebola schopná sa snáď ani dostať von. Alebo som si to aspoň myslela. Opierajúc sa o stenu som sa pokúsila postaviť, ale sotva sa mi to podarilo, padla som späť k zemi.
"To mu budem vyčítať do konca života! Ja má dám...páprda jeden. Na to by ho bolo, aby tu robil experimenty...ale že by mi aspoň trocha uľahčil situáciu, tak to mu je jedno..." Prakticky som sa rozprávala sama so sebou. Zaklonila som hlavu.
"Ach, Jashin-sama...ostali sme tu len my dvaja." Preniesla som napokon, už s úsmevom na perách. Uvedomila som si, že tu budem musieť najskôr prespať. Nemohla som si dovoliť, aby ma ľudia videli v takomto stave. Stratila by som všetku svoju reputáciu! Zaklonila som hlavu, oprela ju o stenu a privrela oči.
"Dobrú noc, Mana-chan." Popriala som si a krátko po tom upadla do pokojného spánku. Nerobilo mi problém spať na takomto mieste, bolo tu príjemne chladno a tma. Aj keď možno tá tvrdá zem bola nepríjemná, ale spala som už aj na horších miestach.

Zobudila som sa po niekoľkých hodinách. Necítila som sa stále síce bohvieako dobre, ale mala som dosť sily na to stáť pevne na nohách a plynule kráčať. Bolo teda na čase opustiť jaskyňu, avšak tentoraz som nešla strašiť do okolitých dedín. Vrátila som sa späť do Takigakure no Sato. Chvíľu mi trvalo, než som našla správnu cestičku a len čo som vyšla na svetlo, skoro mi oči vypálila.
"Meh...veľa slnka..." posťažovala som sa, pokračujúc v ceste.

-PRESUN-

pro Sponsored content

Vstup do Takigakure a okolie

Vstup do Takigakure a okolie

Re: Vstup do Takigakure a okolie

Re: Vstup do Takigakure a okolie

Re: Vstup do Takigakure a okolie

Re: Vstup do Takigakure a okolie

Re: Vstup do Takigakure a okolie

Re: Vstup do Takigakure a okolie

Re: Vstup do Takigakure a okolie

Re: Vstup do Takigakure a okolie

Re: Vstup do Takigakure a okolie

Re: Vstup do Takigakure a okolie

Re: Vstup do Takigakure a okolie

Re: Vstup do Takigakure a okolie

Re: Vstup do Takigakure a okolie

Re: Vstup do Takigakure a okolie