Sakuřin les

Toshio zamyslene kráčal po rieke a v rukách zvieral otvorenú knihu a popritom do nej ťukal nezapnutým perom s hlavou plnou myšlienkou. Neschopného shinobiho už dávno z hlavy vypustil. Tentoraz jeho myseľ sužovala iná, dôležitejšia otázka. Niečo z minulosti mu mátalo v hlave ako démon. Keď v tom zacítil, že akoby tu nebol sám. Zastavil a netrvalo dlho, kým našiel jedinú živú bytosť na okolí.
,, Fascinujúce."
Prehovoril, odložil pero a zavrel knihu. Zapozeral sa do osoby pred sebou, ale nespoznával v tej osobe nikoho.

,, Ak by bol každý ninja shinobi, nikdy by naše záležitosti nezasiahli do života ľudí. Shinobi si svoje záležitosti a podlžnosti vybaví vždy so svojom protivníkom osobne, rýchlo a stručne."
Odpovedal jej a sledoval ako si kľakla neďaleko od neho. Neurobil žiaden pohyb ani smerom k nej ani od nej, proste iba stál na tom isto mieste, no oči a pohľad z nej nespúšťal. Bavilo ho vyhľadávať očný kontakt s inými osobami.
,, Prečo ja nenaháňam odporcov režímu a nukeninov?"
Zopakoval znova potichu pre seba a na maličký moment sa zamyslel.
,, Tak sú len dve možnosti. Prvou je, že sám som odporca režimu a viac menej nukenin. A druhou..."
Nadýchol sa a zohol aby jej videl priamo do tváre.
,, Možno práve teraz naháňam odporcu režimu a nukenina."
Pousmial sa diabolsky a udržiaval s ňou neustále očný kontakt bez jediného žmurknutia.

Díval sa do tých prázdnych očí a absolútne v nich nič nevidel. Vždy našiel hocakú maličkosť, pocit, reakciu alebo aspoň náznak. Tu však nevidel nič, nech hľadal ako veľmi chcel. Možno to bola vec, ktorá ho na tejto osobe fascinovala najviac a vďaka čomu od nej nedokázal odtrhnúť pohľad. Z premýšľania ho vytrhla nakoniec menšia spŕška vody, pri ktorej sa musel veľmi ovládať aby zabránil inštinktom brániť sa.
,, Výhodou mojej práce a postavenia je fakt, že nemám povinnosti ani určené úlohy na splnenie. Som sám sebe pánom."
Odpovedal jej a keď sa otočila, jeho telo automaticky začalo vydávať teplo a usušilo, každú kvapku vody, ktorá dopadla na jeho telo.
,, V tom prípade mám veľa voľného času a tak málo náplne. Predsa len vraždiť ešte nesmiem. Nie skôr, než veľa osôb nedodrží podmienky ultimáta. Potom smiem, ale dovtedy... čakám."
Pokrčil bezvýsledne ramenami a stále ju sledoval.

,, Môj klan obýva územie, ktoré kedysi prisľúbilo vernosť Republike. Ale pýtal sa niekto na názor nás ostatných? Či súhlasíme s vytvorením tejto inštitúcie? Nie... ja som nikdy nikomu vernosť neodprisahal. Ešte sa nenašiel ten, kto by bol hodný toho aby som pred ním pokľakol."
Odpovedal jej jednoducho na jej prvo položenú otázku s miernou nostalgiou mysli, ktorá si práve spomínala na niekoľko momentov z jeho minulosti. Spomienok bolo príliš, ale výčitky za svoje konanie nemal nikdy. Pri ďalšej otázke siahol do vrecka a vytiahol knihu.
,, Na to aby som niekoho chcel zabiť, by sa musel dostať do tejto knihy. Ale aj keď niekoho zabijem, musí stáť zato aby sa do tejto knihy dostal. Sám som vykonal zverstvá za ktoré by som mohol byť už mnoho ráz hľadaný a odsúdený. Lenže na čo niet dôkazov, na to niet súdov."
Odvetil spokojne a pozrel na ňu.
,, Snáď ste už mala tú česť stretnúť nejakého narušeného kriminálnika, ktorý by obmedzovala vašu slobodu a práva?"
Opýtal sa zo zvedavosti.

,, Kto by sa už len pokúšal odstrániť niekoho, kto nemá zábrany v ceste za svojim cieľom prejsť cez mŕtvoly nehľadiac na to či cudzie alebo aj vlastnej rodiny? Skoro každý má niekoho na kom mu záleží, u mňa to neplatí."
Po pravde jej odpovedal Toshio, sám sa totiž vlastnej rodine nedávno vyhrážal, že ju vyvraždí a na ich prachu znova vystaví celý klan. Jej žiadosť bola celkom netradičná, ale Toshio nemal, čo schovávať. Natiahol ruku a knihu jej podal.
,, Ja som Toshio, Toshio Toppu. Mňa asi poznať nebudeš. Málo z toho, čo som spravil sa šíri po svete. A aj to málo, nebolo nikdy vysvetlené. Nepotrebujem predsa nežiadúcu pozornosť."
Pokrčil ramenami a pozorne sledoval, ako si bude prezerať knihu a ako na ňu celkovo zareaguje. Strašne ho zaujímala jej reakcia na takýto predmet.

Pozorne si prezerala zoznam mien a listovala stranami kníh. Čakal kedy príde až na koniec, no ona sa zastavila na jednej strane a na konkrétnom mene. Pri jej otázke sa musel pozorne zahľadieť, kým zbadal meno, na ktoré sa opýtala. Okamžite mu na to hlavou prebehla konkrétna spomienka, ktorá sa k menu viazala.
,, Postava z minulosti. Stretol som túto osobu na jednom bojisku, keď som prechádzal okolo a chtiac nechtiac som sa zapojil do boja. S ňou však nie. Nejaká slečna rozkrikovala jej meno, no ju som videl len z diaľky aj to nepatrne. Ale vzhľadom na to ako dopadol jej protivník... zaslúžila si svoje meno vpísať do knihy. Keďže jej meno nie je preškrtnuté, stále je živá a niekde tam vonku."
Odpovedal jej na zvedavú otázku a na moment sa na ňu znova zvedavo zapozeral a premeral si ju. Prižmúril oči a znova zhodnotil.
,, Bolo to dávno."
Dodal nakoniec spokojne.

Toshio si len vzal svoju knihu naspäť a odložil si ju starostlivo do vrecka kabáta, kam patrila. Pohľadom sa vrátil k Inori a započul jej zaujímavú otázku.
,, Na svoje cesty som sa vybral hľadať zmysel života a otázku na to kým v skutočnosti som. Zatiaľ, čo môj spolucestovateľ hľadal spôsob, ako dosiahnu večný život a vyhnúť sa smrti. Nakoniec som zistil, že smrti sa vyhnúť nedá, dá sa byť len jej partnerom."
Odpovedal pokojne a prešiel si pravou rukou cez vlasy, pričom sa poškrabal na zátylku.
,, Mnoho ráz som sa v boji ocitol v situácii, kedy som cítil ako ma smrť objíma. Ale každou vraždou a životom, ktorý som vzal som svoj zmysel života našiel. V dívaní sa smrti do očí."
Pousmial sa spokojne a spomínal na mnohé situácie.
,, Ten moment kedy sa spomalí čas natoľko až zastaví. Keď svet okolo prestane existovať, srdce začne vyhrávať svoju poslednú melódiu a pľúca začnú bezducho lapať po čerstvom vzduchu. Až kým neodbije posledný úder srdca. Vtedy na maličký, kratučký moment v očiach nepriateľa vidím smrť. Vtedy, keď z neho uniká život a stanu sa len bezduchou schránkou."
Ozrejmil jej situáciu a pokračoval ďalej.
,, Nepripúšťam si zlyhanie ani porážku. Ak je treba otvorím aj brány pekelné do ktorých vtiahnem nepriateľa, aby som zvíťazil. Ale, ak by som mal raz umrieť, potom sa budem môcť pokojne dívať smrti do očí, bez strachu ako rovnocenný partner. Ale taký, či taká sa ešte nenarodili, čo by ma dokázali zniesť zo sveta."
Dokončil nakoniec s hlasným výdychom.

,, Vynikajúco odvedenou prácou shinobiho je tá o ktorej nikto ani len netuší a nikdy ju neobjasní."
Odpovedal jej pokoj a sledoval jej neutíchajúci záujem, ktorý pretrvával nech povedal čokoľvek. Aj to, čo ostatných poburovalo a odpudzovalo. Žiadna téma, či názor jej nebol proti srsti a začínalo mu to byť nanajvýš podozrivé. Zachovať pokoj a úsmev na tvári počas konverzácie s ním ešte nikdy nezažil.
,, Kto by už len takého starého človeka ako ja, počúval."
Povzdychol si a pozorným pohľadom ju stále sledoval a snažil preskúmať.
,, Postavy sa menia, tváre zostarnú a mená sa vymažú. Ale oči, tie sa nikdy nezmenia a ostanú naveky. Preto si tváre nemusím pamätať a mená zapisujem do knihy, pretože si pamätám všetky oči do ktorých som sa kedy pozrel."
Nadýchol sa, postavil a upravil si kabát.
,, A je jedno koľko rokov dozadu to bolo, nikdy nezabudnem."
Doplnil, pousmial sa a žmurkol na ňu až potom ho pohltili plamene a zmizol.

-Presun-